Rozdiel medzi Kaczynským a Orbánom

Rozdiel medzi Kaczynským a Orbánom

Foto: TASR/AP

Kritici ich vidia v jednom vreci. A predsa sú medzi nimi závažné rozdiely, bez ktorých ich nemožno pochopiť.

Pre Brusel aj obrancov súčasného európskeho liberalizmu sú ohrozením demokracie, najmä jej liberálneho charakteru. Sú považovaní za otvorene alebo skryto protieurópskych a autoritárskych. Niektorí sa snažia ich doktríny napasovať do heterogénnej a nie vždy ľahko definovateľnej skupiny štátov s neliberálnou demokraciou, východoeurópsku verziu Marine Le Pen a podobne.

Skutočnosť je trochu zložitejšia. Tento text sa pokúsi o časť odpovede tým, že ukáže, ako a v čom sa Kaczynski a Orbán líšia. Platí to napriek tomu, že v mnohých otázkach sú spojenci a viaceré problémy súčasnosti vidia rovnako alebo veľmi podobne.

Obidvoch týchto mužov nízkeho vzrastu a ohromného politického talentu formovala iná dejinná udalosť. Jaroslaw Kaczynski je ročník 1949, Viktor Orbán 1963 (o pár dní bude mať 54). Kaczynski je z rodiny poľských vlastencov, otec Rajmund sa zúčastnil na Varšavskom povstaní, čo bolo súčasne jedno z najväčších vzopätí aj tragédií poľského národa v dejinách. Vedenie podzemnej armády prijalo rozhodnutie, že sa krátko pred príchodom Červenej armády oslobodí vlastnými silami, vypuklo povstanie a to predznamenalo myslenie niekoľkých budúcich generácií vrátane bratov Kaczynských.

Tí ho nezažili, narodili sa až po vojne, ale keďže otec patril k Armii krajowej, domovej armáde, symbol Bojujúcej Varšavy a Polski Walczącej patril medzi najvážnejšie, ak aj nie najvážnejší. Vôbec, ak chce niekto pochopiť Poľsko, nemôže sa na krajinu a jej vnútornú diskusiu pozerať očami Slováka či Nemca, ale ani Maďara.

Pre Poliakov je rovnako vážna úcta k armáde ako ku katolíckej cirkvi, tým sa odlišujú od Prusov, pre ktorých bola určujúcim znakom armáda, aj Slovákov, pre ktorých to v modernej dobe, povedal by som, že do momentu popravy Jozefa Tisa, bola cirkev. Pre Poliakov je to jedno aj druhé, v tomto spojení sa skrýva chápanie nezávislosti a suverenity, ktoré má svoje vonkajšie znaky (obrana) aj svoje vnútorné hodnotové nastavenie, čo je tradícia poľského republikanizmu, tzn. politickej tradície, ktoré okrem iného delí politickú moc tým, že volenú (demokratickú) zložku vyvažuje nevolenou s iným zdrojom autority, čo je u našich severných susedov zviazané so silným postavením náboženstva.

Varšavské povstanie bolo vojensky porazené, v meste, kde žilo na začiatku roku 1944 asi 900-tisíc ľudí, zostalo v decembri 1944 asi tisíc ľudí. Mesto bolo v troskách, zničené. Komunisti povstanie ostro negovali, dnes masovo prevláda úcta k jeho ideálom a obetiam. Foto: wikimedia

Kaczynski vyrastal na takomto poňatí štátnosti, patril k Poliakom, ktorí komunistický štát (PRL) nikdy nemohli považovať za poľský, pretože nebol suverénny ani slobodný v zmysle prvej či druhej republiky (Poliaci používajú latinizovaný názov Rzeczpospolita, od res publica). Armáda aj cirkev mali istú autonómiu, na naše pomery mala cirkev dokonca istú slobodu, ale pre Poliakov to bol stav neslobody, de facto okupácie.

Kaczynského definoval vnútorný zápas, ktorý sa odohral v Poľsku v 80. rokoch. Bolo ním vyhlásenie výnimočného stavu, moc prebrala armáda, konkrétne generál Wojciech Jaruzelski, chladne mysliaci vojak, ktorý v mladosti žil v Sovietskom zväze, hoci bol v detstve zbožným, neskôr sa t ozmenilo a jeho vzťah k náboženstvu vidieť aj na tom, že sa na protest proti cirkevnému pohrebu svojej matky odmietol na ňom zúčastniť (zostal stáť pred kostolom). Bol to skrátka štát, kde armáda plnila presne opačnú funkciu – vyhlásila vojnu vlastnému obyvateľstvu, niečo, čo rodina Kaczynských mohla považovať iba za perverziu.

Kaczynski si vo svojej DNA nesie niečo, čo je príznačné pre Arabov a ich poňatie slobody: nezávislosť. Nie je to však kmeňové poňatie nezávislosti, pretože tá sa viaže na národ a isté spoločenské hodnoty a rešpekt k jednotlivcovi. Bez nezávislosti niet slobody, nezávislosť je dôležitejšia ako ideológia, v tom je Kaczynski nasledovníkom Pilsudského, ktorý sa kvôli nezávislému štátu „vzdal“ svojho socializmu. Bol pre neho druhotný a v istom zmysle nepodstatný.

Presne v tom zmysle je neideologický aj Jaroslaw Kaczynski. Ale o tom až o chvíľu.

Čo sa stalo v roku 1956

Viktor Orbán, narodený o 14 rokov neskôr ako Kaczynski, je iný prípad. Pochádza z rodiny, ktorá si našla spôsob, ako vyjsť s komunizmom, tak aby to bolo na prospech rodiny. Orbán nebol disidentom, v Maďarsku vôbec disidentov nebolo veľa. Dokonca aj cirkev bola infiltrovaná zvrchu (z dvoch maďarských primasov – László Lékaia a László Paskaia –, ktorí nastúpili na post primasa po Józsefovi Mindszentym, ktorý nebol etnický Maďar, jeden s tajnou políciou spolupracoval a druhý nekonfliktne vychádzal), v Maďarsku dokonca nevznikla ani podzemná Cirkev (zasiahla proti tomu hierarchia).

Orbána a jeho generáciu poznamenala trauma roku 1956. Bola  to faktická vnútropolitická reforma pod vedením reformných komunistov, proti ktorej ostro a krvavo zasiahli sovietske vojská. Bol to krutý a krvavý moment maďarských dejín, podstatne viac ako to, k čomu došlo v Auguste 1968 u nás. Vyše 2 500 Maďarov prišlo o život, vyše 200 000 ušlo z krajiny.

Budapešť 1956: sovietsky tank v uliciach Budapešti. Foto: wikimédia

Orbán sa narodil o sedem rokov neskôr, komunisti napojení na Kremeľ už mali opäť moc v rukách, ale po takom masakri už nikto nedokázal ľuďom predpísať, čo si majú myslieť.

Orbán s Kaczynským teda zdieľa v kostiach pojem nezávislosti, ale inak. Nehrá v ňom prím armáda a už vôbec nie politické kresťanstvo (aj keď symbol toho druhého sa občas hodí), dôležitejšia je vnútorná politická suverenita, niečo, k čomu sa odhodlali maďarskí reformní komunisti na čele s Imre Nagyom, a tiež poučenie, ako si udržať moc. Ako zabrániť domácej kolaborácii so zahraničnými aktérmi a ako vychádzať s vojenskými mocnosťami. Dnes tento rozdielny vzťah k poňatiu nezávislosti (či skôr jej ochrany) vidieť nie až tak na vzťahu k EÚ, ale najmä na odlišnom vzťahu k Rusku a Nemecku. Orbán je podstatne viac proruský, na maďarské pomery až mimoriadne nezvyklo, pričom ešte zaujímavejšie je, ako zároveň dokáže byť kritikom nemeckej kancelárky a zároveň si zachovať v Nemecku značnú priazeň. Nazvať ho protinemeckým tak, ako tomu čelí Kaczynski, jednoducho nemožno.

Maďarská, resp. uhorská politická tradícia dlho kázala, že zahraničná politika nemá význam, že všetko podstatné sa odohráva vo vnútri hraníc. Pri pohľade na tisícročnú stabilitu Uhorska na mape to má isté zdôvodnenie, aj keď nie opodstatnenie. Na druhej strane, dôvod, prečo sa kráľovi Štefanovi podarilo založiť uhorský štát, nebol len v jeho rozhodnom používaní moci a schopnosti vysporiadať sa so všetkými ohrozeniami vrátane členov rodiny. A úplne ho nevysvetľuje ani prijatie kresťanstva, tzn. dôležitého modernizačného a legitimizačného kultu tej doby. Tretím faktorom bola Štefanova schopnosť vyjsť s vojenskými mocnosťami doby. Nerobiť im sluhu, ani ich nijako neohrozovať a nedráždiť. Niečo, čo Svätopluk nezvládol.

Ale späť k Orbánovi. S Kaczynským ho spája centrálny význam, ktorý kladie nezávislosti svojho politického spoločenstva. Líšia sa ale vo význame, aký prikladajú ideológii.

Pre Kaczynského je ideológia druhotná až nepodstatná. Dôležitá je moc a jej udržanie, ideologické nástroje tomu majú slúžiť. Samozrejme, nie tak, aby ohrozovali postavenie náboženstva v spoločnosti. Kaczynski je v skutočnosti umierneným ľavičiarom, priemyselná či obchodnícka dynamika v istom zmysle ohrozuje v jeho očiach poriadok starého sveta a robí veci neistými, čo je minimálne zbytočné riziko. Keďže ale vidí, že pre udržanie moci je potrebný  ekonomický rast, bez problémov tému dá do rúk kompetentných či kompetentnejších. Preto bola daňová reforma jeho bývalej vlády reformnejšia ako vtedajšie predstavy liberálnej Občianskej platformy, preto ten priestor pre štedrú prorodinnú politiku dnes (program 500+). Ukázalo sa totiž, že Poľky v Británii  majú viac detí ako Poľky v Poľsku – a to zásadným spôsobom ohrozuje vnímanie legitimity poľského štátu v očiach voličov. Je predsa zjavné, že to závisí od podmienok. Súčasná vláda preto v Poľsku zaviedla štedré dotácie asi 120 eur mesačne na dieťa do 18. roku života.

Generál Wojciech Jaruzelski počas vyhlásenia výnimočného stavu 13. decembra 1981. Foto: wikimedia

Orbán je od mladosti podstatne ideologickejší. Ideologický bol Fidesz od začiatku, najskôr bol dravo liberálny, neskôr sa posúval do stredu, osvojil si nacionalizmus a prvky konzervativizmu. Pre Orbána je ideologická otázka spôsob, ako vychádzať so svetom, ak rozumie Zeitgeist, reaguje na vývoj, predchádza tým možnej politickej tragédii a vlastnému koncu.

Nie je náhoda, kedy Orbán začal hovoriť o pozitívnych príkladoch niektorých neliberálnych demokracií. Krátko predtým, len niekoľko týždňov, vyšla v Británii kniha Fourth Revolution: The Global Race to Reinvent the State od dvoch rešpektovaných redaktorov časopisu Economist, Johna Micklethwaita a Adriana Wooldridgea, ktorí sa snažili ukázať, v čom západné poňatie štátu zaostáva, a za jednu z oblastí si zobrali práve väčšiu efektivitu pracovného trhu, ale aj vzdelávania neliberálnych demokracií. Micklethwait a Wooldridge by, samozrejme, nikdy nepovedali, že Západ sa má vzdať liberálnej demokracie, práve naopak, volali po jej skĺbení s tým, čo robí podľa nich lepšie Singapur alebo Čína, Orbán si z receptu zobral iba jeho časť.

Rovnako ako jeden z prvých pochopil význam Trumpa, slabosť a neudržateľnosť Ukrajiny, ale aj potrebu vychádzania s Putinom. Vidíme to aj v prípade Slovenska. Keď náš štát ekonomicky zmocnel a politicky sa stabilizoval, zmenila sa aj Orbánova politika. Aj keď na niektoré predstavy celkom určite nerezignoval, skôr hľadá iné možnosti.

