Nová vláda Čomu bude čeliť Eduard Heger

Situácie, keď predseda najsilnejšej vládnej strany nie je premiérom, sa nevyskytujú často, ale nejde ani o žiaden unikát. V susednom Poľsku takýto model môžeme sledovať už niekoľko rokov.

Ani terajší poľský premiér Mateusz Morawiecki, ani jeho predchodkyňa Beata Szydlo nikdy nestáli na čele najsilnejšej vládnej strany Právo a spravodlivosť (PiS). Tú riadi Jaroslaw Kaczynski, dnes nesporne najmocnejší muž poľskej politiky. Hoci jeho strana vládne, Kaczynski dlhý čas zastával len post radového poslanca a až nedávno sa stal vicepremiérom.

Pre takýto model sa šéf PiS rozhodol z dvoch dôvodov. Hoci v minulosti už premiérom bol, je vyslovene typom straníckeho politika. A keďže PiS je úplne iným typom štruktúry ako OĽaNO, Kaczynski vie, že ak chce mať veci v strane pod kontrolou, musí tejto agende venovať veľa času a energie. Aj to robí.

Tým že, Kaczynski nenesie za riadenie vlády priamu politickú zodpovednosť, má voľnejšie ruky v tom, aby jej fungovanie korigoval zvonku. Rekonštrukcie vlády a výmeny ministrov sú v ére PiS-u pomerne častým javom a Kaczynski sa pri nich prezentuje ako ten, kto napráva veci. To je pre neho výhodná pozícia.

Šéf strany PiS zároveň ponecháva Morawieckemu pri riadení vlády pomerne veľkú autonómiu. Kaczynski sa vždy snažil nestratiť kontrolu nad bezpečnostnými rezortmi, ale pokiaľ ide ekonomickú agendu či aktuálne o boj proti pandémii, premiérovi do jeho rozhodovania nevstupuje.

Takisto platí, že Morawiecki je síce technokrat, ale nie je úplne submisívnym typom politika. So svojím koaličným partnerom, lídrom strany Solidárne Poľsko Zbigniewom Ziobrom, sa dostal do pomerne ostrých konfliktov. Určite tiež má ambíciu stať sa v budúcnosti lídrom strany PiS. Avšak rešpektuje Kaczynského postavenie a vie, že mocenský konflikt s ním by pre neho teraz nemal žiaden význam. Najmä ak sa Kaczynského účinkovanie v špičkových politických pozíciách prirodzene chýli ku koncu.

Aj preto v Poľsku takýto model koexistencie šéfa strany a premiéra bez väčších problémov funguje už druhé volebné obdobie.

Dzurinda na Radičovú a Fico na Pellegriniho pozerali ako na rivalov, ktorí profitovali z ich prehry.Zdieľať

Na rozdiel od Slovenska, kde to v minulosti pri vládnutí v takomto garde dosť škrípalo. Z jednoduchého dôvodu. Šéfovia najväčších vládnych strán, ktorí sa ocitli mimo premiérskeho kresla, sa pre túto rolu nerozhodli dobrovoľne. Boli do nej dotlačení politickými okolnosťami.

Platí to pre Dzurindu, pre Fica a teraz aj pre Igora Matoviča. Bola to pre nich politická porážka, nie súčasť stratégie, ako je to v prípade Kaczynského. Fica a Matoviča vytlačili z vlády koaliční partneri, Dzurinda sa v roku 2010 šance na ďalšie premiérske obdobie vzdal pod tlakom kauzy financovania SDKÚ.

Aj preto sa Dzurinda na Radičovú a Fico na Pellegriniho pozerali ako na rivalov, ktorí profitovali z ich prehry a prostredníctvom premiérskeho kresla mohli ohroziť ich pozíciu. 

Niečomu podobnému bude čeliť aj Eduard Heger. Zo strany Igora Matoviča. Postaviť sa k tomu môže len dvoma spôsobmi.

Buď sa bude programovo vyhýbať stretom a zostane Matovičovým užitočným vojakom, bez ambície na hlbší zápis v politike. Alebo pochopí premiérsky úrad aj ako príležitosť stať sa skutočným politikom, ktorý sa politikou nenecháva len unášať, ale snaží sa ju aj formovať. V takomto prípade sa s Igorom Matovičom zákonite musí zraziť.

Žiadna iná cesta nie je. Pretože, na rozdiel od Poľska, bude vládnutie v tandeme premiér a šéf najsilnejšej vládnej strany u nás opäť raz o tom: kto z koho.