Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
24. jún 2021

7 dní v kocke

Povinné covid očkovanie? Nebláznime

V rubrike 7 dní v kocke komentujeme hlavné témy tyždňa.

Povinné covid očkovanie? Nebláznime

TASR

1. Nervozita

Krátko po tom, čo sme vyprevadili druhú pandemickú vlnu, tu máme varovania pred treťou. A poplach z tzv. delta variantu nového koronavírusu. Ministerstvo zdravotníctva nalieha na zvýšenie tempa vakcinácie. Lengvarský dokonca nahlas uvažuje o povinnom covid očkovaní pre seniorov.

Nie je to dobrý nápad.

Pred akýmikoľvek úvahami o vynucovaní covid očkovania treba pripomínať, že ešte stále tu nemáme riadne schválené a spoľahlivo, dlhoročne preverené očkovacie látky. Všetky majú od Európskej liekovej agentúry len podmienečné (predbežné) schválenie. Výskumy o efektivite, bezpečnosti a prípadných dlhodobých následkoch nových mRNA či GMO vakcín budú pokračovať ešte roky… Mimochodom, to je jeden z dôvodov, prečo výrobcovia neručia za svoje vakcíny. Toto bremeno na seba prebrali v zmluvách (väčšinou utajených) vlády.

Takisto je to jeden z dôvodov, prečo je pri nových vakcínach zdržanlivá aj veľká časť lekárov. Podľa informácií RTVS z apríla sa covid očkovaniu vyhli dve tretiny slovenských lekárov. Podobný problém so zdržanlivosťou časti lekárov nie je len na Slovensku, ale aj v ďalších európskych krajinách. Aký je aktuálny stav, ministerstvo zdravotníctva neuvádza. Odmieta o tom informovať.

Za týchto okolností by mali byť plány o vynútenom pravidelnom očkovaní bezpredmetné. Právne a etické bariéry priznáva dokonca aj WHO. Preferuje presviedčanie verejnosti pred povinnými zákrokmi, ktoré by mohli znižovať verejnú dôveru k úradom a vystupňovať spoločenské konflikty.

Problém je totiž v tom, že očkovanie zrejme nebude jednorazové opatrenie, ale pravidelné. Nechceme predbiehať, no dá sa očakávať, že manévre s treťou (štvrtou) vlnou a novými variantmi koronavírusu sa budú cyklicky opakovať. A s nimi sa bude opakovať aj vakcinačná kampaň zameraná na aktualizácie, resp. pokrývanie nových mutácií a posilňovanie protilátok.

Práve dlhodobé (sústavné) vystavovanie organizmu novým očkovacím látkam sa môže pre niektoré skupiny ľudí ukázať ako rizikové. Napríklad pre tie so sklonmi k autoimunitným poruchám.

Opakované syntetické zásahy do „programovania“ imunitného systému majú svoje hranice. A zatiaľ o nich veľa nevieme. Dlhodobé skúsenosti sú skôr s jednorazovým alebo občasným očkovaním ako s tým pravidelným (každoročným a celoživotným).

Samozrejme, pri pandemickej kríze sú preventívne opatrenia nevyhnutné. V ochrane verejného zdravia sa očkovanie ukázalo ako mimoriadne účinná zbraň proti infekciám. Môžeme predpokladať, že pri zraniteľných skupinách (seniori) bude mať pravidelné covid očkovanie viac prínosov ako bezpečnostných rizík. Minister Lengvarský tvrdí, že povinné očkovanie by mohlo byť zamerané práve na tieto skupiny.

Je však otázne, či je takýto zásah nevyhnutný. Očkovanosť seniorov trochu viazla, no dnes sa blíži k dvom tretinám. Ak bude očkovanie dostupné aj ambulantne, vakcinácia rizikových skupín – starších alebo obéznych ľudí – sa môže priblížiť k trom štvrtinám. A to by mohlo byť dostatočné na to, aby sme sa v budúcnosti vyhli preťaženým nemocniciam a tvrdým plošným lockdownom.

Inými slovami: k ochrane tých, ktorých covid vážne ohrozuje (čo je zlomok populácie), a k odvráteniu krízového stavu sa vieme priblížiť aj bez toho, aby sa pre vybrané skupiny nariaďovalo povinné očkovanie látkami, ktoré sú – a dlho budú – vo fáze testovania.

Alebo experimentálneho používania.

2. Francesco Giordano a transhumanizmus

Bratislavské Hanusove dni ukázali zaujímavého hosťa a mimoriadne dôležitú tému, ktorej sa venuje. Teológ Francesco Giordano v Bratislave diskutoval o transhumanizme.

Tento filozoficko-futuristický koncept je zatiaľ vo verejnej diskusii málo známy, no v blízkej budúcnosti sa to celkom určite zmení.

Otázky spojené s transhumanizmom budú patriť medzi tie zlomové. Historické.

Pojem transhumanizmus v mierne prispatej forme existuje takmer sto rokov (od roku 1923) ako označenie trendov, ktoré povedú k vybočeniu z evolúcie – a k revolučnému zdokonaľovaniu ľudského druhu cez bio a génové inžinierstvo, nástroje umelej inteligencie a programovanie organizmu prostriedkami modernej medicíny. Dnes sa z hibernácie preberá k životu. Pretože až dnes biotechnológie, bioinžinierstvo, umelá inteligencia a genetika dosiahli zlomový bod, pri ktorom už transhumanizmus nie je sci-fi, ale priama výzva.

O popularizáciu možností zdokonaľovania Homo sapiens smerom k „superhuman“ sa postaral izraelský spisovateľ Yuval Noah Harari. V knihe s príznačným titulom Homo Deus tvrdí, že človek bude na ceste nielen k odstraňovaniu ochorení a génových porúch, ale aj na celkom novej ceste k masívnemu „vylepšovaniu“ či prekonaniu druhu. Podľa Harariho je len otázka času, kedy sa človeku editovaním génov podarí potlačiť starnutie, skokovo vylepšiť kognitívne schopnosti či fyzickú odolnosť a zdravie.

Po novom už človek nebude len predmetom evolúcie (tej biologickej, riadenej pravidlami prirodzeného výberu), ale aj jej tvorcom. Programátorom. Kto si bude môcť dovoliť génové a technologické vylepšenia, bude mať podľa Harariho pred zastaraným modelom Homo sapiens mohutný náskok.

Trúfalé sny o kontrole starnutia a porážke choroby a smrti sprevádzajú človeka počas celých dejín. No až dnes sme, tvrdí Harari, k tomuto cieľu na dosah.

Nejde pritom len o futurológiu, ale aj o to, čo sa už celkom reálne deje – hoci len na poli výskumu a vedy. Prípadne na súkromných klinikách, kde klienti absolvujú vysokoúčinné omladzovacie či ozdravovacie kúry. Pokročilé biotechnológie a génové inžinierstvo umožňujú „programovať“ organizmus. Napríklad cez mRNA technológie, ktoré dokážu v tele programovať nielen výrobu proteínu z patogénu a následne tvorbu protilátok, ale aj procesy regenerácie (ktoré sú kľúčové pri kontrole „agingu“ a potláčaní chorôb spojených so starnutím).

Transhumanizmus bude zrejme kľúčovou témou – a kľúčovým sporom – 21. storočia. Polemiky sú a budú prierezové, s presahmi cez liberálny či konzervatívny tábor.

Harari, ikona progresívcov, si drží otvorený prístup. Nástroje vedy môžu podľa neho potlačiť choroby. No zároveň môžu viesť k „hacknutiu“ ľudskej rasy. Výrazne kritickejší postoj má liberálny filozof Francis Fukuyama. Transhumanizmus považuje za najnebezpečnejšiu svetovú myšlienku. Pretože ľudstvo bude prekračovať hranice, za ktorými môžu byť celkom nepoznané a nezvládnuteľné následky.

Teológ Francesco Giordano kritizuje transhumanizmus sprava, z pozícií kresťanského náboženstva. Tvrdí, že ak podľahneme pokušeniu a začneme sa hrať na tvorcu a architektov evolúcie, na Boha, prekročíme kompetencie a vystavíme sa rizikám, ktoré sa môžu celkom vymknúť spod kontroly.

Napredovanie transhumanizmu – a smerovanie k posthumanistickej ére – sa podľa Giordana deje do veľkej miery nevedome. Nie vždy si uvedomujeme a nie vždy rozlišujeme, kde bojujeme s potláčaním nedokonalostí zmyslov, vnímania, zdravia… A kde sa už hráme na dizajnérov nového, vylepšeného druhu.

Domnievame sa, že otázka už nestojí v rovine či, ale skôr ako. Keď raz veda a technológie umožnia zdokonaliť ľudský druh – a zahrávať sa s ohňom –, časť ľudí sa vydá touto cestou. Dôležité bude, aby sa to nedialo manipulatívne. A aby o hraniciach prípustného a zakázaného nerozhodovali len vedci (ich inštinktom vždy bude posúvať hranice poznania – a experimentu), ale aj autority z oblasti etiky a verejného života.

A áno, ozývať by sa mala aj cirkev. A ďalší zástupcovia spoločnosti, ktorí preferujú prirodzený poriadok pred revolučným.

Inzercia

3. Demokrati verzus republikáni

V Spojených štátoch sa vyhrocuje boj o veľkú reformu volebného zákona, ktorú presadzujú demokrati. Tá má zásadne zjednodušiť tzv. korešpondenčné hlasovanie.

Je to ten princíp, ktorý sa demokratom čarovne osvedčil v prezidentských voľbách. Asi si spomínate, že prezidentské voľby mali pri spočítavaní hlasov dve fázy. V prvej vyzeral ako víťaz Trump. Bolo to vtedy, keď sa spočítali volebné hlasy. V druhej Trumpov náskok vymazal a nakoniec prekreslil Biden. Bolo to vtedy, keď sa započítali hlasy zaslané poštou. Korešpondenčné hlasy „magicky“ zabrali v zlomových štátoch, kde bol výsledok tesný.

Republikáni s volebnými sťažnosťami neuspeli. Boli vyhlásené za konšpirácie.

Odvtedy republikáni blokujú snahy o rozšírenie korešpondenčného hlasovania. A demokrati sa, pochopiteľne, tento volebný režim pokúšajú uľahčiť a rozšíriť. To je pointa veľkej volebnej zmeny.

Reforma prešla Snemovňou.

No v utorok narazila v Senáte. Republikáni využili právnu poistku, ktorá im aj z pozície tesnej menšiny umožňuje zákon blokovať.

Otázne je, ako dlho vydržia. Ak demokrati zákon pretlačia, môže to na roky zabetónovať ich väčšinové pozície v Kongrese.

Hlasovanie z pohodlia domova je v časoch pandemických manévrov pre mnohých vítaná možnosť. Má však jedno zásadné riziko. Korešpondenčné volebné hlasovanie, z princípu tajné, sa počas sčítavania (automatického či manuálneho) ťažko kontroluje.

A ľahko manipuluje.

Aby sme však nezabiehali do nepodložených obvinení – nejde len o dôveru a nedôveru k férovému sčítavaniu „hlasov z pošty“. Ďalším faktorom, ktorý vstupuje do hry, je štatistika. Kto chce fyzicky mobilizovať maximum voličov, potrebuje viac ako marketing a remeselne dobre zvládnutú kampaň.

Tam, kde stačí hlasovanie z domu, môže presvedčivo bodovať aj ten, kto drží v rukách médiá.

4. 80 rokov od Barbarossy

Prehľad týždňa zakončíme krátkou zmienkou o okrúhlom historickom výročí. Presnejšie, o jeho obraze. Pred 80 rokmi, v júni 1941, sa začala operácia Barbarossa. Hitlerovské Nemecko napadlo Sovietsky zväz. V rozpore so starším paktom o neútočení.

Vnímanie tohto prelomového momentu druhej svetovej vojny sa v posledných rokoch trochu mení. Stará učebnicová interpretácia o agresívnom Hitlerovi a zaskočenom Stalinovi, prípadne o nezmieriteľnosti nacistov a boľševikov, je už viac menej prekonaná.

Vojenské a diplomatické archívy ukazujú, že napriek ideologickým konfliktom fungovala medzi Nemeckom a Ruskom aj stará klasická geopolitická vypočítavosť. V októbri a novembri 1940 začal Sovietsky zväz prieskumné rozhovory s Nemeckom o prípadnom pristúpení k osi. Pakt Nemecka, Talianska a Japonska sa mohol rozšíriť o najväčší štát na svete.

Stalin začal tlačiť na dohody po tom, čo nevyšli jeho predpoklady – a Nemecko v bleskovej vojne ovládlo takmer celú kontinentálnu Európu.

Hitler tomu nebol naklonený (Slovanov považoval za otrockú rasu), no pod tlakom svojich ministrov a vojenských stratégov pristúpil na rokovania.

Prioritou Nemecka bolo nepripustiť, aby Európu ovládali Anglosasi (Briti so Spojenými štátmi). Koncom roka 1940 bolo európskym hegemónom Nemecko. A Moskve ponúklo voľnú ruku východne od Bosporu.

To bolo pre Stalina neprijateľné. Návrh Moskvy požadoval nielen Čierne more, ale aj Balkán a Fínsko.

Führera apetít Stalina, ktorý si chcel bez boja privlastniť takmer polovicu Európy, pobúril. Nemecko rokovania ukončilo. Molotov sa ešte opakovane dožadoval odpovede a rokovaní. Odpoveď však neprišla.

Aspoň nie tá diplomatická.

Samozrejme, prípadné rozšírenie osi nemalo byť spojeneckou či priateľskou zmluvou, ale skôr chladným – veľmi chladným – rozdelením sveta medzi najsilnejšími rivalmi. Voľba bola viac-menej jednoduchá: buď sa Nemci a Sovieti ako najväčšie mocnosti Európy dohodnú. Alebo na seba vojensky narazia.

Výsledok dôverne poznáme. Hitler podcenil nielen Britániu a jej sponzora Spojené štáty, ale aj Sovietsky zväz. A precenil silu a možnosti Nemcov, ktorých považoval za predurčeného hegemóna Európy.

Dnes hrá „osudom predurčené“ Nemecko vo svetovej politike úlohu bohatého eunucha so zvučnou, no nie veľmi rešpektovanou fistulou.

Nič viac.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.