Slávny plagát z prvej volebnej kampane vtedy liberálneho Fideszu. Foto: wikimedia

To, že Orbán a Kaczynski vidia úplne inak ideológiu, má aj svoj dôsledok za hranicami štátov. Orbán je celkom evidentne pre iných politikov inšpiratívnejší, dokáže ich zaujať (iných rozčúliť), ale vo významnom zmysle slova aj ovplyvniť. To vidieť na Orbánovom postoji k utečeneckej kríze a tom, ako si postupne získal priazeň CSU, sesterskú stranu CDU, voči ktorej išiel do zásadného sporu, ale aj pozitívne body v Rakúsku a ďalších krajinách.

Kaczynski niečo také nikdy nedokáže napodobniť, pretože je príliš poľský a ne-ideologický. Orbánovi dáva jeho ideologický náboj a temperament právo hovoriť v mene Západu, či – ak chcete – krízy Západu, Kaczynski chce hovoriť len za Poľsko.

Korupcia a doktrína spálenej zeme

Vážny rozdiel je ale aj vo vzťahu ku korupcii a klientelizmu. Orbán v Maďarsku buduje klientelisticko-korporátne impérium, kde hrá hlavnú úlohu vzťah k jeho rodine a strane, bez korupcie to nejde, bohatstvo totiž zaručuje udržanie moci. To je lekcia, ktorú si vzal z 90. rokov, keď videl, ako ľahko prišla o svoje pozície strana Józsefa Antalla, prvého demokratického premiéra Maďarska po páde komunizmu. Orbán vtedy opísal, že niečo také sa nesmie opakovať, nie v jeho prípade.

V Kaczynského prípade je korupcia odpudivá vec. Skorumpovaní sú v jeho svete komunisti, liberáli a obchodníci. S tými poslednými musí do istej miery vychádzať, a preto nikdy nebol monotematickým bojovníkom proti korupcii. To by bolo príliš málo. (Človeku, ktorý nemá ani účet v banke, to akosi ľahšie uveríte.) Ale jeho vlády boli neporovnateľne menej skorumpované ako všetky ostatné. A Poľsko je bez diskusie menej skorumpované ako Maďarsko. Korupcia totiž ohrozuje moc, ten, kto ale vie, že moc nevyhnutne korumpuje, vie, ako veľmi záleží na nepoľavení v hranici, čo už nie je dovolené. Preto sa v podstate nestretnete s výhradou voči Kaczynskému, že by bol skorumpovaný, resp. že by bola jeho vláda skorumpovaná.

A ešte niečo, práve poukazovanie na skorumpovanosť predchádzajúcej vlády, resp. skorumpovanosť liberálnych médií (najmä Gazety Wyborczej, ktorá dostávala neskutočne štedré dotácie štátnych agentúr) vysvetľuje niečo, čo je tak ťažko niektorým pochopiteľné spoza hraníc Poľska: Ako môže byť Kaczynski prijateľnejší Poliakom ako Tusk a ako môže získavať aj body na konflikte s nedávno takými mocnými liberálnymi médiami. Nuž môže, pretože je presvedčivý.

Kaczynski a Orbán sú si ale v jednej veci až hrozivo podobní. Obidvaja vládnu spôsobom, ktorý likviduje samostatné rozmýšľanie v ich stranách, ich strany mali kedysi podstatne viac zaujímavých politických osobností, ako je to dnes. A tento trend stále pokračuje. Veža, na ktorej stoja náčelníci, je postavená a opevnená dobre, problém je, že všetko okolo je postupne vypálené.

Čo to bude znamenať pre ich strany, ale najmä pre Poľsko a Maďarsko po ich odchode, to bude veľká otázka.

 

Oprava

V texte som pôvodne chybne uviedol, že generál Jaruzelski sa narodil v Sovietskom zväze. Narodil sa v Kurowe v roku 1923, život v Sovietskom zväze, ktorý ho podľa viacerých autorov zásadne formoval, spoznal cez druhú svetovú vojnu. Za chybu sa ospravedlňujem.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo