Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hegerova vláda Politika
19. apríl 2021

Ján Budaj

Prezidentka sa očividne rozhodla angažovať proti Matovičovi

Rozhovor s ministrom životného prostredia o vládnej kríze, kauze Sputnik aj o progresívcoch a nových ekologických aktivistoch. 

Prezidentka sa očividne rozhodla angažovať proti Matovičovi

Minister životného prostredia Ján Budaj hovorí, že táto koalícia si zatiaľ celkom neuvedomuje svoju historickú misiu. Rozprávali sme sa aj o tom, ako vníma správanie prezidentky Zuzany Čaputovej a aktuálnu kauzu okolo ruskej vakcíny Sputnik V.

V rozhove tiež Ján Budaj hovorí o príčinách úspechu strán, ako sú OĽaNO a SaS, a zbližovaní progresívcov s postkomunistami.  

Vráťme sa ku koaličnej kríze, kde ste podľa našich informácií zohrali dôležitú rolu. Igor Matovič mal byť ochotný vládnuť v menšinovej vláde, ale vy ste boli proti tejto možnosti. Prečo ste s tým mali problém?

Táto koalícia si zatiaľ dosť málo uvedomuje svoju historickú misiu. Neprišla v rámci bežnej obmeny moci. Mala nahradiť skorumpovanú postkomunistickú garnitúru, ktorej asistovala demoralizovaná strana bývalých modrých koalícií, strana Most. Nová koalícia mala priniesť inú alternatívu, aj v oblasti politickej kultúry a etiky v politike. Stále dúfam, že táto šanca nie je ešte premárnená.

Uplynulý rok ukázal, že strany koalície trpia vnútornými rozpormi, spája ich však zápas proti Ficovmu systému „našich ľudí“. Celkom inú situáciu by vytvoril odchod jedného z koalície do opozície a pokus o menšinové vládnutie. Myslím, že sme sa rozhodli správne.

Igor Matovič však bol pripravený na takýto scenár...

...podľa mojej mienky by to v tej dobe bola cesta do pekla.

Bolo zlomovým momentom v uvažovaní Igora Matoviča práve to, že vy a minister obrany Jaroslav Naď ste sa postavili proti scenáru s menšinovou vládou?

O zlomových momentoch sa nemá hovoriť, ani vtedy, ak dopadli dobre. Ja dodnes nehovorím ani o niektorých zlomových momentoch z revolúcie, prečo by som beletrizoval diskusie zvnútra OĽaNO. Podstatné je, že OĽaNO túto skúšku zvládlo. Igor Matovič sa za svoje chyby ospravedlnil, nenariekal nad stratou funkcie a prijal veľmi náročnú funkciu ministra financií. Uchránil si to dôležité – šancu naplniť svoju pôvodnú víziu.

Za hlavnú príčinu vládnej krízy sa v médiách väčšinovo považujú osobné vlastnosti Igora Matoviča, ktoré znefunkčňovali fungovanie koalície. Vidíte to tak aj vy?

V celej tejto novej politickej generácii 40-tnikov vidím vlastnosti, ktoré by si mohli odpustiť, ale generačná výmena je čosi, čo už muselo prísť. Pokiaľ ide o Igora Matoviča, najlakonickejším politológom sa ukázal človek, od ktorého by to málokto čakal – Boris Kollár, ktorý situáciu posledných mesiacov opísal slovami, že Igor Matovič vždy nabehol na bodák, ktorý mu niekto nastavil. Často to bola opozícia, ale aj Richard Sulík, ktorý bol hlavným Matovičovým rivalom vo voľbách 2020, ale ktorého stranu OĽaNO odsunulo z poprednej pozície, čo vyjadruje pomer 53 poslancov OĽaNO ku 13 poslancov SaS.

SaSka bola roky zvyknutá na pozíciu lídra opozície. Potom náhle vzišla strana Andreja Kisku, aj ten chcel zostaviť vládu. Ale voľby vyhral Igor Matovič, a to s mimoriadnym výsledkom. Ten výsledok volieb má svoje temné dozvuky na fungovanie koalície. Tu hovorím najmä o Richardovi Sulíkovi. Keby som bol premiérom ja, tak by som stranu SaS už dávno požiadal, aby vymenila toho ministra, ktorý ide verejne proti uzneseniam vlastnej vlády. Pandémia proste preskúšala naše limity aj limity politikov.

Prečo to teda Matovič neurobil?

Opýtajte sa jeho. Tak či onak, keď po čase nastal rozpad klubu Za ľudí, pán Sulík videl, že Matovič ho už bez rozbitia vlády nevymení. Také veci sa v politike stávajú. Kríza koalície bola dôsledkom starých napätí, aj nezvládnutých ťažkostí pandémie a neskúsenosti. Verejnosť sme tým poriadne otravovali, popularita koalície sa prepadla. 

Na druhej strane, hralo sa s otvorenými kartami. Matovič aj Sulík vyšli z koaličnej krízy skúsenejší a môžu ďalej plniť svoju misiu. Bolo to niečo ako maturita z najvyššej politiky. Ani jeden z nich doteraz nebol premiérom, ba dokonca ani len členom vlády. Z tohto pohľadu sa mi zdá, že Matovič aj OĽaNO svoju časť maturity zvládli. Akceptovali niečo nebývalé: že víťazné hnutie vymení vlastného predsedu z postu premiéra.

Vidím, že Richardovi Sulíkovi bola táto skúsenosť tiež na osoh. Videl, že ak aj získal moc zničiť túto koalíciu, nebolo by správne v tom pokračovať.

Vy tú krízu opisujete tak, akoby mal na nej hlavný podiel Richard Sulík. V politike sa však bežne stáva, že koaliční partneri majú rôzne pohľady na veci a existujú štandardné metódy, ktorými sa takéto situácie riešia. Igor Matovič ich však veľmi nepoužíva a riešil nezhody konfrontačným spôsobom.

Máte pravdu. To je spôsob, ktorý škodil veci aj jemu osobne. To najviac. Ale v období pandémie bolo kľúčové, aby národné autority, vrátane prezidentky, premiéra a predsedu parlamentu vystupovali jednotne. Vláda musela prijímať samé krajne nepopulárne opatrenia. Také nemusela nikdy robiť ani komunistická totalita.

Jeden člen koalície však nepopulárne opatrenia neobhajoval, ale verejne kritizoval, a to pôsobilo zničujúco. Na koalíciu, aj na dôveryhodnosť boja vlády proti pandémii. Či už boli protipandemické opatrenia vhodnejšie alebo nevhodnejšie, politici o nich mali hovoriť jednou rečou. Na vláde si možno dopriať polemiku, či má byť zákaz vychádzania o 20. alebo o 21. hodine, z hľadiska potláčania pandémie je však významnejšie to, aby sa hovorilo jedno.

Nepodkopával spoločný postoj aj sám Igor Matovič? Veď niektoré opatrenia presadzoval nasilu, aj keď na nich nebola zhoda ani medzi politickými, ani medzi vedeckými autoritami. Príkladom je plošné testovanie.

Igor Matovič sa s bojom proti pandémii stotožnil a zostal poslom všetkých negatívnych správ. Nezvládal komunikáciu s verejnosťou ani s politikmi, čo napokon viedlo k jeho odstúpeniu. Chcem veriť, že to je skúsenosť, ktorá ho priviedla k väčšej vnútornej pokore. To, že sa pri odstupovaní všetkým občanom ospravedlnil, aj to, ako svoj odchod zvládol, dáva nádej, že z toho pádu vstane ako lepší politik.

Po nástupe vlády Eduarda Hegera sa hovorilo, že keď sa premiérom stal človek, ktorý nie je predsedom strany, tak sa celý problém nerieši, ale len odkladá. A už po pár týždňoch sa zdá, že tieto hlasy sa nemýlili. Zdá sa, že kľúčovým človekom celej vlády je opäť Igor Matovič.

Áno, Igor Matovič neprestal byť predsedom víťaznej strany, ktorá má stále najväčší poslanecký klub. Na tom by nikomu nemalo byť nič čudné. Poslanci OĽaNO v drvivej väčšine podporili riešenie, ktoré sa stalo a dnes chcú plniť tú misiu, pre ktorú boli zvolení.

Čo potom zmena premiéra vyriešila?

Vyriešila požiadavku koaličných strán, ktoré si priali výmenu Igora Matoviča na čele vlády. Priali si výmenu politika, ktorý vyhral minulé voľby. A klub a orgány hnutia OĽaNO to v mene spoločného programu akceptovali. Nebývalé rozuzlenie – a teraz by malo ísť všetkým o reštart. Igor Matovič sa v novej role bude istý čas hľadať, ale ak sa tak rozhodol, dokáže to. A Eduard Heger... Ten má len vo svojich rukách, či sa premiérom skutočne stane. Do tejto funkcie sa nikto nenarodí, treba do nej vyrásť.

Otázka je, či Eduard Heger dokáže do tej funkcie vyrásť bez konfliktu s Igorom Matovičom.

Všetkých aktérov presviedčam, aby využili dejinnú šancu, ktorú majú. Igor Matovič môže zo svojej novej pozície výrazne ovplyvňovať vládnu aj parlamentnú politiku. Ako minister financií môže ukázať svoje odborné a manažérske kvality, ktoré mu priniesli úspechy v podnikaní. Z oboch môže byť výborný tandem. Ale máte pravdu, že to môže byť aj úbohý a neúspešný tandem. Závisí to od nich. Igor Matovič je a bude stále víťaz volieb 2020, preto to je on, kto musí pomôcť Eduardovi Hegerovi k získaniu takej autonómie, aká je potrebná pre premiérsku funkciu.

Igor Matovič vo svojich verejných vystúpeniach opakuje, že cíti krivdu – hlavne zo strany médií, ktorým podľa neho nejde o hľadanie pravdy. Jeho ľudský pocit krivdy sa však môže prenášať aj do politických rozhodnutí. Skúste to posúdiť z vašej perspektívy. Je podľa vás Matovičov pocit krivdy namieste?

Moje hodnotenie by asi nebolo objektívne, nezabúdajte, že som vo vláde, ktorú zostavil Igor Matovič. Ak by som sa však pokúsil o odstup, asi by sme sa zhodli, že Igor Matovič je terčom médií už roky. Istým spôsobom je konflikt jeho komunikačným kódom. Nikdy sa netváril, že je diplomatický politik, ktorý nerobí brepty a vždy dodržiava etiketu. Igor Matovič je burič. A ten spôsob komunikácie si uchoval aj na svoju škodu, aj ako premiér. Mal by urobiť inventúru a vykročiť inou nohou.

To, že Igor Matovič je burič, sa odráža aj vo vládnutí. Keď od aktuálnej kauzy Sputnik dáme preč všetky detaily, nie je vlastne len ukážkou toho, že táto vláda nie je schopná vládnuť? Že nevie vyriešiť inštitucionálno-technický problém politickým rozhodnutím a robí sa z toho dramatické predstavenie?

Veci so Sputnikom, ktoré sa dejú v tomto interregne, ma zaskočili. Som stúpenec zverejnenia všetkého doteraz nezverejneného. Rusi si z nás nesmú robiť opičky. Bol by som najradšej, aby sa u nás užívali len vakcíny, ktoré majú povolenie od Európskej liekovej agentúry. Udičku, ktorú nám Kremeľ hodil, treba už – takým alebo iným spôsobom - vypľuť.

Inzercia

Získať ruskú vakcínu a urýchliť očkovanie zase nebol zlý nápad. Nakoniec, vidíme, že sa o to snažia aj iné krajiny na západ od nás. Problém je v procese. Inštitúcia, o ktorej pred rokom nikto nič nevedel, je v strede diania, zasahuje do toho prezidentka, expremiér... Pritom sa to dalo vyriešiť jedným politickým rozhodnutím a mohlo sa začať očkovať.

O Sputniku sa na vláde diskutovalo a rozhodlo sa, že ak premiér a minister zdravotníctva chcú konať, nech konajú. Aj konali. Bez ohľadu na protireakciu politikov alebo médií, cesta vakcíny viedla na overenie základných parametrov, pretože to je u nás štandard. Igor Matovič podcenil, že jeho nečakaná „záchranná akcia“ obnoví konflikt. Uvítal by som, keby sa už mohol venovať ministerstvu financií.

Na druhej strane neviem potvrdiť ani vyvrátiť jeho argument, že jeho osobné vyjednávanie bolo nevyhnutné. Štátny ústav pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) v reakcii na to zverejnil, podľa mňa predčasné, neúplné a najmä pridlhé stanovisko. Naozaj sa to spolitizovalo. Dnes je možné aj to, že sa tie vakcíny napokon nevyužijú.

Už keď sa vakcíny priviezli, bolo jasné, že sa to spolitizuje. Prečo ste sa na začiatku nesnažili nejakým jasným politickým krokom spolitizovaniu tejto veci zabrániť?

Tomu sa nedalo nijako zabrániť.

Dalo sa, mohlo sa začať očkovať na výnimku ministra zdravotníctva, bolo by to politické rozhodnutie a očkovalo by sa.

Bránili tomu požiadavky koaličných partnerov. Ale aj bežná prax pri uvedení neregistrovaného lieku. Všetci chceli mať stanovisko ŠÚKL, premiér aj minister zdravotníctva. Nepredpokladali, že sa aj to spolitizuje. Asi mali.

Ako vnímate to, že sa do kauzy Sputnik tak výrazne „vložila“ prezidentka Zuzana Čaputová?

Prezidentka sa očividne rozhodla angažovať proti Igorovi Matovičovi. Konštatujem to, nehodnotím. Myslím, že tým post hlavy štátu niečo stráca.

Najzásadnejšia výhrada Igora Matoviča voči šéfke ŠÚKL Zuzane Baťovej spočíva v tom, že niektoré jej výroky týkajúce sa Sputnika nie sú vedecké, ale politické – napríklad výrok o tom, že vakcíny Sputnik V má v 40 krajinách spájať len názov. Súhlasíte s touto kritikou stanoviska ŠÚKL?

Myslím, že pani Baťová sama nemôže byť rada, že vo svojom posudku má toľko literárnych vložiek, okrem iného aj pasáž o tom, že Sputnik je nejakým globálnym podvodom s rovnakým názvom, ale s rôznym obsahom. Na takéto tvrdenie asi nemá dôkazy. Mala by uznať, že prestrelila.

ŠÚKL je inštitúciou, ktorá spadá pod vládu, respektíve pod ministerstvo zdravotníctva. Riaditeľka tejto inštitúcie je dnes v ostrom konflikte s členom vlády. Okolo tohto sporu sa už vytvára nové politické bojisko. Nebolo by v tejto situácii lepšie, keby riaditeľka ŠÚKL odišla?

Som presvedčený, že pani Baťová si nenáležitosť svojej situácie sama uvedomuje. Zatiaľ som, pokiaľ ide o spomínaný výrok o globálnom podvodníctve výrobcu vakcíny Sputnik, čítal iba výhovorky. Videli sme happening s kvetmi. Je to na novom ministrovi zdravotníctva. Zdá sa byť racionálnym – a to je práve tá vlastnosť, ktorú v kauze Sputnik potrebujeme.

Vy ste v politike od Nežnej revolúcie. Určite si uvedomujete, aký význam pre politiku majú štandardné politické strany s členskou základňou, programom a štandardnými rozhodovacími mechanizmami. Neprekáža vám, že OĽaNO funguje ako schránková strana?

Nemyslím si, že sa na Slovensku doteraz podarilo vytvoriť štandardnú politickú scénu. Tie strany idealistov, ktoré vznikli po revolúcii, čoskoro obsadili pragmatici. Cez tých sa potom tak trochu vrátila aj Husákova normalizácia a jej poňatie politiky. Nastala doba chamtivých a oportunistických straníkov, takpovediac „politických živnostníkov“, ktorí sa stávali členmi strán až pričasto len v mene osobných záujmov. Tí vplyvnejší v mene záujmov svojich biznis pozadí. Milan Kňažko to pri svojom odchode z politiky pomenoval, že strany sa už zmenili buď na mafie, alebo na eseročky. V tej dobe bolo jasné, koho tým myslel. V nasledujúcej „gorilej“ dobe sa z niekdajších privatizérov stali oligarchovia a politická korupcia sa zmenila na systém, ovládli aj mnohé médiá. Od rozpadu SDKÚ už strany pravice naplno kolaborovali s postkomunistami, najskôr s mečiarovcami, potom ficovcami, čo vlastne pretrvalo až do volieb 2020. S intermezzom Radičovej, ktorá nechcela, a preto aj padla.

Keď dnes žaliete za týmito tzv. štandardnými stranami, tak ja vám na to hovorím, že mne vôbec nechýba, aby mi nejaká okresná stranícka organizácia hovorila, kto má vyhrať súťaž na lokálneho šéfa inšpekcie životného prostredia. A to si píšte, že všetky vplyvnejšie posty boli v rezorte životného prostredia kedysi rozdeľované stranícky.

Trochu to zjednodušujete.

Vôbec nie. Veď je zrejmé, že slovenská demokracia má problém najmä s nezávislými inštitúciami, kde nemala siahať stranícka politika. Či sú to súdy, prokuratúra alebo úrady ústrednej štátnej správy, až dole, po okresné úrady. Nielenže sa spolitizovali, ale postraníčtili. Ak by to tak nebolo, nebol by možný ten často spomínaný „únos štátu“. Štát na Slovensku prestal mať na prvom mieste záujmy svojich daňových poplatníkov, ale slúžil straníckym štruktúram za ktorými stáli veľmi vplyvné skupiny boháčov. Títo dokonca stranícke štruktúry priamo vytvárali, preskupovali a riadili.

Preceňujete jeden negatívny moment fungovania strán.

Možno, ale je to kľúčový moment. Pozrime sa na štát, ako keby si občania vytvorili banku. A tá by im kradla ich peniaze. Tiež by ste hovorili, že to nič, ak inak štandardní úradníci onej banky vynášajú peniaze zadnými dverami? Štát kryl nielen okrádanie občanov, ale aj únos občana, vraždu svedka, až to dospelo ku dvojnásobnej vražde novinára a jeho snúbenice. Boli zabití preto, že Ján Kuciak išiel veľkozlodejom po krku.

Ale veď toto kritizovali aj štandardné politické strany.

Všeličo tie strany kritizovali, ale napríklad Mečiarove amnestie nezrušili. Nezaviedli kontrolu majetkov politikov a vysokých úradníkov. Aj kontrola strán je iba naoko. Tie amnestie nezrušili ani vtedy, keď mali po voľbách v roku 1998 ústavnú väčšinu. Myslíte, že skorumpované súdnictvo vyrástlo za posledné roky? To všetko už trvá veľmi dlho. Ani kauza Gorila nie je výmysel. Naozaj veríte, že za to, ako sa riadilo Slovensko, nenesú zodpovednosť strany? Cez ne sa vyživovali korene mafiánskej úchylky tohto štátu. To bol kľúč úspechu strán „bez členov“, ako je OĽaNO či SaS.

Nie každá štandardná politická strana musí fungovať ako mafiánska skupina. Na to tiež existuje dosť príkladov. Dokonca riziko, že sa štandardná strana stane jedného dňa mafiánskym zoskupením, je nižšie ako pri schránkovej strane.

Máte pravdu. Akademicky. V reálnej praxi Slovenska sa takéto štandardné politické strany založiť a stabilizovať nepodarilo. Eseročky alebo mafie - toto sarkastické hodnotenie Milana Kňažka odráža, od istej doby, názory väčšiny občanov. Preto občania začali hľadať východisko nie iba v neštandardných, ale dokonca aj v protisystémových stranách. Čo iné to zavinilo, než nepotrestané škandály „štandardných“ politických postáv z Gorily alebo profesionálnych tunelárov od Fica?

Otázkou je, či neštandardné strany sú riešením toho, čo kritizujete?

To netvrdím. Nakoniec, slovenská politika je ešte stále v magmatickom stave. Voľby 2020 sú síce predelom, ale život, aj ten politický, ide ďalej. Je však zrejmé, že pádom posledných bossov štandardných strán, ako boli Robert Fico či Béla Bugár, odchádza generácia, ktorá vstúpila do vrcholnej politiky na začiatku 90-tych rokov. Nahrádza ich generácia dnešných štyridsiatnikov. S ich príchodom sa bude nanovo definovať aj politická a stranícka scéna. Vidíme tu konečne socialistov, resp. ľavičiarov, ktorí nevzišli z KSČ. Žiaľ, už sú tu však náznaky zbratávania sa s donedávna vládnucimi postkomunistami.

Viete pomenovať, v čom sú tie náznaky zbratávania progresívcov s postkomunistami?

Dúfal som, že sa u nás zrodí ľavica, ktorá si navždy uchová bariéru voči amorálnym postkomunistom. Ale bariéra už je, zdá sa, prelomená. Odkliatie ficovcov vysluhoval verejne Milan Šimečka, hoci sám by si mal pamätať, aké malo dôsledky odkliatie normalizačných komunistov, ktorí potom ovládli transformáciu. Ak toto svoje odkliatie publikoval už teraz, ďaleko pred voľbami, tak zrejme spolu s Progresívnym Slovenskom dúfa v predčasné voľby a v spojenectvo novej ľavice s tou starou, mečiarovsko-ficovskou. Škoda.

Vy sa v politike charakterizujete ako liberál. Ale ste liberálom skôr toho staršieho strihu s témami ako boj proti autoritárstvu a dodržiavanie ľudských práv v tom klasickom zmysle. Ako hodnotíte dnešný progresívny liberalizmus s jeho témami, ako sú nové ľudské práva, gender agenda a podobne?

Nie všetko, ale časť z toho je už agendou moderných socialistov, ktorí si hľadajú neprefláknuté názvy a nové témy. Ale nijako ma to nevyrušuje, je to tak v poriadku. Pokojne ma teda môžete nazývať tradičným, bárs aj zastaralým liberálom. Len neviem, či existuje ešte iný liberalizmus, hodný toho mena a príbehu.

Zároveň stelesňujete generáciu ekologických aktivistov, ktorí boli aktívni ešte v časoch socializmu. Čo si myslíte o nových ekologických aktivistoch, ako je Greta Thunbergová, a témach, ako sú klimatická núdza, klimatický štrajk či uhlíková daň?

Možno tie témy politicky zužitkováva v EÚ ľavica, ale to nič nemení na fakte, že globálna ekologická hrozba je vážna vec. Preto nemám problém podporiť napríklad vyhlásenie klimatickej krízy alebo tunajších aktivistov z Friday for Future. V konzumnej bezuzdnosti a v pýche, že vládneme tejto Zemi, sme sa naozaj odtrhli z reťaze. Najnovšie sa nám to Zem snaží pripomenúť zoovírusmi. Podľa vedcov prichádzajú kvôli obrovskej strate biodiverzity. Zo zeme sme si urobili svoj statok na ktorom chováme zvieratá najmä pre našu potrebu, tie ostatné išli bokom, milióny druhov zmizli. Príroda nám to vracia. Zatiaľ len malým ťuknutím, ale aj to nám ukázalo, že možno aj tie najradikálnejšie varovania zelených sú ešte stále až príliš antropocentrické. Riziko, že príroda nás jedného dňa strasie ako nepríjemný hmyz, nepovažujem za utópiu.

Je dobré, že rastie počet ľudí, ktorí volajú po tom, aby sme sa k prírode správali zodpovednejšie. Na druhej strane zaznievajú aj hlasy, že by sme nemali mať deti, lebo je to neekologické. Naša otázka je, či v tom všeobecne pozitívnom volaní po lepšom vzťahu k prírode necítite aj nebezpečné tóny.

O mne je známe, a potvrdí vám to ktorýkoľvek z mojich ochranárskych kolegov, že hysteričtenie v tejto oblasti politiky sa mi bridilo rovnako ako hysteričtenie v iných oblastiach. Dnes je však jasné, že sa musíme naučiť žiť na Zemi tak, aby nás Zem zniesla. To je výzva tohto storočia.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame