Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
11. apríl 2021

K veci

Dočasné šialenstvo

Ako Amerika prišla o striedmosť a vydala sa tak na cestu kolektívnej nepríčetnosti.

Dočasné šialenstvo

Ilustračné foto - Pixabay / Klaus Hausmann

Bol som na vysokej škole, keď som sa po prvýkrát dopočul o Aristotelovom slávnom výroku, že cnosť (alebo morálna dokonalosť) je stred – myslím, že by sme ho mohli nazvať „zlatý“ stred – medzi dvomi extrémami, „priveľa“ a „primálo“. Napríklad odvaha je stredom medzi zbabelosťou na jednej strane a nerozumným riskovaním na strane druhej. A štedrosť je stredom medzi lakomstvom a hýrivosťou. A tak ďalej.

Keď som to počul, nepocítil som voči Aristotelovi obdiv za jeho múdrosť. Skôr v mojich očiach klesol, lebo sa mi zdalo, že nerobí nič viac, než že hovorí úplnú samozrejmosť.

„Kto už len toto nevie?“, pomyslel som si. O Aristotelovi som už počul. O jeho filozofii som toho veľa nevedel, ale uvedomoval som si, že má povesť jedného z najmúdrejších mužov v dejinách.

„Toto je lacný a jednoduchý spôsob, ako si získať povesť múdrosti,“ myslel som si. „Keď niekto povie čosi také jasné ako: ,Keď ideš autom, snaž sa vyhnúť dvom veciam: nechoď napravo do priekopy ani naľavo do áut v protismere.’“

To bolo pred mnohými rokmi. Odvtedy som toho zažil dosť veľa a mal som možnosť pozorovať a aj okúsiť na vlastnej koži neresti spočívajúce v nadbytku i nedostatku. V dôsledku toho sa moje hodnotenie Aristotelovho výroku o „zlatom strede“ zvýšilo.

Popri tom som si spomenul na čosi, čo povedal jeden z mojich učiteľov na strednej škole. Tento muž, člen rehole kresťanských bratov, bol úplne najlepší z mnohých dobrých učiteľov, ktorých som mal to šťastie mať ako chlapec. Ten povedal, že jednou z najťažších vecí na svete je zachovať si to, čo nazýval „zmysel pre primeranosť“. Tento jeho výrok sa podobal na Aristotelov „zlatý stred“.

Zachovať si duševnú a emocionálnu rovnováhu nie je také jednoduché. Práve naopak: je to hrozne ťažké. A nie je to ťažké len pre jednotlivcov, ale aj pre skupiny; a nielen pre skupiny, ale aj pre celé spoločnosti. Napríklad pre Spojené štáty americké.

Zdá sa mi, že Amerika v poslednom čase rovnováhu stratila – odchýlila sa od zlatého stredu a stratila zmysel pre primeranosť. A keď sa už odchýlila od stredu, bolo to skôr smerom k „priveľa“ než k „primálo“.

Vezmime si napríklad sex – ak sa smiem znovu venovať téme, o ktorej na tomto mieste tak často hovorím. Viem pochopiť, prečo asi chcela americká spoločnosť uvoľniť putá sexuálneho puritanizmu, ktoré ju zväzovali v období pred 60. rokmi 20. storočia. Vnímam však ako veľkú národnú tragédiu, že sa naše uvoľňovanie sexuálnej morálky nezastavilo pri potrebe tolerovať trochu večne prítomnej neresti smilstva.

Nie, hrnulo sa strmhlav ďalej, až k šialenstvu potratov a rovnakopohlavného manželstva. A v Katolíckej cirkvi pokračovalo bežným tolerovaním nielen homosexuality kňazov, ale aj toho, že kňazi zvádzali a sexuálne obťažovali dospievajúcich mužov – plus pár dospievajúcich žien.

Alebo poďme do nedávnejšej minulosti a vezmime si, ako veľmi sme ako národ zaujatí rasizmom. Rasizmus je veľký hriech, najmä taký, ktorý nedovoľuje čiernym zamestnať sa, študovať na vysokej škole, bývať v obytných štvrtiach atď, na čo by mali nárok, nebyť ich farby pleti. Pokiaľ ide o druhý typ rasizmu – predsudky – ten je síce sám osebe poľutovaniahodný, ale je to oveľa menší hriech, ak len neprerastie do výslovnej diskriminácie.

Inzercia

No chápať rasizmus, dokonca aj menší rasizmus spočívajúci len v predsudkoch, ako najhorší hriech, čo za posledný rok-dva robili mnohí čierni aj bieli Američania, je prejavom nedostatku rovnováhy. Vzniká tak zdanie, že všetky ostatné, nerasistické hriechy, sú relatívne menej závažné. Potrat sa tak stáva malým hriechom (ak vôbec hriechom je), rovnako ako hriech opustenia dieťaťa, ktorý páchajú milióny nezodpovedných otcov a tiež nemálo matiek.

Ešte horšie však je, že máme sklon chápať všetky „rasistické“ hriechy ako približne rovnako zlé. A tak je osobnosť z televízie, ktorá náhodou pred mnohými rokmi raz použila slovo na N, rovnako zlá ako úradník, ktorý z rasových dôvodov odmietne prihlášku vysokokvalifikovaného čierneho študenta na jednu z najprestížnejších vysokých škôl. (Ponechávam teraz bokom, že čosi takéto sa pravdepodobne už dlhé roky nestalo.)

Najhoršia zo všetkého je však podľa mňa úplne nearistotelovská myšlienka – v Amerike dnes rozšírená – že nemôže byť nič také ako priveľa slobody. Tak, ako je rasizmus zlý a súčasne najhoršou formou zloby, tak sme došli k presvedčeniu, že sloboda je dobrá a je to súčasne najlepšia forma dobra. Naše základné nastavenie musí byť vždy v prospech slobody; musíme mať dobré dôvody – veľmi, veľmi dobré dôvody – pre akékoľvek sociálne alebo právne obmedzenia tohto či tamtoho druhu slobody.

Tak máme desiatky miliónov obyčajných Američanov, nehovoriac o veľkej časti našich strednoprúdových médií, väčšinu nášho zábavného priemyslu a prezidenta Spojených štátov, ktorí podporujú naozaj čudnú myšlienku, že osemročný chlapec sa môže rozhodnúť byť dievčaťom, ak sa tak cíti.

Prechádzame obdobím kolektívnej nepríčetnosti. Dúfajme, že bude len dočasné, a modlime sa za to. Raz sa nám to už stalo – v 50. rokoch 19. storočia, keď nás jedno šialené rozhodnutie za druhým dohnalo až k hroznej občianskej vojne: zákon o otrokoch na úteku, zákon o vzniku teritórií Kansas a Nebraska, krvavý Kansas, zbitie senátora Sumnera, rozsudok v prípade Dreda Scotta a šialený John Brown v Harper’s Ferry.

Prezident Lincoln vo svojom druhom inauguračnom prejave naznačil, že občianska vojna je Božím trestom za hriech otroctva. Obávam sa, že možno teraz stojíme na pokraji druhého veľkého Božieho trestu.

David Carlin je profesor na dôchodku, ktorý vyučoval sociológiu a filozofiu na Community College v Rhode Island, a autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike).

Pôvodný článok: Temporary Madness. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame