Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
18. máj 2021

U. S. Steel Košice

Nesnažme sa udržať Američanov na východe za každú cenu

Každý by dokázal „podnikať“ s 1,5 miliardami eur z verejných zdrojov.

Nesnažme sa udržať Američanov na východe za každú cenu

Minister financií Igor Matovič počas tlačovej konferencie o rokovaní v Pittsburghu o budúcnosti U. S. Steel Košice 14. mája 2021 v Bratislave. FOTO TASR – Pavol Zachar

Minulý týždeň sa Igor Matovič v americkom Pittsburghu zúčastnil na rokovaní s vedením oceliarskeho koncernu U. S. Steel. Po návrate na Slovensko minister financií oznámil, že košická huta bude potrebovať 1,5-miliardovú investíciu do ekologickejších elektrických oblúkových pecí, ktoré by čiastočne nahradili terajšie vysoké pece na koks.

Lenže Američania do tejto investície sami nepôjdu, preto im Igor Matovič navrhol spoločný postup. Zatiaľ však nie je známe, ako by si U. S. Steel a Slovensko náklady 1,5-miliardovej investície podelili.

Minister financií chce na tento účel použiť napríklad prostriedky z plánu obnovy. Na dekarbonizáciu priemyslu vo všeobecnosti je tu však vyčlenených len 363 miliónov eur. Táto suma bude vynaložená formou otvorenej výzvy, ktorá bude otvorená pre všetky priemyselné podniky. Ministerstvo financií hovorí aj o iných možných zdrojoch na investíciu do U. S. Steel.

My dodávame, že ďalším zdrojom peňazí na dekarbonizáciu oceliarní by azda mohol byť Environmentálny fond, kde sa nahromadilo až 826 miliónov eur.

Otázniky, samé otázniky

V každom prípade, podľa Matoviča je alternatívou takejto spoločnej investície slovenského štátu a amerického oceliarskeho koncernu až dokonca zánik oceliarskej výroby v metropole východu. U. S. Steel Košice (USSK) zamestnáva skoro 10-tisíc ľudí, ktorí by v takomto prípade prišli o prácu.

Na ceste ministra financií do Pittsburghu je niekoľko vecí zarážajúcich. Prvá poznámka sa týka toho, ako zvláštne súčasná vláda vlastne funguje.

Človek by pri jednaní o takej závratnej sume očakával širšiu vládnu zostavu, s účasťou ministra hospodárstva, ministra životného prostredia a možno aj ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Niekto by si tiež mohol položiť otázku, prečo Igor Matovič letel do centrály U. S. Steel namiesto toho, aby vedenie koncernu prišlo rokovať s vládou do Bratislavy. Veď má ísť o budúcnosť ich biznisu, čiastočne za slovenské (respektíve európske) peniaze.

Druhá poznámka sa týka pocitu „déjà vu“, ktorý celá táto situácia vyvoláva. V roku 2013 sa vtedajšia vláda Roberta Fica dohodla so spoločnosťou U. S. Steel na mnohomiliónových ústupkoch v oblasti cien elektriny, ak koncern nepredá košickú hutu ďalších päť rokov.

V minulosti sa sporadicky objavovali správy o možnom odchode Američanov z východného Slovenska. Medzi záujemcami o kúpu mali byť raz ukrajinskí oligarchovia, kým inokedy čínski oceliari. Americký koncern vždy napokon zostal. No Slovensko by malo mať stanovenú hornú výšku ceny, nad ktorú Američanov v Košiciach už proste držať nebude.

Socializmus pre korporácie

Na prelome milénia bola spoločnosť U. S. Steel vnímaná ako záchrana a druhá šanca pre závod, ktorý výrazne poškodili mečiarovskí privatizéri. Prítomnosť Američanov na východnom Slovensku mala aj geopolitický rozmer a ich kultúra podnikania (napríklad v podobe netolerancie k alkoholu alebo kradnutiu na pracovisku) bola prínosom.

No časom sa objavila aj určitá frustrácia z pôsobenia Američanov v Košiciach. „Treba aj vytknúť americkému manažmentu, že tá fabrika im slúžila ako dojná krava a miesto toho, aby do nej primerane investovali, tak to nerobili,“ vyhlásil v roku 2019 vtedajší premiér Peter Pellegrini. Bola to vtedy reakcia na úmysel vedenia závodu do roku 2021 prepustiť asi 2500 zamestnancov.

