Cena za to, že sa človek stane alebo zostane katolíkom, už určitý čas rastie. Predpokladám, že to má aj určité ekonomické následky, no nevidel som čísla. Mohol by som spomenúť, čo to stálo mňa v mojom malom živote, no nebolo by to reprezentatívne.

Hovorím skôr o cene vo všeobecnosti, vrátane mnohých psychologických a sociálnych rozmerov toho, že katolicizmu klesá popularita. Oblasťou mojich pozorovaní je Kanada, no odvážim sa povedať, že niečo podobné sa deje aj v Spojených štátoch. Rád by som však začal na vlastnej pôde, na Severe, „silnom a slobodnom“.

Demograficky sme mali v jednej chvíli francúzskych Kanaďanov a rôznorodých imigrantov, väčšinou Írov a mnohých „domorodých ľudí“. Na základe predpokladu, že ľudia vedia, ako milovať seba samých, nám to dalo minimálne tretinu obyvateľstva, občas polovicu a v závislosti od lokality (lokalita, lokalita, tá je veľmi dôležitá) občas aj všetko. Všade samá láska. Rozhodne sme boli dostatočne zabývaní, takže sa objavil zvyk, že sa k nám ľudia správali slušne.

Človek mohol povedať, že je katolík, a vyviaznuť bez vážneho zranenia. Samozrejme, neplatilo to všade, ale zhruba áno. Niektorí protestantskí ľudia možno katolíkov nenávideli, no poväčšine si to nechávali pre seba a prejavili sa iba po hokejových zápasoch a prehliadkach. Spravidla však Kanaďania neboli bigotní, najmä vražedným spôsobom. Prinajhoršom boli provinční a samoľúbi.

Pozerám sa na vec z historického hľadiska. Náš vzdelávací systém bol provinčný, úplne doslova, a vyvinulo sa úsilie prispôsobiť sa „katolíckemu faktu“ a „francúzskemu faktu“. Podobne ako inde vo svete mali katolíci povesť, že sú dobrí v škole – nie nevyhnutne ako študenti, ale v ich zakladaní a spravovaní.

Naša sekulárna vláda potrebovala katolícke rády a organizácie ako napríklad Oblátov Nepoškvrnenej Panny Márie (len jeden náhodný príklad), aby riadili najťažšie školy na najvzdialenejších miestach. V 19. storočí dostali obláti do správy internátnu školu v meste Kamloops, jednu z dlhého radu „indiánskych internátnych škôl“, ktoré, ako si láskavý čitateľ iste dokáže predstaviť, priniesli svetlo civilizácie na mnohé nepravdepodobné miesta.

Teraz som možno povedal čosi politicky nekorektné. Nie je moderné hovoriť o civilizácii. Nemoderné je však hovoriť aj o náboženstve a najmä dnes o katolíckom náboženstve. Tieto veci sú však často zameniteľné, a preto nemám veľmi na výber.

Móda sa časom mení. Musíme rekonštruovať časy, ktoré boli pred nami. Postoje k vzdelávaniu pred sto rokmi a aj odvtedy boli dosť iné, takže nato, aby človek mohol posudzovať minulosť, musí mať nielen niektoré informácie, ale aj určitú inteligenciu. To isté platí aj o lekárskych predpokladoch a dokonca aj o technológii, ako uvidíme.

Príklad: antibiotiká sú dnes úplne bežné, no pred Alexandrom Flemingom, ktorý v roku 1928 objavil penicilín, boli väčšinou neznáme. Je to jeden z mála „zázračných liekov“, ktoré od tých čias zachraňujú životy po miliónoch.

Máme sklon zabúdať, že deti zomierali na osýpky a mnohé iné infekcie, ktoré by nám dnes možno boli na smiech. Ale smrť je smrť, kým humor získavame. Medzi zabijakov malých detí patrili aj záškrt, čierny kašeľ, tetanus, kiahne a tuberkulóza. Nadšenci pre genealógiu medzi mojimi čitateľmi budú určite vedieť, v akých vysokých počtoch zomierali, dokonca aj z dejín vlastnej rodiny. Ak ste boli v tých časoch malí, váš život bol neustále v ohrození: doma, na ulici, v riadnych aj internátnych školách.

Veľa sa narozprávalo o zanedbávaní starých ľudí, aj keď špekulatívne; no smrť prišla loviť, či už boli ľudia nedbanliví, alebo nie. Samozrejme, ľudské tvory sú, žiaľ, schopné zloby, a preto boli aj iné smutné príčiny smrti a niektoré opustené, osirelé a slabomyseľné deti skončili iným spôsobom.

V súčasnosti je v Kanade senzáciou objav neoznačených hrobov asi 215 detí v blízkosti internátnej školy v Kamloops. Zaoberá sa ním „Komisia pre pravdu a zmierenie“ založená v roku 2008. Jedným z jej problémov je absencia informácií z obdobia pred 2. svetovou vojnou. V rámci vojnového úsilia šiel papier vo veľkých množstvách do zberu. A aj organizácie Katolíckej cirkvi nie vždy odovzdávali všetky svoje cirkevné záznamy. Ponechávali si tie, ktoré považovali za irelevantné – aj keď antikatolíci sú presvedčení, že všetko je temné tajomstvo.

Za týchto okolností sa pravdepodobne ja ani nikto iný nedozvie oveľa viac o tom, ako tieto deti zomreli ani kde presne sú pochované. Dnes sa dokážeme dozvedieť o ich osobnom príbehu len veľmi málo. Pred rokmi som sa zapojil do tejto diskusie ako jeden z mála tých, ktorí vec skúmali nepredpojate – a čitatelia ma zvozili. Na druhej strane som za svoje úsilie začal dostávať listy a dokumenty od Indiánov, ktorí do týchto neslávne známych škôl chodili.

Ako prvé som si všimol to, že hoci na nich vyučovali katolíci (a anglikáni), školy boli štátne a mali štátnych inšpektorov. Ešte zaujímavejšie bolo to, že študenti mali na svoj pobyt v škole väčšinou šťastné spomienky. Mnohí povedali, že im učitelia zachránili život. Písali, že pochádzajú z chudobných indiánskych rodín, kde ich často týrali rodičia, ktorí v mnohých prípadoch prepadli alkoholu.

Podľa najvýznamnejšej knihy na túto tému „Národný zločin“ od Johna Milloya tento projekt vznikol z „projektu budovania národa“ sira Johna A. Macdonalda a šlo o systematický plán na zvýšenie národnej bezpečnosti proti možným vzburám Indiánov. Bol to určitý druh genocídy. Cirkev teraz žne kritiku zo strany médií a na rozličných miestach sa rušia oslavy „Dňa Kanady“.

Je to besnenie, ktoré je málo informované, ešte menej skeptické, no zato veľmi otvorené nenávisti voči Katolíckej cirkvi. Už nastúpili radikálne indiánske skupiny a iní, ktorí si pravdepodobne zarobia tým, že budú vystupovať ako obete. Peniaze sú pre všetkých.

O katolíkoch sa však zasa hovorí, že sú „privilegovaní“. A ja súhlasím: žiadna cena nie je privysoká.

David Warren je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) je možné momentálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Anglický originál článku si môžete prečítať TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.