Spoločnosť Rozhovory 24. júl 2021

Visolajský o pandémii Dnes sa chyby ľahko hádžu na Matoviča, ale za jeho experimenty môže najmä SaS

Lukáš Kekelák
Lukáš Kekelák

„Z toho, čo som všetko s politikmi za ten rok zažil, si myslím, že Sulík nie je schopný koaličného vládnutia,“ tvrdí šéf lekárskych odborárov v knihe Zákulisie pandémie.

„Z toho, čo som všetko s politikmi za ten rok zažil, si myslím, že Sulík nie je schopný koaličného vládnutia,“ tvrdí šéf lekárskych odborárov v knihe Zákulisie pandémie.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Kekelák

Dnes sa chyby ľahko hádžu na Matoviča, ale za jeho experimenty môže najmä SaS

Prečítajte si ukážku z rozhovoru s Petrom Visolajským z knihy Zákulisie pandémie o politickom pozadí kľúčových rozhodnutí pandemického roka, ktorú nájdete v predaji na našom e-shope.

Permanentný krízový štáb vznikol hneď po výmene Pellegriniho vlády za Matovičovu. Vy ste mali na starosti nemocnice a zabezpečenie ochranných prostriedkov. Viete si predstaviť prvú vlnu bez tohto štábu?

Určite nie. Nebyť jeho, výmena vlády, zabiehanie neskúsených ministrov a zmeny na jednotlivých rezortoch sa určite podpíšu pod pandemickú situáciu. Mnohí si neuvedomujú, akú kľúčovú rolu krízový štáb zohrával.

Ministerstvo zdravotníctva bolo nefunkčné, niekoľko mesiacov bez zabehnutého ministra a vedenia. Aj ďalší ministri sa na svojich rezortoch museli zoznámiť s agendou. Bez fungujúceho PKŠ by komunikácia expremiéra Matoviča k verejnosti bola vtedy horšia.

Spolu s Robertom Mistríkom a Petrom Škodným sa nám podarilo niektoré jeho vyjadrenia korigovať a veľakrát ho presvedčiť, čo spraviť a čo nie. Vtedy to ešte šlo. No aj tak sme mali často zlý pocit, lebo niektoré veci neboli komunikované najlepšie. V porovnaní s tým, čo prišlo potom, sa nemáme za čo hanbiť.

PKŠ zohral veľkú úlohu a mal dobrý vplyv na ministrov aj predsedu vlády. Napriek novej situácii nevládol všadeprítomný chaos, ako to bolo v druhej vlne.

Prečo sa v druhej vlne dostalo riadenie pandémie pod ministerstvo zdravotníctva a neobnovil sa permanentný krízový štáb?

Činnosť PKŠ bola ukončená v polovici júna. Na záverečnom stretnutí sme premiérovi radili, aby riadenie pandémie prebrala konkrétna inštitúcia s kompetenciami aj s legislatívnym postavením.

Keď koncom leta rástli počty prípadov, premiér narýchlo zvolal konzílium na Úrad vlády, kam prišli ľudia aj z bývalého PKŠ. Okrem kontroly hraníc sa diskutovalo aj o tom, kto to zastreší. Vtedy vystúpil minister Krajčí a povedal, že to zvládne. Premiér mu na to prikývol.

Prekvapilo vás to?

Áno, bola to veľmi zvláštna situácia aj konverzačná výmena. Pandémiou sa začalo zaoberať ministerstvo zdravotníctva, ktoré akoby so žiadnou druhou vlnou ani nerátalo. Samozrejme, že sa rozbehla debata o tom, že sme prespali leto, ministerstvo situáciu podcenilo a namiesto prípravy sa čerpali dovolenky.

V nemocniciach neboli ani kyslíkové rozvody, hoci príkaz na ne bol od marca, no nikto to potom neskontroloval. Napríklad niektoré nemocnice riešili kyslík až po tom, čo sa stali červenými.

Na konci septembra 2020 premiér ohlásil, že permanentný krízový štáb obnovuje. Prečo sa to neudialo?

Úprimne neviem. Našou podmienkou bolo vytvorenie oficiálneho aj legislatívne zakotveného úradu s kompetenciami. Aby nešlo len o poradný orgán. Premiér o tom aj rozmýšľal, aj novinárom naznačoval, že by sa mohol krízový štáb z jari obnoviť, ale potom to zhaslo. Skúšali sme ho presvedčiť, aby riešenie situácie malo hlavu, keď sa Slovensko rúti do krízy. Nestretlo sa to s pochopením.