Zdrojom nespokojnosti sú aj spomenuté finančné výpomoci od slovenskej vlády. Pripomína to akýsi „socializmus pre korporácie“. Nevieme síce, koľko z prípadnej 1,5-miliardovej investície na dekarbonizáciu pôjde z verejných zdrojov, no celá táto suma predstavuje 150-tisíc eur na jedného zamestnanca USSK. Ak bola vlani priemerná hrubá mzda na Slovensku 1133 eur, mohla by byť z 1,5-miliardového balíka každému zamestnancovi košických oceliarní vyplácaná každý mesiac v priebehu 8 rokov.

Inzercia

Obavy o zamestnanosť i zelená ideológia

Slovensko by si malo položiť otázku, či sa spoločná investícia s Američanmi do dekarbonizácie závodu vyplatí a či dá oceliarstvu na východe krajiny perspektívu aspoň na ďalšie desaťročie. Vláde ide primárne o zamestnanosť, ale U. S. Steel Košice má v súčasnosti o tretinu menej zamestnancov, než mal pred dvadsiatimi rokmi. Ešte v roku 2001 tam robilo vyše 16-tisíc ľudí.

Ekonomiku východného Slovenska postupné zoštíhľovanie oceliarní nezruinovalo. Naopak, v Košiciach nenápadne medzičasom vyrástol v oblasti služieb IT klaster, ktorý už zamestnáva viac ľudí ako huta. Starých oceliarov síce na programátorov či na pracovníkov centier zdieľaných služieb nepreprogramujete, no tento nový priemysel dáva ekonomickú príležitosť na východe aspoň generácii ich detí.

S rentabilitou investície do dekarbonizácie v košických oceliarňach súvisí aj otázka, či prechod na oblúkové elektrické pece nové pracovné miesta vytvorí alebo umožní závodu fungovať s ešte menším počtom zamestnancov. A potom je tu otázka, či budú takto vyrábané produkty cenovo konkurencieschopné a nájdu si odbyt.

Tu prichádzame k tretiemu problému putovania Igora Matoviča do Pittsburghu: Pri všetkej kritike voči vypočítavému americkému koncernu, ktorý akosi často naťahuje ruku s klobúkom smerom k slovenskej vláde, U. S. Steel akurát hľadá spôsoby, ako ekonomicky prežiť v prostredí, ktoré nastavila často absurdná, zelenou ideológiou poháňaná európska environmentálna politika.

V rámci boja za znižovanie emisií Európska únia už roky sťažuje život ťažkému priemyslu na území svojich členských štátov zelenými reguláciami a spoplatňovaním CO2. Špinavá výroba sa tak presúva napríklad do Číny, odkiaľ jej výrobky proste dovezieme. Emisie sa do atmosféry dostanú aj tak, no Európa má aspoň svoje zelené svedomie čisté.

Aj Igor Matovič sa zmôže len na konštatovanie, že Slovensko sa hlási k záväzku do roku 2030 znížiť produkciu CO2, akoby išlo o nejaký prírodný zákon a nie o čosi, na čo aj Slovensko malo ako členská krajina dosah. Debata, že plán obnovy z dlhodobého hľadiska Slovensko viac poškodí (spoločné európske dlhy splácané prostredníctvom nových európskych daní), než čo sa krátkodobo z tých peňazí vyrieši, je mimo obzorov tejto vládnej koalície.

Nebojme sa Číňanov v oceliarňach

No späť k U. S. Steel Košice! Košickí manažéri by mohli povedať, že prípadná slovenská spoluúčasť na dekarbonizácii ich závodu aj tak bude platená z peňazí, ktoré USSK už na Slovensku odviedol do verejných fondov.

Hoci skepsa je na mieste, konečné hodnotenie je zatiaľ predčasné. Rentabilitu slovenskej investície do dekarbonizácie závodu amerického koncernu u nás budeme vedieť definitívne posúdiť až vtedy, keď bude zo strany vlády známy príspevok na ňu z verejných zdrojov.

Slovensko by však malo byť pripravené aj na iné scenáre, než je predlžovanie prítomnosti Američanov v Košiciach. Teda na predaj huty inému záujemcovi – aj keby bol trebárs z Číny (za predpokladu, že by Číňania nechceli peniaze od štátu a modernizáciu by zaplatili z vlastného vrecka). Alebo dokonca na postupné utlmenie oceliarstva na východnom Slovensku, samozrejme, s plánom reštrukturalizácie regiónu na spôsob Hornej Nitry.

Obe tieto možnosti by mohli byť napokon zmysluplnejšie než opakované nalievanie verejných prostriedkov do súkromného závodu.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame