História Krst ohňom Rýchlej brigády

Pakt Molotov-Ribbentrop, ktorý Tretia ríša a Sovietsky zväz uzavreli na konci augusta 1939, bol slovenskou vládou prijatý s nadšením. Pre slovenskú diplomaciu, striktne determinovanú ochrannou zmluvou s Nemeckom, spojenectvo medzi Treťou ríšou a Sovietskym zväzom predsa len vytváralo určitý priestor pre vlastnú zahraničnú politiku. Bez ohľadu na zásadné ideologické rozpory sa slovensko-sovietske vzťahy rozvíjali sľubne.

Krátko po uznaní Slovenska moskovskou vládou prišiel do Bratislavy sovietsky veľvyslanec Grigorij M. Puškin, bola uzatvorená obchodná dohoda a v slovenskom hlavnom meste si zriadila zastúpenie aj sovietska spravodajská agentúra TASS.

Ľudácky režim si bol vedomý proruského sentimentu veľkej časti spoločnosti a aj preto v štátnej propagande bol striktný antikomunizmus zreteľne, ba až demonštratívne oddeľovaný od slovanskej vzájomnosti.

Hitler dal však veľmi rýchlo najavo, kde sú hranice slovenskej samostatnosti. Po salzburských rokovaniach v júli 1940 musel byť príliš iniciatívny minister zahraničia Ferdinand Ďurčanský „uprataný“ na veľvyslanecký post do Vatikánu. K sklamaniu bratislavskej vlády od jesene 1940 dochádzalo k postupnému zhoršovaniu sovietsko-nemeckých vzťahov.

Začiatkom roku 1941 bolo už napätie medzi Moskvou a Berlínom neprehliadnuteľné. Slovenská vláda ani velenie slovenskej armády, samozrejme, neboli zasvätení do príprav operácie Barbarossa, ale prezidentovi Tisovi aj ministrovi obrany Ferdinandovi Čatlošovi bolo jasné, že medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom sa nezadržateľne schyľuje k vojne.

Prvá Slovenská republika nemala so Sovietskym zväzom spoločné hranice, západná hranica ZSSR však prechádzala len približne 20 km od slovenského územia. Na jar 1941 Slovenskom prechádzalo veľké množstvo nemeckých vojenských transportov smerujúcich na východ. Ich počet násobne prevyšoval počet transportov z leta 1939, keď sa Nemecko chystalo na vpád do Poľska.

Vzhľadom na obrovskú koncentráciu sovietskych vojsk na západnej Ukrajine akurát spočiatku nebolo jasné, či sa Nemci chystajú na útok alebo, naopak, na obranu pred prípadným Stalinovým útokom.

Keď sa nemecký veľvyslanec Hanns Ludin nechal počuť, že pri prípadnej vojne so ZSSR Nemecko nepočíta so zapojením slovenskej armády do priamych bojových akcií, ale len s podporou pri zabezpečovacej činnosti a kontrole už dobytých území, bola v podstate zodpovedaná aj táto otázka.

Rozkazom ministra obrany Čatloša boli pripravené dispozície na zriadenie predpokladanej zabezpečovacej jednotky. Pracovne sa jej začalo hovoriť Rýchla skupina. Jej jadrom mal byť jeden jazdecký priezvedný oddiel a prápor motorizovanej pechoty. Jednotka bola aktivovaná začiatkom júna a podieľala sa na strážnom zabezpečení nemeckých vojenských transportov prechádzajúcich slovenským územím.

Hitlerov názor na zapojenie Slovenska do vojny proti Sovietskemu zväzu sa zmenil až tesne pred samotným útokom. Veľvyslanec Ludin sa na jednaní s prezidentom Jozefom Tisom a predsedom vlády Vojtechom Tukom, na ktorom bol prítomný aj generál Čatloš, otvorene spýtal na postoj slovenskej vlády k priamemu zapojeniu sa slovenskej armády do bojových operácií. Čatloš touto vyhliadkou práve nadšený nebol, ale Tiso aj Tuka reagovali pozitívne.

Dôvodom bola neskrývaná Ludinova narážka na to, že pokiaľ by sa Slovensko do vojny nezapojilo a Maďarsko áno, na diplomatické postavenie Slovenska by to malo veľmi negatívny dopad. Jedným z uholných kameňov vtedajšej slovenskej zahraničnej politiky bola revízia ustanovení tzv. prvej viedenskej arbitráže z novembra 1938 a nie celkom priaznivého výsledku vojenského konfliktu s Maďarskom v marci 1939.

O prípadnej revízii hraníc v prospech Slovenska sa bez súhlasu Nemecka nedalo ani uvažovať. Pre bratislavskú vládu preto bolo veľmi dôležité, aby mohla deklarovať, že práve Slovensko ako prvé podporilo Tretiu ríšu v jej ťažení proti boľševizmu.

Predseda vlády Tuka sa ráno 22. júna 1941 od nemeckého veľvyslanca oficiálne dozvedel o útoku na Sovietsky zväz. Okamžite potvrdil prísľub týkajúci sa zapojenia sa Slovenska do vojny, prikázal Čatlošovi, aby jednotka určená k nasadeniu na fronte vyrazila do 24 hodín a začal dokonca pripravovať text vyhlásenia vojny ZSSR. Tuka tým do značnej miery prekročil svoje právomoci, ale v podstate konal v intenciách prísľubu daného prezidentom Tisom deň predtým.

Sambor, 4.7.1941. Minister obrany Čatloš reční z tanku k vojakom Rýchlej brigády. Vedľa tanku stojí plk. Pilfousek., zdroj: collect-helmets.eu

Bola nedeľa a prezident Tiso bol v tom čase na svojej fare v Bánovciach. Keď sa podvečer vrátil do Bratislavy, Tuka mu predložil k schváleniu návrh textu vyhlásenia vojny. Tiso v Tukovom návrhu vyškrtol formuláciu o „dobrovoľnom vstúpení“ do vojnového stavu a nahradil ju menej expresívnym „pripojením sa“.

Po krátkej úvahe sa Tiso rozhodol, že vyhlásenie vojny nebude prerokované parlamentom, ale bude vydané ako prezidentský výnos. Prezident si nebol istý, či by poslanci Slovenského snemu vyhlásenie vojny slovanskému štátu odsúhlasili bez odporu a jednohlasne.

Keď slovenský veľvyslanec v Moskve Julián Šimko spolu s veľvyslancami Fínska, Talianska a Maďarska odovzdával dokumenty o oficiálnom vypovedaní vojny sovietskemu ministrovi zahraničia Vjačeslavovi Molotovovi, ten sa s neskrývaným sarkazmom spýtal na dôvod vypovedania vojny, keďže doterajšie vzťahy oboch štátov boli absolútne bezproblémové. Veľvyslanec odpovedal, že to vyplynulo zo záväzkov Slovenska voči Nemecku. Na to mal Molotov odtušiť, že tomu teda rozumie tak, že Slovensko vstupuje do vojny proti Sovietskemu zväzu na nátlak Nemecka. K tomu veľmi nebolo čo dodať.

Na front

Improvizovaná jednotka určená pre nasadenie na fronte sa skutočne do 24 hodín od vydania Čatlošovho rozkazu sformovala v Medzilaborciach. Rýchlosť vypravenia na front hrala kľúčovú rolu a Medzilaborce boli zvolené práve pre svoju blízkosť k východným hraniciam, a teda aj frontu.

Jednotka bola postavená najmä na vyčlenených útvaroch prešovskej 2. pešej divízie. Jej jadro tvoril už spomínaný jazdecký priezvedný oddiel a motorizovaný peší prápor, ku ktorým boli pridané dve roty ľahkých tankov a oddiel protitankových diel. Dôležitou súčasťou skupiny bol delostrelecký oddiel vyzbrojený 10cm húfnicami vz. 30. Jednotka si ponechala označenie Rýchla skupina a na front vyrazila už 24. júna.

Veliteľom Rýchlej skupiny bol vymenovaný dovtedajší veliteľ 2. pešej divízie, plukovník generálneho štábu (plk. gšt) Rudolf Pilfousek. Pilfousek bol sudetský Nemec a presvedčený nacista. Dôvodom pre jeho vymenovanie bola práve jeho plynulá nemčina a kontakty na nemecké kruhy. Pilfousek mal ambíciu vstúpiť do Wehrmachtu, ale Nemci ho radšej nasmerovali do slovenskej armády, ktorá sa v tom čase potýkala s veľkým nedostatkom dôstojníkov. Svoju rolu v nemeckom uvažovaní zrejme zohralo aj to, že jeho manželka bola Slovenka.

Náčelníkom štábu skupiny bol vymenovaný mjr. jazd. (major jazdectva) Július Nosko. Čatloš v dôvernom rozhovore inštruoval Noska, aby slovenskú účasť na bojových akciách držal v rozumných medziach. Išlo hlavne o to, aby sa brigáda pod velením príliš nadšeného Pilfouska vyhla zbytočným stratám na životoch, ale aj na technike, pretože ako si Čatloš otvorene povzdychol, „iné tanky než tieto už nemáme!“.

Rýchlym presunom cez Dukliansky priesmyk na Sanok skupina v priebehu troch dní dosiahla frontové pásmo. Zámer bratislavskej vlády byť prvým spojencom pomáhajúcim Tretej ríši bol tým naplnený. Prvé jednotky maďarského motorizovaného zboru dorazili na front až niekoľko dní po Rýchlej skupine.

Slovenská jednotka bola pričlenená k nemeckej 454. zabezpečovacej divízii a zaradená do druhého frontového sledu. Krátko na to došlo k prvému bojovému kontaktu s Červenou armádou. Bezprostredne po prekročení rieky San Rýchla skupina zničila či dobyla niekoľko sovietskych bunkrov obsadených jednotkami, ktoré v dôsledku rýchleho nemeckého postupu zostali odrezané v tyle postupujúceho Wehrmachtu. Straty boli zatiaľ minimálne.

Začiatkom júla bola skupina rozšírená a premenovaná na Rýchlu brigádu. Na slovenské pomery išlo o veľmi dobre vyzbrojený a vystrojený útvar. K brigáde bol pričlenený ďalší priezvedný oddiel, čím vznikol Mobilný priezvedný oddiel (MPO). Údernú silu brigády predstavoval posilnený prápor útočnej vozby vyzbrojený 43 ľahkými tankami, prevažne typu LT vz. 35 a troma rotami 37 mm protitankových kanónov.

Brigáda disponovala veľmi silným delostrelectvom. Delostrelecký pluk č. 11 mal okrem štyroch batérií (24 hlavní) vyzbrojených 10cm húfnicami vz. 30 vo výzbroji aj dve batérie (12 hlavní) mimoriadne výkonných 105 mm univerzálnych diel vz. 35. Problémom, ktorý sa prejavil už v prvých bojoch, bolo, že brigáda mala len dva mínomety. Snaha kompenzovať nedostatok mínometov starými horkými delami vz.15 bola len chabou improvizáciou.

Veľkou slabinou brigády zostávala pechota. Pôvodne mali byť brigáde pričlenené ďalšie dva motorizované pešie prápory, ale pre nedostatok vhodných nákladných automobilov a neukončený výcvik podľa nemeckých štandardov k tomu zatiaľ nedošlo. Brigáda tak do nastávajúcich bojov tiahla stále iba s pôvodným jedným motorizovaným práporom II/6.

18. júla sa nemeckej 1. tankovej skupine generála Ewalda von Kleist podaril v priestore Žitomir – Bjelaja Cerkev prielom línie sovietskeho Juhozápadného frontu. Vznikla 90 kilometrov široká medzera, ktorá od zbytku frontu oddelila dve sovietske armády (6. gen. Muzyrčenko a 12. gen. Ponedelin).

Kým Kleistove tanky prenikali do vzniknutého prielomu a obkľučovali obe armády od severu a východu, úlohou 17. armády, ktorej súčasťou bola aj Rýchla brigáda, bolo uzavrieť obkľúčenie zo západu a juhu. Slovenská brigáda bola pritom v danom momente jedinou samostatnou mechanizovanou jednotkou celej 17. armády. Jej veliteľovi, generálovi Carl-Heinrichovi von Stülpnagel, preto prišla dobre vyzbrojená slovenská brigáda veľmi vhod.

Rýchla brigáda bola podriadená 97. ľahkej pešej divízii nemeckého XXXXIX. horského armádneho zboru generála Ludwiga Küblera. Brigáda mala spolu s 97. divíziou zbiehavým útokom dobyť priestor medzi mestami Lipovec – Ilince (dnes ukrajinské Ilyncy). Okamžite bolo jasné, že vzhľadom k nedostatočnému množstvu pechoty pôjde o veľmi nebezpečný podnik na hraniciach možností brigády.

Pod vplyvom doterajších ohromujúcich nemeckých úspechov sa náčelník štábu brigády major Nosko nechal strhnúť nadšením a navrhol ustupujúcim sovietskym jednotkám prehradiť cestu širokým obchvatným manévrom. Noskov nápad bol v príkrom rozpore s inštrukciami, ktoré mu dal generál Čatloš.

Obkľučované sovietske armády ešte stále disponovali jedným mechanizovaným zborom vyzbrojeným okrem iného tiež stredných tankami T-34 a ťažkými KV-1. Stret s nimi mohol byť pre slovenskú brigádu smrteľný, pretože slovenské 37 mm protitankové kanóny boli proti ich pancieru neúčinné. Noskov nápad bol preto priveľa aj na inak veľmi ochotného Pilfouska a návrh zamietol.

Generál Kübler vyhlásil, že proti brigáde by mali stáť len demoralizované sovietske jednotky a preto verí, že slovenská brigáda dokáže úlohu splniť. Okrem toho mal sľúbiť, že po dobytí Lipovca a Ilincov bude brigáda stiahnutá z frontu k odpočinku.

Bitka pri Lipovci

21. júla Rýchla brigáda zaujala pozície na východnom okraji dediny Ščastlivaja, 8 kilometrov západne od pätnásťtisícového mesta Lipovec (dnes ukrajinský Lypovec). Veliteľ brigády Pilfousek sa úplne spoľahol na nemecké informácie, že Lipovec bránia len dva nekompletné a demoralizované sovietske pluky a ani sa nepokúsil nemecké informácie overiť si vlastným prieskumom.

Lenže mesto v skutočnosti bránila podstatne početnejšia 44. horská strelecká divízia so štyrmi streleckými plukmi. Pôvodne pešia 44. divízia bola pred rokom transformovaná na horskú. Mužstvo pôvodne regrutované z Ukrajiny bolo po stratách, ktoré divízia utrpela v Zimnej vojne, doplnené obyvateľmi horských oblastí Kaukazu a strednej Ázie. Divízii velil generálmajor Semjon Akimovič Tkačenko.

Takto transformovaných bolo viac peších divízií, ktoré sformovali dva horské zbory začlenené do zostavy 12. armády generála Pavla Ponedelina. Podľa sovietskej ofenzívnej stratégie mali horské zbory 12. armády pri plánovanom preventívnom útoku proti Nemecku preniknúť karpatským hrebeňom a cez územie Slovenska až do Podunajskej nížiny.

Tabuľkový stav divízie bol takmer 11000 mužov, ale divízia napriek tomu, že až do bitky pri Lipovci nemala žiadne výraznejšie bojové straty, dosť trpela dezerciami. Jej stav na konci júla sa odhaduje 7500 až 9000 mužov. Proti nej stálo 4900 príslušníkov Rýchlej brigády. Sovietska divízia síce nemala žiadne tanky, ale okrem početnej prevahy mala vo výzbroji podstatne viac (vyše 100) mínometov a výraznú prevahu mala tiež v ťažkých guľometoch. Približne tretina pechoty sovietskej divízie bola vyzbrojená poloautomatickými puškami alebo samopalmi.

Po prielome pri Bjelej Cerkvi sovietske vrchné velenie nariadilo okamžitý protiútok, ktorým odrezané armády mali opäť nadviazať spojenie s hlavnými silami frontu. Generál Ponedelin, ktorý bol poverený velením nad oboma armádami, naplánoval útok zhodou okolností na 22. júla. 44. horská divízia mala vykonať odľahčovací útok západným smerom na Vinnicu a pokúsiť sa preniknúť do tyla nemeckého XXXXIX. horského zboru. Lenže v predvečer útoku generál Tkačenko zaznamenal v priestore Sčastlivej zvýšený pohyb tankov a vyslal do priestoru prieskumnú hliadku. Tú však zajali pozorné slovenské predsunuté stráže.

Tkačenko však aj tak v danej chvíli vedel dosť na to, aby plánovaný útok svojej divízie, ktorá nedisponovala žiadnou obrnenou technikou, radšej odvolal. Miesto toho rozmiestnil svoj 319. horský pluk na výšinách pred Lipovcom a ostatné pluky vrátane delostrelectva umiestnil na východnej a južnej strane mesta.

Ráno 22. júla o pol piatej ráno sa útočný predvoj Rýchlej brigády dal do pohybu smerom na Lipovec. Štyri kilometre pred Lipovcom na úrovni dediny Felixovka sa postupujúce jednotky dostali do hustej prehradzujúcej delostreleckej a mínometnej paľby. Neskúsených slovenských vojakov zachvátila panika a časť z nich sa dala na útek. Niektoré nákladné autá zišli z cesty, ale tým vošli do mínového poľa. Dôstojníkom, zachrípnutým od hektického vykrikovania rozkazov, sa situáciu podarilo zvládnuť až výstražnou paľbou do vzduchu a pod nohy utekajúcich vojakov.

Priebeh bitky o Lipovec 22. - 23.7.1941

Na bojisko medzitým dorazili tanky a delostrelectvu sa podarilo sovietsku paľbu potlačiť. Po prekonaní prvotného šoku sa predvoj brigády skonsolidoval a obnovil postup. Sovietsku obranu netvorili súvislé zákopy, ale tzv. líščie diery – sieť jám v tvare písmena „U“, ktoré slúžili ako úkryt pre 2 až 6 vojakov.

Problémom sa ukázalo tesne nad horizontom nachádzajúce sa slnko, ktoré postupujúcich pešiakov aj posádky tankov oslepovalo a naopak odraz svetla od periskopov prezrádzal nepriateľovi pozície veliteľských stanovíšť. Bojisko predstavovali nepokosené obilné a hrachové polia rozkladajúce sa okolo mesta. Tanky prešli prvou líniou líščích dier bez toho, aby väčšinu z nich spozorovali. Odhalili ich, až keď sovietski vojaci zahájili paľbu na za tankami postupujúcu slovenskú pechotu. Tankisti svoje stroje promptne obrátili a paľbou kanónov alebo jednoducho pásmi tankov postupne drvili jednu líščiu dieru za druhou.

Pre premiešanie bojujúcich jednotiek delostrelci nemohli paľbou priamo podporovať boj tankov a pechoty, preto sa sústredili na umlčanie nepriateľských batérií. Obzvlášť veľkým problémom bola sovietska batéria 122 mm húfnic ukrývajúca sa za kótou 245, východne od mesta. Tú sa podarilo umlčať až po hodinovom úsilí za pomoci odvážneho veliteľa spojovacej čaty poručíka Jozefa Schmidta, ktorý odhalil jej pozíciu a z presunutej pozície na ňu naviedol vlastnú delostreleckú paľbu. Do desiatej hodiny bola Felixovka a prvá línia sovietskej obrany v rukách brigády.

Podľa sily odporu a nepriateľskej delostreleckej paľby už aj plukovníkovi Pilfouskovi došlo, že protivník je ďaleko silnejší, než hlásil nemecký prieskum. Do boja boli povolané hlavné sily brigády, ktoré sa sústredili na prístupoch k výšinám pred Lipovcom. Pilfousek požiadal o podporu susedné nemecké divízie a čakajúc na posily od Nemcov dlho váhal s vydaním rozkazu na útok proti početnejšiemu protivníkovi. Lenže obe susedné nemecké divízie boli tiež plne zamestnané bojom. Obzvlášť na juh od Rýchlej brigády bojujúca 97. ľahká divízia sa pri Vojtkovciach dostala v boji s 72. horskou streleckou divíziou do vážnych problémov. Slovenská brigáda si tak s nepriateľom musela poradiť sama.

Generál Tkačenko prestávku v boji, ktorú mu Pilfousek poskytol, využil naplno. Uvedomil si, že protivník je výrazne početne slabší a pripravil plán, ktorým mal slovenskú brigádu vlákať do pasce a zničiť. Posilnil pozície svojich jednotiek priamo v meste a na jeho južnom okraji. Tkačenko chcel čo najviac slovenských síl prinútiť bojovať v zastavanom území, kde by sovietska pechota dokázala eliminovať slovenskú prevahu v tankoch. Následne chcel krídelnými obchvatnými údermi do pouličných bojov zatiahnutú slovenskú brigádu obkľúčiť a zničiť.

O pol jednej popoludní Pilfousek konečne vydal rozkaz k útoku. Ten začal masívnou delostreleckou prípravou a bol vedený troma útočnými kolónami. Prvá a druhá kolóna pozostávajúca z čiat 2. tankovej roty a motorizovaného prieskumného oddielu postupovala po oboch stranách cesty Sčastlivaja – Lipovec na výšiny pred mestom, tretia kolóna pozostávajúca z 3. tankovej roty a pešieho práporu udrela na ľavé krídlo sovietskej obrany a postupovala na dedinu Kamjonka.

Slovenskí vojaci, ktorí takýto boj zažívali prvýkrát, boli zaskočení tvrdosťou a urputnosťou sovietskeho odporu. Sovietski vojaci sa dokonca pokúsili o protiútok, ale ten bol v zárodku udusený paľbou tankov a delostrelectva. Brigáda sa postupne prehrýzala sovietskou obranou.

Červenoarmejci cvičení na čelné bodákové útoky vedené v masívnych ľudských vlnách, boli dosť prekvapení spôsobom akým útočila slovenská pechota. Vo chvíli, keď medzi pešiakov začali dopadať mínometné a delostrelecké granáty tí sa rozptýlili a zaľahli. Keď delostrelectvo protivníkovu paľbu umlčalo alebo aspoň potlačilo, pechota sprevádzaná tankami sa zdvihla a pokračovala v postupe. Takýto útok síce nebol veľmi rýchly, ale šetril životy a do značnej miery tiež eliminoval sovietsku prevahu v ťažkých guľometoch.

Viackrát sa stalo, že sovietski vojaci v líščích dierach predstierali kapituláciu, zdvihli ruky nad hlavu a mávali kusmi bielej látky. Keď sa k nim však slovenskí vojaci priblížili, zdanlivo vzdávajúci sa červenoarmejci na nich nečakane hodili ručné granáty. Výsledkom bolo, že slovenskí vojaci rozzúrení takýmto zákerným vedením boja v nasledujúcich hodinách zajatcov veľmi nebrali.

V priebehu odpoludnia bol sovietsky odpor na prístupoch k Lipovcu a Kamjonke za cenu straty dvoch tankov potlačený. Krátko po tretej bola Kamjonka v slovenských rukách a jednotky postupujúce pozdĺž cesty prenikli do Lipovca. V uliciach sa útok rozpadol na boj malých skupín veľkosti družstva, ktoré postupovali dom od domu a vytláčali obrancov z ich pozícií .

O štvrtej popoludní už slovenské jednotky v Lipovci držali polovicu mesta až po západný breh rieky Sob. Po obsadení pošty a traktorovej stanice Pilfousek nadobudol dojem, že Lipovec je v podstate dobytý. Vôbec nebral zreteľ na hlásenie poručíka Hirnera, ktorý z pozorovateľne na povale dobytej budovy pošty upozorňoval, že odpor protivníka neochabuje a za riekou Sob sa objavujú stále nové a nové posily.

Tanky po niekoľkohodinovom boji už potrebovali doplniť palivo a už takmer vyčerpanú muníciu. Veliteľ práporu útočnej vozby major Jozef Dobrotka preto nariadil tankom, aby sa vyviazali z boja a doplnili zásoby za terénnymi vlnami v dosahu línie dotyku, aby boli na dosah, keby pechota potrebovala pomoc. Lenže Pilfousek jeho rozkaz zmenil a rozkázal tankovým rotám stiahnuť sa k doplneniu zásob až k Sčastlivej, viac než šesť kilometrov od bojovej línie. Bola to takmer fatálna chyba.

Sovietsky protiútok

Pätnásť minút pred šiestou hodinou večer začal Tkačenko realizovať svoj plán. Hlavný útok vedený 25. horským streleckým plukom podporovaným mínometnou paľbou smeroval na slovenské pravé krídlo. Sovietski vojaci prakticky z chodu opäť dobyli Kamjonku a pokračovali v útoku smerom na výšiny nad dedinou.

Slovenská pechota zbavená podpory tankov nedokázala útok zastaviť. Pilfousek pochopil, že je zle a ihneď vydal rozkaz k ústupu. Dezorganizovaná a otrasená pechota však už ustupovala, či skôr utekala aj bez rozkazu. Druhý prúd sovietskych vojsk zaútočil cez severný okraj Lipovca na slovenské jednotky v meste. Slovenskej brigáde hrozila katastrofa. Pokiaľ by sovietski vojaci obsadili výšiny nad Kamjonkou a dokázali by preniknúť do tyla slovenskej brigády, bol by to jej koniec. Prelomením frontu by naviac bol ohrozené tylo celého XXXXIX. zboru.

Situáciu zachránili delostrelci jedného z húfnicových oddielov pluku č. 11, ktorým sa krátko pred útokom podarilo zaujať palebné pozície na výšinách nad Kamjonkou. V hustej šrapnelovej paľbe sovietsky útok začal spomaľovať. V jednu chvíľu sa útočiaci červenoarmejci dostali k húfniciam na necelých päťsto metrov. Obsluhy tak ohrozovala paľba z ručných zbraní postupujúcej sovietskej pechoty. Delostrelci však našťastie nestratili hlavu.

Na približujúcu sa sovietsku pechotu začali páliť tzv. kartáčmi. Kartáčová munícia funguje na analogickom princípe ako brokové strelivo do pušiek, len v niekoľkonásobne väčšom merítku. Je účinná len na krátku vzdialenosť, preto sa používa, či lepšie povedané používala, výhradne v krajných situáciách, aká nastala práve na výšinách nad Kamjonkou podvečer 22. júla.

Pomník bitky pri Lipovci. Foto: Wikimedia.org

Mračná kartáčových guliek vypálené 10 cm húfnicami z bezprostrednej blízkosti v priebehu pár minút sovietsku pechotu doslova zmasakrovali. Tí, čo prežili, sa dali na útek. Slovenskí delostrelci boli z krviprelievania, ktoré sami spôsobili, otrasení, ale pokus prelomiť obranu brigády našťastie stroskotal práve ich zásluhou.

Na ľavé krídlo brigády udrel 305. horský strelecký pluk s cieľom odrezať slovenské jednotky bojujúce priamo v meste. Od najhoršieho pomohol včasný príjazd jednej z čiat 2. tankovej roty. Tankový protiútok umožnil väčšine pechoty sa z mesta stiahnuť a dokonca odviesť aj zásoby. Nie všetkým sa však podarilo včas ustúpiť a v meste zostalo v obkľúčení približne 250 slovenských vojakov.

Pred ôsmou hodinou večer sa situáciu na línii dotyku podarilo stabilizovať zhruba v miestach, odkiaľ brigáda za svitania vyrazila do útoku. Sovietska divízia dokázala slovenskú brigádu vytlačiť z Lipovca, ale utrpela také straty, že už nedokázala pokračovať v útoku.

Pilfousek na začiatku útoku nahlásil na veliteľstvo mylnú informáciu, že slovenská brigáda čelí útoku tankov, na čo predsa len dostal posilu v podobe nemeckej protilietadlovej batérie vyzbrojenej účinnými 88mm kanónmi a dvoch rôt 97. prieskumného práporu. Keď sa veliteľ nemeckej batérie dozvedel, že v meste zostali odrezané dve stovky vojakov, chcel okamžite zorganizovať protiútok. Veliteľ 97. divízie generál Fretter-Pico jeho rozkaz však obratom zrušil s tým, že obkľúčené jednotky sa majú z obkľúčenia prebiť samy po malých skupinách.

Obkľúčení slovenskí vojaci sa rozhodne nemienili vzdať a ich veliteľ stotník (kapitán) Duchnovský sovietmi navrhovanú kapituláciu opakovane striktne odmietol. V priebehu večera sa s pomocou súmraku z obkľúčenia dokázal prebiť spolu s dvesto vojakmi a dokonca aj s dvoma obrnenými autami OA vz. 30.

Jedno obrnené auto červenoarmejci ukoristili a do zajatia padlo 50 slovenských vojakov. Viac než polovici z nich sa však v priebehu noci podarilo zo zajatia ujsť. Často vďaka tomu, že pri neporiadnej osobnej prehliadke sa im v oblečení podarilo skryť ručný granát alebo pištoľ, ktorými vo vhodnej chvíli zlikvidovali sovietske stráže. V jednom prípade skupina vojakov využila k úteku haváriu nákladného auta, ktoré ich malo odviesť do sovietskeho tyla.

Skupine vojakov vedenej desiatnikom Daubnerom sa zase podarilo uniknúť, keď jeden z ich strážcov si odskočil do kríkov vykonať telesnú potrebu a svoju pušku zatiaľ odovzdal druhému strážcovi. Desiatnik priskočil k sovietskemu vojakovi ovešanému ťažkými puškami a dobre miereným úderom päste ho poslal k zemi. Zmocnil sa jednej z pušiek, zastrelil z kríkov vybehnuvšieho strážcu a vzápätí aj druhého, ktorý sa pokúšal vstať zo zeme.

Generál Kübler samozrejme nebol nadšený ústupom z Lipovca, ale s ohľadom na to, že ani susednej 97. ľahkej divízii sa v ten deň veľmi nedarilo, s uspokojením prijal správu, že slovenská brigáda odolala pokusu o obkľúčenie a jej postavenie je stabilizované. Hneď kontroval otázkou, či brigáda bude pripravená ráno opäť zaútočiť. Pilfousek bez zaváhania odpovedal že „áno“, ale zasiahol zvláštny poverenec prezidenta Tisa pri Rýchlej brigáde, plk. Benedikt Dúbravec, ktorý rezolútne vyhlásil, že brigáda potrebuje viac času na konsolidáciu síl.

Krátko na to sa však na sever od Lipovca nemeckej 24. pešej divízii (IV. arm. zbor) podarilo prelomiť pozície sovietskej 141. streleckej divízie pri meste Zozov. Tým sa 44. horskej divízie obnažilo tylo, do vzniknutej medzery prenikla nemecká 295. divízia a postavenie sovietskej divízie sa stalo neudržateľným.

Ráno 23. júla Rýchla brigáda preto spolu s 295. divíziou predsa len útok obnovila. Tkačenkova divízia sa rozhodne nemienila vzdať Lipovca bez boja, ale sústredenému útoku odolať nedokázala. Popoludní už bolo celé mesto bezpečne v rukách slovenských a nemeckých vojakov. Sovietska divízia zanechala na mieste množstvo techniky a slovenská brigáda dokonca získala späť aj predošlého dňa stratené obrnené auto, ktoré už malo na veži namaľované červené hviezdy.

Pokus 12. armády o únik z obkľúčenia neuspel. Červenej armáde sa síce podarilo Nemcov dočasne vytlačiť z niekoľkých miest a dedín a nemecká 16. motorizovaná divízia na východnej strane kotla dokonca prišla v boji takmer o tretinu početného stavu, ale obkľúčenie sa prelomiť nepodarilo.

Kto zvíťazil?

Generál Čatloš prijal informáciu o priebehu a výsledku bitky pri Lipovci s veľkou nevôľou. Z neúspechu dobyť mesto z chodu vcelku oprávnene vinil plukovníka Pilfouska. Krátko na to sa mu podarilo docieliť jeho odvolanie a nahradenie plukovníkom (neskôr generálom) Jozefom Turancom. Ten si rýchlo získal renomé jedného z najschopnejších slovenských generálov.

Nemecké hodnotenie výkonu slovenskej brigády bolo paradoxne menej kritické ako to Čatlošovo. Napriek nedostatku bojových skúseností slovenská brigáda dokázala udržať súdržnosť a bojaschopnosť aj v kritickej chvíli hrozby prelomenia línie a obkľúčenia. Jednoznačne pozitívne bola hodnotená činnosť delostreleckého pluku č.11, ktorého podporu si v ďalších bojoch vyžiadal veliteľ 295. divízie.

Aktéri bitky o Lipovec mali rôzne osudy. Pilfouskovi sa napokon splnil sen a v roku 1944 bol prijatý do Waffen SS. Na konci vojny pobudol v americkom zajatí a dožil v západnom Nemecku.

Náčelník štábu brigády major Nosko, ktorý pri Lipovci počas sovietskeho protiútoku streľbou zastavoval utekajúcich vojakov a nadával im, či sa nehanbia „utekať pred boľševikmi“, o štyri roky neskôr, už ako náčelník štábu povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku, s podobným nasadením zastavoval ustupujúcich vojakov počas bojov na hornej Nitre. Do SNP sa zapojil aj veliteľ práporu útočnej vozby major Dobrotka.

Generál Semjon A. Tkačenko, zdroj: sammler.ru

Sovietske velenie považovalo boj o Lipovec za úspech a generálmajor Tkačenko bol navrhnutý na vyznamenanie jedným z najvyšších sovietskych vyznamenaní, Radom Lenina. Pri Umani bola jeho 44. divízia však úplne zničená a Tkačenko sám tri týždne po bitke pri Lipovci padol do zajatia. Podarilo sa mu utajiť, že je generálom a ako rodilý Ukrajinec bol zo zajatia spočiatku prepustený. Lenže pri jednej z kontrol bol nemeckými poľnými žandármi opäť zadržaný a poslaný do zajateckého tábora. Tam zahynul na začiatku februára 1945 pri pokuse o vzburu.

Pri Umani padlo do zajatia približne 100 000 sovietskych vojakov, z toho až 10 generálov. Medzi nimi aj Tkačenkovi nadriadení, veliteľ 12. armády generál Ponedelin a veliteľ 13. horského zboru generál Nikolaj Kirillov. Konca vojny sa obaja dožili, ale ešte v roku 1941 boli prehlásení za zbabelcov a dezertérov. Po návrate zo zajatia boli v auguste 1950 odsúdení a zastrelení. Po nástupe Chruščova boli rehabilitovaní, spolu s mnohými ďalšími podobne popravenými generálmi a dôstojníkmi.

Presné záznamy sovietskych strát v bitke o Lipovec neexistujú, ale podľa tiel zanechaných na bojisku sa odhaduje, že v boji padlo približne 700 sovietskych vojakov a viac než tisíc ich bolo zranených. Len 319. horský strelecký pluk mal stratiť 60% svojho početného stavu. Do slovenského zajatia padlo 110 sovietskych vojakov.

Dá sa povedať, že bitka o Lipovec z taktického hľadiska nemala víťaza. Rýchlej brigáde sa nepodarilo z chodu mesto obsadiť, ale sovietska divízia zase neuspela pri pokuse o obkľúčenie slovenskej brigády a nakoniec aj tak musela Lipovec opustiť. O tvrdosti bojov vypovedajú straty. Rýchla brigáda pri Lipovci prišla o 75 padlých, 167 ranených a 19 nezvestných (fakticky zajatých). Okrem toho brigáda stratila 6 tankov, 11 protitankových diel a 25 nákladných automobilov.

Delostrelecký pluk č. 11 napriek enormnému nasadeniu vyšiel z bitky o Lipovec takmer bez strát. O pár dní neskôr podporujúc pri Granove paľbou 295. divíziu už však také šťastie nemal. V boji so sovietskou pechotou, ktorá prenikla k postaveniu húfnicového oddielu III/11, padlo osem delostrelcov a ďalších osem bolo zranených. Pluk stratil sedem húfnic vz. 30 a dve nákladné autá.

Brigáda bola v nasledujúcich týždňoch reorganizovaná na Rýchlu divíziu. Veliteľ Turanec z udalostí pri Lipovci vyvodil prísne opatrenia. Zásadne zlepšil výcvik pechoty a vždy dbal na dôkladný prieskum. Aj vďaka tomu slovenské jednotky na východnom fronte už nikdy nemali za jeden deň také straty ako 22. júla pri Lipovci. Pod Turancovým velením sa Rýchla divízia o rok neskôr vyznamenala pri dobýjaní Rostova na Done, keď ženijný prieskumný oddiel divízie bol prvou jednotkou Osi, ktorá prenikla na východný breh Donu. Slovenské jednotky v rámci nemeckej skupiny armád B následne dosiahli až predhorie Kaukazu.

Po sovietskom víťazstve pri Stalingrade však morálka divízie, vtedy už pod velením generála Štefana Jurecha, pod dojmom nemeckých porážok a zverstiev, ktorých svedkami slovenskí vojaci boli, začala upadať. Pri rýchlom ústupe z Kaukazu na Krym divízia musela na bojisku zanechať väčšinu svojej bojovej techniky. Po reorganizácii na 1. pešiu divíziu rozklad morálky pokračoval a vyvrcholil na konci októbra 1943 pri Melitopoli, prechodom takmer jedného celého pluku na stranu Červenej armády. Divízia bola následne stiahnutá z frontu a plnila už len technické a ženijné úlohy v zázemí.