Keby vám prenechal riadenie, určite by došlo k stretom, keďže vy by ste navrhovali aj opatrenia, ktoré nie sú politicky populárne. A premiérovi by klesali preferencie.

To mi je ťažko posúdiť, no v tom čase už bolo každému, kto tomu rozumel, jasné, že prevziať riadenie boja s pandémiou je absolútne nelukratívne. Plne sme si uvedomovali, že je to nevďačná funkcia, lebo keď sa to zvládne a zachráni sa kopec životov, ľudia povedia, že tie opatrenia boli prehnané a zbytočné.

Zároveň bola veľká pravdepodobnosť, že sa to – vzhľadom na fungovanie všetkých našich inštitúcií – nezvládne a všetko by to politici zhodili na nás. Samozrejme, takú prácu nikto robiť nechce.

Ale vy ste to robiť chceli, nie?

My sme si povedali, že keby to od nás chceli, tak by sme sa na to dali. V podstate sme položili hlavu na klát.

Miesto obnovenia PKŠ počas leta vznikla pandemická komisia vlády, aktívnejšie fungoval aj ústredný krízový štáb, zasadalo konzílium odborníkov, no v závere rozhodla vždy vláda. Nebolo pri riadení pandémie priveľa orgánov?

Pandémia nemala jedného pána a to bol jeden z dôvodov, prečo vládol chaos. Najviac kľúčových rozhodnutí v prvej aj druhej vlne padlo na ústrednom krízovom štábe, hoci to bolo veľké teleso. Tieto stretnutia boli síce extrémne dlhé, no pre prax najefektívnejšie. I keď od decembra sa už veľmi nezvolával.

Bolo to preto, že premiér nevedel cezeň presadiť svoje plány?

Možno sa len domnievať. Práve tam prebehli najdôležitejšie debaty o plošnom testovaní. Ale v začiatkoch sa tam rozhodlo o povinnosti nosenia rúšok, o povinnej karanténe po príchode zo zahraničia, o opatreniach v obchodoch a ďalších reštrikciách.

Boli to zdĺhavé rokovania, často trvali aj do pol tretej ráno, no prijímali sa tam dobré rozhodnutia a počas diskusie existovali aj kritické výmeny, na rozdiel od pandemickej komisie či epidkonzília, ktoré takmer každú polemiku uzavreli konštatovaním, že sú len poradným orgánom.

Prvú vlnu sme zvládli ako jedni z najlepších na svete. Situácii pomohol aj strach ľudí a ochota prijať rozsiahle reštriktívne opatrenia. Ale práve to zrejme spôsobilo, že sa zanedbala príprava na ďalšiu vlnu.

Keď nemáte skúsenosť, nedomyslíte ani dôsledky svojho konania. Predstavitelia vlády boli na tento fakt už počas prvej vlny viackrát upozorňovaní. Aj krajiny, ktoré zvládli dobre prvú vlnu španielskej chrípky, mali pre psychologický efekt horšiu druhú vlnu. Preto sme s predstihom hovorili o druhom lockdowne na jeseň. Ale ľudia a hlavne politici situáciu podcenili.

Mnohí si neuvedomovali, ako zle sme na tom s naším zdravotníctvom. A ľuďom to došlo až vtedy, keď celé pokľaklo. Hoci neskolabovalo úplne, ale to opäť len vďaka obrovskej obete zdravotníkov.

Politici sa časom naučili s pandémiou a jej dôsledkami žiť. A akceptovala to aj verejnosť. Stupňoval sa preto tlak na uvoľňovanie prevádzok na čo najskorší návrat do normálu. Mnohí ľudia dlho nevideli žiadne ohrozenie pandémiou, s úmrtiami v rodine sa stretli až neskôr. Nemuseli sme sa dostať až tak ďaleko.

Nebolo to aj tým, že sa podceňovali klasické opatrenia a hľadalo sa čosi priekopnícke, bombastické, čo by prinieslo rýchle výsledky?

Tisíce obetí sú kombináciou viacerých faktorov: vedenie vlády túžilo po bombastických riešeniach. Následne sa do pandémie priveľmi zamotala politika – tlak koaličných strán na uvoľňovanie a v závere bitka o voliča a preferencie.

A aj nadšenie ľudí z dobrého výsledku opadlo, zaúradovala pandemická únava. Niektorí si aj dnes povedia, že sa ich obete pandémie netýkajú. No súhlasím s tvrdením, že významnú rolu zohrali práve experimenty, ktoré žiaden zázrak nepriniesli.

Lenže tie sedeli štýlu vládnutia Igora Matoviča.

Na jeseň sme pánovi expremiérovi hovorili, aby sme nehľadali zázračné riešenia, lebo také neexistujú, a pracovali radšej so starými osvedčenými metódami, pretože ide o vírus, a nie o marketingový boj. Nestretli sme sa s pochopením.

Iným krajinám sa darilo vďaka karanténe, testovaniu, vyhľadávaniu kontaktov a lockdownu. Slovensko sa sústredilo len na testovanie, a to so závažným podcenením ostatných zložiek. Presvedčili sme sami seba, že už nič iné robiť nemusíme, čo bola chyba.

Čo bolo osudovým v našom rozhodovaní počas boja s pandémiou?

Časť odpovede je v povahe vtedajšieho pána premiéra. Má marketingové myslenie a jeho povaha ho núti experimentovať. Často mu to v politickom živote vyšlo a myslím si, že na tomto si zakladal aj teraz, no tentokrát sa to nepodarilo. Osoba premiéra bola v boji s pandémiou jedna z najdôležitejších, ale určite to nie je hlavná príčina nášho zlyhania.

Čo teda?

Z môjho pozorovania to bol boj v koalícii, ktorý bol očividný. Na Matovičovom experimentovaní má podiel najmä strana SaS. Tá sa stala pre časť spektra na prvý pohľad populárnym hlasom v koalícii, i keď podľa mňa skôr populistickým, a na svojom odpore k lockdownu získavala percentá na úkor koaličných strán. Nehovoriac o bilbordovej kampani, ktorú SaSka spustila. Vtedy to začalo vrieť. OĽaNO v postave premiéra zosobňovalo všetky obmedzenia.

Spoznajte zákulisie pandémie vďaka rozhovorom Lukáša Kekeláka s Pavlom Čekanom, Petrom Visolajským a Richardom Kollárom, ktoré vyšli knižne v našom vydavateľstve. Kniha mapuje, ako v zákulisí vznikali politické rozhodnutia, aká atmosféra vládla na krízových štáboch a čo nás rok pandémie naučil. Získate ju v každom dobrom kníhkupectve a v našom eshope so zľavou - 15 %. 

Expremiér pôvodne chcel ísť starou metódou v tom čase už výrazne nepopulárnych, no overených reštrikcií, ale SaS to katapultovala a odmietala pritvrdiť, hoci to krajina potrebovala.

Tento spor medzi Sulíkom a Matovičom vyvrcholil hľadaním nového spasiteľského riešenia, len aby sa znova nezaviedol lockdown, proti ktorému sa Sulík stále staval. Keď sa do toho potom naplno vložil Matovič, skončilo sa to antigénovým plošným testovaním a „vstupenkou na slobodu“, čo bol, mimochodom, vraj nápad strany SaS.

Antigénové testovanie bolo v rámci druhej vlny bodom zlomu. Vy tvrdíte, že expremiér Matovič siahol po tomto riešení hlavne pre Sulíkovo odmietanie zavedenia lockdownu?

Tak to vnímam a je to môj osobný názor, Matovičovo hľadanie bombastického riešenia, z ktorého vzniklo plošné testovanie, bolo odpoveďou na populistický odpor SaS voči pritvrdeniu opatrení. No nevravím, že aj pánovi Matovičovi to nepadlo vhod a že sa sám nesnažil nájsť iné ako osvedčené riešenie. SaS ho v tom nepriamo poštuchávala. A ako to dopadlo, už vieme všetci.

Samozrejme, je to aj o nefunkčnosti štátnych inštitúcií. Doteraz nerozumiem, prečo Úrad verejného zdravotníctva nedokázal včas pripustiť, že jednoducho nestíha vyhľadávať kontakty pozitívnych, a prečo odmietal pomoc v trasovaní. Nehovoriac o tom, že nepripustil komunitné šírenie ani v čase, keď bolo očividné. Nie je to tak, že zlyhala len vláda, hoci vzťahy v nej môžu za nejedno naše „prvenstvo“.

Spätne to vyzerá tak, že riešenie pandémie paralyzoval spor medzi Sulíkom a Matovičom. Najviditeľnejšie to bolo na konci roka 2020, ale niektorí tvrdia, že ich vzťahy sa naštrbili  už pred Veľkou nocou 2020 pri kontrolách polície na hraniciach okresov. Súhlasíte?

Na jar som nebol svedkom nejakej ich hádky, až počas jesene. Dovtedy som nezažil ich konflikt v priamom prenose, ale viackrát som pánovi Sulíkovi vysvetľoval závažnosť pandémie a bolo ťažké, aby vôbec prijal nejaké argumenty a pochopil, čo hrozí. Niekedy som vyslovene nechápal, ako môže niektoré veci tak vnímať.

Napríklad?

Nechápal, načo bolo treba nakúpiť toľko ochranných prostriedkov. Empatiou veľmi neprekypoval a covid zľahčoval. A to nielen počas prvej vlny, keď covid prirovnával ku chrípke. Po všetkom, čo som od neho počul, som sa už ani nepozastavoval nad tým, keď povedal, že patrí medzi tých, ktorí sa covidom nikdy nenakazia.

Kedy bol Sulík ochotný o problémoch diskutovať a počúvať argumenty?

Keď sme na neho išli cez ekonomiku. Keď sme mu hovorili, že dostatočne tvrdý lockdown v správnom čase je pre ekonomiku to najlacnejšie riešenie, ako-tak vnímal. Ale keď SaS neskôr veľmi začali rásť preferencie, diskusia o lockdowne bola už úplne zabitá. A často mu pomohol aj mediálny obraz.

Napríklad keď dostal pán minister školstva Gröhling v novembri úlohu zabezpečiť plán testovania na školách. Po dvoch týždňoch sme sa stretli na ústrednom krízovom štábe a on povedal, že ten plán jednoducho nemá, lebo je to komplikované. Samozrejme, bez toho sa školy otvoriť nemohli. A mediálne z toho vyšiel ako víťaz Sulík, lebo on chce školy otvárať a Matovič to pre ich spor nechce.

Takže Matovič vždy nabehol Sulíkovi na bodák?

Tento výrok pána Borisa Kollára to plne vystihuje. Igor Matovič skutočne vždy nabehne na bodák pánovi Sulíkovi. Iný typ politika ako pán Matovič by z týchto konfliktov vyšiel ako víťaz.

Viackrát som zažil situácie, keď to Matovič úplne nezvládol a ešte horšie to potom preňho vypálilo v médiách. Pritom veľakrát bola chyba naozaj na strane pána Sulíka, ktorému mnohí aj tak tlieskali.

Ako sa správal Sulík na ústredných krízových štáboch?

V zásade tam nechodil, len sa počas nich vyjadroval na sociálnych sieťach. Raz dal status desať minút pred krízovým štábom, že treba otvoriť školy. Na štábe však poriadne nebol, len tam vošiel na pár minút a povedal, že on je za otvorené školy. Niekto mu na to povedal, že to sme tu všetci, len povedzte ako. On nepovedal nič a odišiel s tým, že má iné povinnosti. To bol populizmus par excellence, keď akože bojujete za uvoľnenie opatrení, ale nemáte žiadne riešenie a dokonca o ňom nechcete ani diskutovať.

To isté sa udialo predtým s fitnescentrami a reštauráciami, keď sa postavil pred kamery s tým, že chce vidieť podklady, prečo sú reštaurácie nebezpečné. Keď sa už nevie v rámci koalície opýtať, tak potom tu máme Google so stovkami štúdií z celého sveta. Jeho postup bol veľmi nezodpovedný, podrýval tým dôležité opatrenia zachraňujúce životy aj ekonomiku a z môjho pohľadu sa voči vláde nesprával vôbec fér.

Matovičovi teda dávate za pravdu, keď hovoril, že za všetko môže Sulík?

To zas nie. Nechcem nikoho zbavovať viny, ale keď už vstúpim do koalície, tak rešpektujem nejaké pravidlá spolupráce a konflikty si riešim vo vnútri, nie cez médiá. Doteraz nechápem, prečo SaS nevystúpila z koalície, keď v nej nebola spokojná. Z toho, čo som všetko s politikmi za ten rok zažil, si myslím, a môžem sa mýliť, že pán Sulík nie je schopný koaličného vládnutia. Ale voliči asi potrebujú zažiť ešte tretiu vládu pána Sulíka, aby to pochopili.

Teraz sa všetko ľahko hodí na Matoviča, ktorý naozaj spravil veľa chýb a aj jeho nešťastná tvrdohlavosť nás stála veľa. Ale ja si myslím, že za gro problémov v koalícii aj pri riadení pandémie môže správanie SaS.

Aj jedna zo základných chýb plošného testovania bola práve dohoda v rámci koalície, že test znamená vstupenku na slobodu. Zažil som prvé stretnutia k tomuto plánu, kde Sulík veľmi podporoval antigénové testovanie, lebo v ňom videl alternatívu k lockdownu. Rovnako ako Matovič. No podmienkou Sulíkovej podpory bola dohoda, že s testom sa všetko otvorí. A to bola základná chyba. Testovanie malo byť len doplnkom prísneho lockdownu. No Matovič sa tešil, že Slovensko našlo jedinečné riešenie, a čakal, že zaň zožne svetový úspech.

Čo sa nestalo. Platí, že nápad plošného testovania vznikol v hlave Igora Matoviča?

Myslím si, že nápad plošne testovať skrsol v hlave pána expremiéra, ale neviem, kto mu o tejto možnosti ako prvý povedal. Na antigénové testy neprišiel sám, môžem sa len domnievať, kto z odborníkov mu tento nápad vnukol.

Táto idea sama osebe nebola zlá, len nebola domyslená v širších súvislostiach. Matovič je v niečom génius. No nechcel počúvať o psychologických výhradách spojených so zmenou správania ľudí po testovaní a už vôbec nie o problémových medicínskych aspektoch. No smola bola, že sa našli odborníci, ktorí mu takéto testovanie odborne požehnali.

Matovič tvrdil, že testovanie schválila skupina odborníkov, no odmietol ju predstaviť. Viete, o koho išlo?

S istotou to neviem, no keď som antigénové testovanie na rokovaní krízového štábu spochybnil, demonštratívne vystúpil vtedajší pán minister zdravotníctva Marek Krajčí. Tvrdil, že majú štúdie z kliniky infektológie z Košíc aj z bratislavských Kramárov, z ktorých vyšli antigénové testy v takmer stopercentnej zhode s PCR testami.

Na krízovom štábe mi bolo povedané, že tie štúdie mali byť od pána profesora Jarčušku a pani primárky Aleny Koščálovej, ktorí vedú tieto kliniky, a že to sú oproti mne úplne iní odborníci, preto nie je dôvod spochybňovať to.

Argumentoval som, že tak ako fungujú antigény v nemocniciach na chorých pacientoch s veľkým množstvom vírusu v tele, tak nebudú fungovať plošne na zdravých ľuďoch. No nebolo to už podstatné, lebo premiér sa rozhodol. Sporných názorov expertov pri antigénovom testovaní bolo viacero.

Na čo narážate?

Napríklad na pána Pavelku z Inštitútu zdravotných analýz, ktorý v tomto nápade expremiéra podporoval. Aj nešťastná štúdia v časopise Science, ktorej je spoluautorom spolu s pánom Krajčím, tomu nasvedčuje. Slovensko má dlhoročne problém, že keď sa objaví niekto so zahraničným vzdelaním, automaticky sa pokladá za nespochybniteľného experta a už ho nepodrobujeme prirodzenej kritike. Akoby sa takýto človek ani nemohol mýliť. Toto sa počas pandémie stalo viackrát.

 

Foto - Andrej Lojan

Viac sa dočítate v knihe Zákulisie pandémie, ktorú si môžete kúpiť TU. Okrem osobného príbehu Petra Visolajského a jeho skúsenostiach s pozadím prijímania pandemických rozhodnutí v knihe nájdete aj rozhovory s biochemikom Pavlom Čekanom a matematikom Richardom Kollárom.

Knihu získate so zľavou -15% v našom internetovom ochode www.obchod.postoj.sk.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0