Jeden čitateľ mi poslal túto ohromujúcu esej chemičky Anny Krylovovej, ktorá varuje, že v Amerike sa teraz odohráva rovnaký druh ideologického zneužívania vedy, aký praktizoval Sovietsky zväz. Tu je pár úryvkov z jej otvoreného listu:

Prísnej ideologickej kontrole sa nevyhla ani veda. Západné vplyvy sa považovali za nebezpečné. Učebnice a vedecké práce neúnavne zdôrazňovali prioritu a prvenstvo ruskej a sovietskej vedy. Celé vedné disciplíny boli vyhlásené za ideologicky nečisté, opičiace sa po Západe a nepriateľské voči robotníckej triede a svetovej revolúcii. Medzi významné príklady „buržoáznej pseudovedy“ patrili genetika a kybernetika. Kvantová mechanika a všeobecná teória relativity boli tiež kritizované pre nedostatočný súlad s dialektickým materializmom.

Pre chémiu bola najdôležitejšia kampaň proti rezonancii (1949 – 1951). Teória rezonančných štruktúr, za ktorú Linus Pauling dostal v roku 1954 Nobelovu cenu, bola považovaná za buržoáznu pseudovedu. Vedci, ktorí sa pokúšali obhajovať prednosti tejto teórie a jej užitočnosť pre pochopenie chemických štruktúr, boli obviňovaní z „kozmopolitizmu“ (sympatie k Západu) a z podlizovania sa západnej buržoáznej vede. Niektorí prišli o prácu. Dvaja vysokopostavení zástancovia rezonančnej teórie, Syrkin a Dyatkina, boli nakoniec nútení priznať svoje ideologické hriechy a verejne odsúdiť rezonanciu. Ostatní členovia komunity medzitým využili túto politickú čistku ako príležitosť na kariérny rast na úkor iných. Ako poznamenali mnohí vedci vrátane samotného Paulinga, kampaň proti rezonancii viedli ľudia, ktorí boli „nespokojní s usporiadaním síl vo svojom vedeckom odbore“.

Toto je opakujúci sa motív vo všetkých politických kampaniach v rámci vedy v sovietskom Rusku, nacistickom Nemecku a McCarthyho Amerike – tí, ktorí sú na „správnej strane“ problému, môžu preskočiť o niekoľko priečok vyššie a zaujať miesto tých, ktorí boli zrušení. V čase, keď som študovala kvantovú chémiu na Moskovskej štátnej univerzite, bola rezonančná teória už rehabilitovaná. Napriek tomu sa o histórii tejto kampane a nespravodlivostiach, ktoré s ňou boli spojené, otvorene nediskutovalo – strana sa nerada vracala k svojim chybám. Spomínam si, ako som útržky toho príbehu počula na nejakom večierku pod rúškom tmy, po tom, čo ľuďom rozviazalo jazyk hojné množstvo alkoholu.

Presuňme sa teraz do ďalšieho storočia – do roku 2021. Studená vojna je dávnou minulosťou a krajina, ktorá je uvedená v mojom rodnom liste a na mojich školských a univerzitných diplomoch, ZSSR, už nie je na mape. Ja však dnes zažívam jej dedičstvo tisíce kilometrov na západ, akoby som žila v orwellovskej zóne súmraku. Som svedkom čoraz odvážnejších pokusov podrobiť vedu a vzdelávanie ideologickej kontrole a cenzúre. Podobne ako za sovietskych čias sa cenzúra ospravedlňuje vyšším dobrom. Zatiaľ čo v roku 1950 bolo vyšším dobrom napredovanie svetovej revolúcie (v ZSSR; v USA vyššie dobro znamenalo boj proti komunizmu), v roku 2021 je vyšším dobrom „Sociálna Spravodlivosť“ (veľké písmená som použila naschvál, „Sociálna Spravodlivosť“ je špecifická ideológia, ktorej ciele majú len málo spoločného s tým, čo v bežnej angličtine znamená ten istý výraz s malými písmenami: „social justice – sociálna spravodlivosť“). Podobne ako v ZSSR, cenzúru nadšene podporujú aj zdola členovia vedeckej komunity, ktorých motívy sa pohybujú od naivného idealizmu až po cynickú snahu získať moc.

Tak ako sa v čase totality všade objavovali nebezpečné konšpirácie a sprisahania proti svetovej revolúcii, od ilustrácií v detských knihách až po účesy a módu, dnes sa dozvedáme, že rasizmus, patriarchát, mizogýnia a iné odsúdeniahodné myšlienky sú zakódované vo vedeckých termínoch, názvoch rovníc a v obyčajných anglických slovách. Presviedčajú nás, že nato, aby sme vybudovali lepší svet a riešili spoločenské nerovnosti, musíme očistiť našu literatúru od mien ľudí, ktorých osobné záznamy nezodpovedajú vysokým štandardom samozvaných nositeľov novej pravdy – vyvolených. Presviedčajú nás, že musíme prepísať naše učebné osnovy a zmeniť spôsob, akým vyučujeme a hovoríme.

Ako príklad politickej cenzúry a „cancel culture“ uveďme nedávnu diskusiu o stáročnej tradícii, podľa ktorej vedeckým konceptom a objavom pripájame mená (Archimedov zákon, Newtonove pohybové zákony, Schrödingerova rovnica, Curieho zákon atď.). Čoraz viac sa ozývajú hlasy, ktoré nás pri pomenovávaní objavov vyzývajú k ostražitosti a tvrdia, že „vytvárať názvy podľa inkluzívnych priorít môže byť cestou k bohatšiemu, hlbšiemu a plnšiemu pochopeniu vedy a vedeckých pokrokov“. Naozaj? Na akých empirických základoch je to založené? História nás učí opak: výsledky vedy postavenej na zásluhách v liberálnych, pluralitných spoločnostiach sú výrazne lepšie ako výsledky ideologicky kontrolovanej vedy v ZSSR a iných totalitných režimoch.

Dnešná cenzúra sa nezastaví pri očisťovaní vedeckého slovníka od mien vedcov, ktorí „prekročili hranicu“ alebo nevyhoveli ideologickým lakmusovým papierikom, ktoré vyhodnocovali tí vyvolení. Na niektorých školách sa na hodinách fyziky už neučia Newtonove zákony, ale „tri základné fyzikálne zákony“. Prečo zrušili Newtona? Pretože bol biely a nová ideológia vyzýva k „decentralizácii belošstva“ a „dekolonizácii“ učebných osnov. Komentár v časopise Nature vyzýva nahradiť zaužívaný technický termín „kvantová nadradenosť“ termínom „kvantová výhoda“. Autori považujú anglické slovo „supremacy“ („nadradenosť“) za „násilné“ a stotožňujú jeho používanie s podporou rasizmu a kolonializmu. Varujú nás tiež pred „škodami“ spôsobenými používaním takých výrazov ako „dobývanie“.

Predpokladám, že aj „rozdeľuj a panuj“ bude musieť ísť preč. Je pozoruhodné, že toto naháňanie duchov v sovietskom štýle naberá na sile. Oddelenie informačných a technologických služieb Michiganskej univerzity sa v spolupráci so svojou pracovnou skupinou pre diverzitu, rovnosť a inklúziu rozhodlo očistiť jazyk v rámci univerzity aj mimo nej (zavedením obmedzení pre univerzitných dodávateľov) od takých zraňujúcich a rasistických výrazov, ako sú „piknik“, „hnedé papierové vrecko na obed“, „čierno-biele myslenie“, „hlavné heslo“ (z anglického master password, pozn. prekl.), „umelá premenná“ (z anglického dummy variable, pozn. prekl.), „vypnutý systém“ (z anglického disabled system, pozn. prekl.), „nariadenie o ochrane predchádzajúceho stavu“ (z anglického grandfathering, pozn. prekl.), „argument slameného strašiaka“ a „dlho sme sa nevideli“. „Tu sa však zoznam nekončí, bude sa naďalej rozširovať,“ upozorňujú nás autori. Každý deň sa skutočne rušia nové a nové slová – práve som sa dozvedela, že slovo „normálny“ sa už nebude používať na obaloch mydla Dove, pretože „vo väčšine prípadov vyvoláva v ľuďoch pocit vylúčenia“.

A ešte:

V stávke je naša budúcnosť. Ako spoločenstvo stojíme pred dôležitou voľbou. Môžeme podľahnúť extrémnej ľavicovej ideológii a stráviť zvyšok života honom na duchov a čarodejnice, prepisovaním histórie, politizovaním vedy, redefinovaním prvkov jazyka a premenou učenia vedy, technológie, inžinierstva a matematiky na frašku. Alebo sa môžeme postaviť za hlavný princíp demokratickej spoločnosti – slobodnú a necenzurovanú výmenu názorov – a pokračovať vo svojom poslaní hľadať pravdu a zamerať pozornosť na riešenie skutočných a dôležitých problémov ľudstva.

Prečítajte si celú esej profesorky Krylovovej.

Táto vedkyňa, Dr. Krylovová, je ten typ človeka, ktorého svedectvo ma inšpirovalo napísať knihu Neži v lži. Prežila čosi, čo mohlo byť smrťou vedy. Človek by si myslel, že jej kolegovia ju budú počúvať. V skutočnosti sa minimálne jeden z nich pohoršuje nad tým, že vedecký časopis môže zverejniť takýto „wrongthink“. F. X. Coudert, kolega doktorky Krylovovej, zverejnil na sociálnej sieti komentár k eseji profesorky Krylovovej: „Som skutočne sklamaný z @JPhysChem, že publikoval politický, nerecenzovaný ‚názor‘, ktorý obviňuje ‚extrémnu ľavicovú ideológiu‘ a ‚cancel culture‘...

F. X. Coudert sa rozhodol žiť v lži. Nebuďte ako mladý ideológ F. X. Coudert.

Buďte ako Anna Krylovová, skutočná vedkyňa. Je to dôležité.

Pôvodný text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložila T. Sedláková.

Rod Dreher je redaktor časopisu The American Conservative. V minulosti bol prispievateľom a redaktorom New York Post, The Dallas Morning News, National Review, South Florida Sun-Sentinel, Washington Times a Baton Rouge Advocate. Rodove komentáre boli uverejnené okrem iných publikácií v The Wall Street Journal, Commentary, Weekly Standard, Beliefnet a Real Simple a bol hosťom v NPR, ABC News, CNN, Fox News, MSNBC a BBC. S manželkou Julie a s ich tromi deťmi žije v Baton Rouge v štáte Louisiana. Napísal päť kníh: The Little Way of Ruthie Leming (Malá cesta Ruthie Lemingovej), Crunchy Cons (Chrumkaví konzervatívci), How Dante Can Save Your Life (Ako vám Dante môže zachrániť život), The Benedict Option (Benediktova voľba) a Live Not by Lies (Neži v lži).