Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
18. júl 2021

Ochranár z „medvedieho tímu“

Ak medveď pochopí, že ho neohrozujeme, nemáme sa čoho báť

Šéf Zásahového tímu pre medveďa hnedého Jaroslav Slašťan hovorí o svojich zážitkoch, o sporoch s poľovníkmi a dáva užitočné rady.

Ak medveď pochopí, že ho neohrozujeme, nemáme sa čoho báť
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Šéf Zásahového tímu pre medveďa hnedého Jaroslav Slašťan hovorí o svojich zážitkoch, o sporoch s poľovníkmi a dáva užitočné rady.

Začnime aktualitami „medvedieho sveta“ na Slovensku. Náš rozhovor ste presúvali, pretože ste sa venovali problémovému medveďovi v Jasenskej doline. Ako to dopadlo?

V Jasenskej doline máme pripravené odchytové zariadenie, medveď je však veľmi bystrý a pravdepodobne už vie, že po ňom ideme. To zariadenie je klietka, v ktorej je nachystaná potrava – keď ňou medveď trhne, spustia sa zamrežované dvierka, ktoré za ním zapadnú a máme ho odchyteného. Medveď asi vie, že mu niečo také hrozí, preto vždy len príde, posadí sa tam, pozerá sa do klietky, pobudne tam 10-15 minút a ide zasa „po kontajneroch“. Nezaujíma ho až tak potrava v klietke ako smeti v kontajneroch.

Aj tento konkrétny medveď je ukážkou toho, čo často spomínate – medveďovi zachutila vysokokalorická strava, ktorú nájde v odpade, ktorý produkujeme. Časom sa mu nenávratne zmenia návyky a treba ho odstrániť.

Áno. Tento medveď začal ku kontajnerom chodiť už minulý rok, zhruba v tomto čase. Najskôr chodil do intravilánu obce Belá-Dulice na dozrievajúce čerešne. Odtiaľ ho moji kolegovia zo zásahového tímu vytlačili do Jasenskej doliny, kde objavil čaro nezabezpečených odpadov ako dostupnej potravy. Odvtedy navštevuje odpadové nádoby a napriek ich zabezpečeniu tam vždy niečo nájde, pretože niektorí turisti alebo chatári sú takí nezodpovední, že keď je kontajner plný, tak vrece s odpadkami položia vedľa kontajneru. Medveď sa nemusí do kontajnera vlámať ani ho nemusí otvárať. Vždy len príde a niečo tam nájde.

Čo s týmto medveďom urobíte?

Tento medveď bude eutanazovaný, lebo sme ho už vyhodnotili ako hrozbu. Už dvakrát sa pokúšal napadnúť človeka a aj keď k útoku nakoniec nedošlo, je evidentné, že stráca plachosť natoľko, že sa dokáže k človeku priblížiť a ohrozovať ho. (13. júla v ranných hodinách bol spomínaný medveď odchytený a utratený, pozn. red.)

Prečo pri usmrtení medveďa používate výraz „eutanazovať“? Je to preto, že chcete zmeniť pohľad človeka na medveďov a slovo „eutanazovať“ znie humánnejšie?

Asi áno, možno by bolo namieste používať slovo „utratiť“, ale my to slovo „eutanazovať“ používame preto, lebo nám to tak fakturujú veterinárni lekári. Fakturujú „imobilizáciu“ a „eutanáziu“ a my sme tento ich slovník len prebrali.

Koľko je na Slovensku tých problémových medveďov, ktoré, podobne ako tento v Jasenskej doline, ohrozujú ľudí, lebo majú zmenené správanie?

Nikdy sa nedá povedať, že len medveď, ktorý vniká do intravilánu za odpadkami, je pre človeka nebezpečný. Nebezpečný totiž môže byť aj úplne zdravý jedinec, závisí to od okolností a veľakrát v tom zohráva rolu aj správanie a reakcia človeka. Pri strete človeka a medveďa závisí práve od ľudskej reakcie to, či nastane útok alebo útek medveďa. Ak sa naučíme správať pri útoku medveďa, môžeme úplne zmeniť štatistiky, ktoré teraz hovoria o tom, že ročne medvede napadnú zhruba troch ľudí.

 

 

 

Na vašej webovej stránke máte opísané rôzne situácie, v akých môžeme medveďa stretnúť a aj vami odporúčané postupy, ako v týchto situáciách reagovať. Opýtam sa vás však na moju praktickú skúsenosť. S manželkou sme na turistike v Západných Tatrách stretli medveďa. Bolo to pod Žiarskym sedlom, bol asi tristo metrov od nás, neregistroval nás, keďže vietor fúkal z jeho strany. Turistický chodník smeroval bližšie k medveďovi a pomaly ustupovať sme veľmi nemohli, keďže by sme museli urobiť niekoľkohodinovú obchádzku. Preto sme medveďa upozornili na to, že tam sme – krikom a búchaním turistických paličiek.

Ako reagoval?

Dôstojne sa otočil a odkráčal vyššie, uvoľnil nám tým cestu dole po chodníku, po ktorom sme neveľmi pokojne „cválali“ do Žiarskej doliny. Bola to správna reakcia?

Ja si myslím, že áno. Keď ste už pri takejto väčšej vzdialenosti upozorňovali na seba hlukom, hodnotím to ako správnu reakciu. Veľmi dôležité je však to, že keď sa už k medveďovi dostaneme blízko – a on nás neregistruje – nemali by sme začať kričať. Ten krik by ho mohol vydráždiť. Keď medveď spozornie a zistí, že krik je už veľmi blízko, vyhodnotí to tak, že mu nezostáva nič iné, len na toho človeka zaútočiť. Ale ak sa mu ohlásime z väčšej vzdialenosti, tak má medveď čas na to, aby ten priestor opustil.

Medvede netúžia po stretoch s ľuďmi, podobne ako človek netúži po stretoch s nimi. Medveďom tieto stretnutia prinášajú veľký stres a útokmi reagujú len v obrane. Nie sú to predačné útoky, lebo my pre medveďa nepredstavujeme potravu. My pre medveďa predstavujeme hrozbu. Ide o to, aby sme ho pri stretnutí presvedčili, že pre neho nie sme hrozbou. Ak to ten medveď pochopí a má dostatok času a priestor, aby odišiel, tak sa nestane nič a pohodlne odíde.

Základná rada pri stretnutí s medveďom teda znie, že sa máme snažiť správať pokojne, nekričať, nebežať, ideálne bez prudkých pohybov a potichu ustúpiť?

Áno.

Stretnutie s medveďom však nie je situácia, ktorá sa dá v bežnom živote natrénovať. Ľudia môžu s veľkou pravdepodobnosťou reagovať skratovo a na tieto rady v sekunde zabudnúť. Čo robiť, keď už dôjde k útoku? Osobne chodím do lesa so špeciálnym sprejom na medvede. Môžem sa na tento sprej spoľahnúť, naozaj dokáže medveďa zastaviť?

Áno, zastaví ho. Niektorí výrobcovia dávajú ku tým sprejom aj testovacie spreje bez účinnej látky. Môžete si s nimi vyskúšať jeho aplikáciu. Tento sprej má dosah asi osem metrov, kužeľovito vystrekne plyn a medzi vami a medveďom to vytvorí „stenu“, cez ktorú medveď nedokáže prejsť. Účinná látka kapsaicín mu vnikne do očí, ústnej dutiny, do slizníc, a podráždi ho to natoľko, že útok nedokáže dokončiť.

U nás je tento sprej novinkou, ale v Amerike je testovaný už okolo štyridsať rokov. Zistili, že jeho účinnosť je 98-percent, takže len 2 percentá útokov medveďa sa skončili fyzickou interakciou a aj to malo za následok len bežné škrabance, lebo medveď po aplikácii spreju už nebol schopný útok dokončiť.

Vráťme sa k nedávnemu smrteľnému útoku medveďa na muža v Liptovskej Lúžnej.  Keď totiž sledujem vaše tvrdenia o tom, že v prvom rade by sme my ľudia mali zmeniť naše správanie, zdá sa, že v tomto tragickom prípade žiadny z vašich argumentov nefunguje. Nešlo o problémového medveďa, ktorý by sa živil odpadkami nezodpovedných ľudí. Nevieme ani o tom, že by tento medveď stratil plachosť po nezákonnom prikrmovaní poľovníkmi. Nezdá sa, že v tomto prípade urobili niečo zlé ľudia.

Nedáva tento prípad za pravdu vašim oponentom z radov poľovníkov a lesníkov, ktorí tvrdia, že medveď je na Slovensku veľmi premnožený a s tým logicky stúpa aj šanca, že dôjde k častejším stretom medveďa a človeka – aj s tragickými dôsledkami?

Je to argument pre ľudí, ktorí tvrdia, že medvede treba redukovať. Po sto rokoch došlo k útoku medveďa, ktorý bol smrteľný. Niekedy mám pocit, že tí ľudia už na takýto prípad len čakali. Bol to tragický útok, veľmi nás to mrzí. Ale nebol to problémový medveď. Išlo len o to, že ten človek, ktorý na to tragicky doplatil, musel toho medveď niečím vyprovokovať. Medveď vyhodnotil toho človeka ako hrozbu a rozhodol sa ho eliminovať.

Bežný útok vyzerá tak, že medveď vás zrazí telom k zemi alebo vás udrie labou, alebo vás uhryzne. Ale potom hneď odchádza. Ak človek kričí alebo sa pokúša vstať, medveď sa ešte môže vrátiť a útok opakovať. Možno k takému niečomu došlo aj v tomto prípade, ale sú to len dohady, pretože sme na miesto pozvaní neboli, žiadny očitý svedok tam nebol a celý tento prípad je pre nás zahalený rúškom tajomstva. Je tam veľmi veľa otáznikov. Ako sa správal človek pre útokom? Ako sa správal medveď? Aké mal pohlavie a vek? Nevieme o tom nič, len to, že to skončilo tragicky.

Neviete o tom nič, lebo vás neprizvali do vyšetrovania. To je ako možné? Nemáte oprávnenie byť pri všetkých situáciách, ktoré sa týkajú problémov s medveďmi?

Keď riešime škody spôsobené medveďom, vždy sa prizýva orgán ochrany prírody – to sú okresné úrady, odbory starostlivosti o životné prostredie a prizývajú si aj organizáciu ochrany prírody, čo je štátna ochrana prírody. Keď vám medveď zbúra včelí úľ alebo zabije ovcu na salaši, tak sa prizýva zamestnanec štátnej ochrany prírody, aby vyhodnotil, či to naozaj bol útok medveďa, či spôsobil nejaké škody – a spíše sa záznam. Toto sa často deje pri banálnych veciach. A teraz tu máme úmrtie človeka, ktoré tu sto rokov nebolo – a my tam nie sme prizvaní. Nevideli sme odtiaľ ani žiadne fotografie, nemohli sme sa zúčastniť ničoho...

Ako si to vysvetľujete?

Neviem si to vysvetliť.

Ja to čítam ako veľkú nedôveru voči ochranárom. Akoby si všetky orgány, ktoré to v Liptovskej Lúžnej riešili, povedali, že posledné, čo potrebujú, sú ochranári, ktorí všade obhajujú extrémne premnožené medvede, čo viedlo až k usmrteniu človeka. A majú v sebe pocit, že ochranárom ide viac o život zvieraťa ako o život človeka. Nie je toto dôvod, prečo vás tam nezavolali?

Ale tým, že by sme sa zúčastnili vyšetrovania, by sme ho nijako nemanipulovali. Nemáme to v úmysle. Bolo by však korektné, keby nás tam prizvali, aby boli prítomné všetky kompetentné strany, ktoré útok vyhodnotia a urobia jeho rekonštrukciu. Vždy, keď vyšetrujeme útok medveďa na ľudí, zisťujeme, že človek urobil v nejakom momente chybu. Tu však už nikdy nebudeme vedieť zistiť, kde sa stala chyba.

Nechcem, aby to znelo cynicky, ale nie je jednoducho štatisticky nevyhnutné, aby raz za nejaké obdobie došlo v prirodzenom prostredí medveďa hnedého pri súhre viacerých nešťastných faktorov k úmrtiu človeka? Pozeráte sa na to aj takto?

Keď sa v zahraničí v národných parkoch udeje prípad útoku šelmy na človeka, tak sa to tam nevyšetruje. Berú to tak, že to je pre tie zvieratá prirodzený priestor a treba s tým počítať. A aj keď máme na našej webovej stránke rady, ako sa správať na území s výskytom medveďov, tak nikdy sa nedá stopercentne povedať, že ak to ľudia dodržia, tak im nijaký útok a nebezpečenstvo nehrozí. Je to tak aj preto, lebo – a to je veľmi dôležité – aj medvede majú svoje rôzne povahy. Povahy aj dedia, ale aj sa im tvoria ich životnou skúsenosťou zo stretnutí s človekom.

Aké medvedie povahy vy osobne poznáte?

Niektoré sú agresívnejšie, iné flegmatické, niektorí sú cholerici... A pritom vôbec nezáleží na veku ani na pohlaví toho medveďa. Poznám samcov medveďov, ktoré majú cez dvesto kíl a sú bojazlivé. A poznám medvede, ktoré chodia ku kontajnerom, majú päťdesiat kilogramov a sú schopné na vás zaútočiť.

Po útoku medveďa v doline Banskô pri Liptovskej Lúžnej môžeme teda zaujať dva postoje. Jeden je ten pragmatický, keď si povieme, že v národnom parku raz za dlhú dobu musí prísť k stretu medveďa a človeka s tragickými následkami. Druhým prístupom je využitie argumentu, ktorý nazvem „poľovnícky“.

Znie takto. Na Slovensku sú extrémne vysoké počty medveďov, podľa štúdie zvolenskej univerzity z roku 2014 máme u nás 1256 medveďov, pričom by tento počet mal mať každý rok ešte 30-percentný prírastok. Je to najvyšší počet medveďov, aký sme tu kedy mali, určite za posledné storočie. A keďže je medveďov veľa, štatisticky stúpa šanca na tragické strety s človekom. Preto by sme mali každý rok nejaké percento medveďov utratiť, aby sme štatistickú šancu na strety človeka s medveďom – či na hospodársku škodu, spôsobenú medveďom – držali na prijateľnej úrovni. Čo hovoríte na tento argument?

Ja sa pýtam, ako ľudia, ktorí toto tvrdia, dokážu v tom čísle medveďov, ktorých chcú regulovať, určiť, ktoré sú problémové a môžu byť pre človeka hrozbou.

Inzercia

Potenciálne môžu byť všetky, nie?

Áno. Alebo žiadny. Predstavte si obec, kde je 1200 obyvateľov, stane sa tam zločin a vy namiesto toho, aby ste toho zločinca vyhľadali, zaevidovali a potrestali, poviete, že v dedine potrestáme 15-percent ľudí a bude to v poriadku.

Ale pred chvíľou ste povedali, že potenciálne môže byť pre človeka nebezpečný každý medveď, bez ohľadu na jeho povahu či návyky. Tým, že ich je jednoducho veľa, štatisticky stúpa šanca, že dôjde k útoku na človeka. Preto znížime celkový počet medveďov a tým aj štatistickú šancu stretu človeka s medveďom. Rozumiete logike tohto argumentu?

Rozumiem, ale nemyslím si, že to je správny pohľad. Aj zahraničné štúdie uvádzajú, že v krajinách, kde sa medveď loví, nie je nižší počet útokov ako v krajinách, kde sa neloví. To isté hovoria aj naše štatistiky, ktoré ukazujú, že v rokoch, keď sa medveď lovil, boli útoky medveďa na človeka na podobnej úrovni ako počas posledných dvoch rokov, keď sa medveď nelovil.

Vy teda tvrdíte, že všeobecné znižovanie populácie medveďa hnedého nevedie k zníženiu počtu útokov na človeka?

Presne tak.

A poľovníci na tento váš argument reagujú spochybňovaním správnosti tej vami spomínanej štúdie?

Áno. Neakceptujú ju, i keď ide o štúdiu medzinárodných vedcov, ktorí sú rešpektovaní vo vedeckej komunite.

Vaším riešením teda je to, aby sme sa zamerali len na problémové jedince, ktoré ľudia nahlásia zásahovému tímu, vy ich zaevidujete, preskúmate situáciu a zasiahnete?

Áno. Ale musíme si hlavne uvedomiť, aké sú príčiny toho, že ten medveď sa stal problémovým. On sa problémovým nenarodí, stane sa ním počas života, lebo my ho problémovým spravíme. Je to o našej zodpovednosti a úcte k prírode, k jedlu, k živým tvorom. Ak sa nenaučíme zodpovednosti, tak to nikdy nebude fungovať. Ľudia mi hovoria, že prečo by si mali zabezpečovať kontajner alebo prečo by si mali zabezpečiť stádo oviec...

...a vzdať sa časti svojho komfortu, keďže musím investovať, meniť, zdokonaľovať – prečo by som to mal robiť kvôli nejakému premnoženému medveďovi?

...veľakrát sú to lacné riešenia, aj keď v tom ľudia vidia veľké investície. Niekedy to je o eurových záležitostiach. Kontajnery v Jasenskej doline sú zabezpečené karikami. Karika stojí asi dve eurá a problém tam je vyriešený. Ale ľudia sa zabezpečením netrápia a potom sa čudujú, že tam medveď bude chodiť.

Medveď je totiž potravný oportunista, využíva akúkoľvek možnosť na získanie potravy. Je to veľmi inteligentné zviera, vie sa naučiť čítať vývozné cykly, pozná zvuk motora, vníma pachy... Funguje v úplne inom svete, ako si vieme predstaviť a jedinou cestou je neponúkať mu žiadnu potravu.

Toto sú vaše časté argumenty. Hovoríte, že si máme zabezpečiť odpady, že poľovníci nemajú vnadiť zver na zakázanú potravu, ktorá priťahuje aj medvede, hovoríte, že by sme napríklad nemali pestovať kukuricu vo veľkej blízkosti teritória medveďa hnedého. Prečo by sme tak významne mali medveďom ustupovať a kde je tá hranica medzi potrebami medveďa a človeka?

Opakujem, k prírode a ku zvieratám sa musíme naučiť pristupovať s rešpektom. Napríklad kukurica sa často nepestuje ako poľnohospodárska plodina, ale ako biopalivo. Možno treba zmeniť dotačnú politiku. Ďalšia vec sú vnadiská. Zákon o poľovníctve hovorí, že poľovníci môžu vnadiť alebo kŕmiť zver v čase núdze. Ak nájdem v lete, keď je v prírode dostatok potravy, vnadisko s potravinami z obchodných domov...

...toto sa teda reálne deje?

Samozrejme. Ešte to nachádzam aj zabalené, kuracie krídla v plaste, pomaranče zabalené v igelite... Medvede sa veľmi rýchlo naučia na to miesto chodiť. Je to ich prvé stretnutie s im neprirodzenou potravou, s potravou ľudí. Medveď tam vníma aj pachy človeka, pachy výfukových plynov, civilizácie. Tieto pachy si potom medveď spája s ľahko dostupnou potravou, preto potom schádza do intravilánov obcí, kde tú potravu hľadá. Prirodzený inštinkt pritom medveďovi hovorí, že človek je pre neho nebezpečenstvo.

Medvede, prilákané ku poľovníckemu posedu na nelegálnu návnadu

Na fotografii, ktorú ste priniesli, vidíme v prírode rozhádzané bagety, na ktorých sa kŕmia medvede. V pozadí je poľovnícky posed. To znamená, že tie bagety tam priniesli poľovníci?

Samozrejme, aj keď oni tvrdia, že to tam nenosia, alebo to zvaľujú na nás, že sme to tam zákerne priniesli. My však na to nemáme žiadny dôvod.

Prečo tam poľovníci tie bagety priniesli?

Myslíme si, že pytliactvo funguje aj v dnešnej dobe. Predpokladáme, že zhruba sto medveďov ročne je upytliačených a možno práve toto je dôvod, prečo poľovníci medvede prikrmujú. My totiž pred posedmi nachádzame potraviny, ktoré žiadne iné zvieratá nekonzumujú – ani jelene, ani srny, len medvede jedia čokoládu, vajcia, syry, bagety či ryby. Ide jednoznačne o kŕmenie medveďa. A načo by ich kŕmili, ak by im nešlo o nelegálny lov a získanie trofeje...

Vaša láska, úcta a rešpekt k prírode pochádzajú z vášho detstva, týka sa to aj medveďov, ktorých ste dlhoročne pozorovali a obdivovali, kým ste sa nestali šéfom Zásahového tímu pre medveďa hnedého. Vy osobne nemáte nijakú negatívnu skúsenosť s medveďom?

Zažil som do desať predstieraných útokov, keď sa medveď na mňa rozbehol. Našťastie som nezareagoval nevhodne, nedošlo k stretu a medveď ma nenapadol.

Čo ste v tých situáciách urobili?

Zostal som stáť. Nie preto, žeby som sa na to pripravil, ale preto, že to boli tak nečakané stretnutia. To však bolo spôsobené chybou na mojej strane, pred vstupom na územie medveďa som sa neidentifikoval, nedal som o sebe vedieť. Predstierané útoky však skončili dobre možno preto, že medveď zistil, že pre neho nepredstavujem hrozbu – keďže som zostal len stáť. Neľahol som si na brucho – ako to odporúčame v prípade, že medveď už zvalí alebo uhryzne človeka. Ja som však našťastie nekričal, neutekal ani nerobil prudké pohyby. Raz okolo mňa medveď aj obiehal, čo bolo veľmi nepríjemné, ale potom odišiel...

Nemáte aj vďaka týmto „šťastným koncom“ príliš optimistický pohľad na medveďa hnedého?

Nemyslím si to. Mám realistický pohľad. Okrem týchto predstieraných útokov som medveďa v jeho prirodzenom prostredí stretol viac ako stokrát – tie „kontajnerové“ ani nepočítam. Medveď je plaché zviera, i keď majestátne. Kontakt s človekom nevyhľadáva. Ak sa k človeku približuje, je to jeho zvedavosť, lebo nevie človeka identifikovať. Akonáhle to zistí, rýchlo priestor opúšťa.

Medvieďa vo svojom prirodzenom prostredí

Ste kresťan, netajíte sa tým, nedávno ste dostali cenu Fra Angelica od Konferencie biskupov Slovenska za prínos pre kresťanskú kultúru. V konzervatívnych kruhoch kruhoch zaznieva zaujímavé tvrdenie, ktoré komentuje súčasnú globálnu vlnu zvýšeného záujmu o životné prostredie. To tvrdenie je v zásade o tom, že súčasný moderný človek cíti vnútorné volanie po niečom, čo ho presahuje -  a keďže stratil vieru v Boha, stavia si na ten piedestál iné, vznešené, veci, za ktoré môže bojovať. To sú napríklad stále sa rozširujúce ľudské práva, ale aj ochrana prírody. Nezdá sa vám, že sa to naozaj deje?

Myslím si, že vždy treba byť pri zemi a nebyť odtrhnutý od reality. Možno sú nejaké kruhy, ktoré povýšili ochranu prírody na miesto Boha, ale ja pochádzam zo stredného Slovenska, som obklopený ľuďmi, ktorí sú hodnotovo založení, majú svoje morálne kódexy a takto to nevnímajú. Nežijem tým, čím žije bratislavská kaviareň. Žijem svoju realitu.

Je leto, ľudia dovolenkujú – často aj v našej slovenskej prírode. Čo by ste im prakticky poradili, aby nezažili nepríjemnú skúsenosť s medveďom?

V prvom rade treba chodiť po turistických chodníkoch. Treba si vyberať správny čas na turistiku – medveď je zviera s nočnou aktivitou, netreba chodiť v skorých ranných hodinách ani v neskorých večerných. A keď medveďa už stretnú, netreba sa k nemu približovať, netreba na neho kričať či robiť prudké pochyby. Radšej by sme mali oželieť peknú fotku s medveďom, ktorú by sme chceli zavesiť na sociálne siete a dať medveďovi čas a priestor opustiť dané miesto.

Ale nemusíme sa báť chodiť po našich horách?

Určite nie. Medveďov sa báť netreba (Úsmev.).

Odporúčame