Koalícia Prezidentský palác je k Matovičovi tvrdší, než bol k Ficovi

Priama výzva hlavy štátu na demisiu premiéra – teda na výmenu vlády – patrí medzi najťažšie zbrane, ktoré môže použiť. A tie by sme mali vidieť len v celkom výnimočných prípadoch.

Pri Matovičovi sme si už akosi zvykli prijímať dôvody. Áno, jeho konfliktný, egocentrický, pomstychtivý štýl je neudržateľný. Áno, jeho koalícia je v rozklade a chce to zmenu kurzu. Je pochopiteľné, že prezidentka je v tejto situácii aktívna a kritická.

Otázna je však miera.

Vražda novinára

Intervenciu prezidenta do vzťahov v koalícii sme tu mali napríklad aj v roku 2018. Po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky. A po zisteniach, že vedenie polície a časť štátu si sprivatizovali oligarchovia a zločinecké skupiny. Prezident Kiska vtedy zakročil. Žiadal zásadnú rekonštrukciu vlády, ktorou by sa obnovila dôvera, alebo predčasné voľby.

Pri tomto stanovisku zotrval aj po masových protestoch proti vláde a po zisteniach, že zločinecké skupiny mali priamy dosah na najvyššiu politiku. Slovom, Kiska si ani v týchto výbušných časoch nedovolil priamo naliehať na pád predsedu vlády (tlak bol vtedy hlavne na ministra vnútra Kaliňáka). 

Napokon, ani by to nebolo veľmi prezieravé. Kým nevieme, ako má vyzerať nová vláda, dovtedy vládne tá pôvodná. Aj po demisii, ústava nepustí…

Ficovi nakoniec nalomil krk až Béla Bugár a jeho ultimátum: buď výmena premiéra, alebo predčasné voľby. Iste, aj vtedy fungovala linka medzi nespokojným Bugárom a Prezidentským palácom, nič to však nemení na fakte, že odchod Fica sa riešil tam, kde sa mal riešiť. V koalícii. Nie v Paláci.

Výstrel Zuzany Čaputovej

Z tohto pohľadu môže vyzerať priama výzva Čaputovej na odchod Matoviča ako prepálená. Problémy spojené s Matovičom a jeho vládou predsa nie sú ani zďaleka také krvavé a drastické, aké boli pred troma rokmi pri Ficovi. Naopak, Matovičovej vláde sa celkom darí čistiť Slovensko od organizovaného zločinu a korupcie. Koalícia vyhorela na prízemných (detinských) osobných problémoch, nie na spolupráci so zločincami.

Navyše, Čaputovej zákroky proti predsedovi vlády nie sú len prehnane tvrdé, ale aj predčasné. V tejto fáze by celkom stačilo naliehať na zásadné zmeny vo vláde (ako to ukázal Kiska pred troma rokmi). Na odchod premiéra by mala tlačiť v prípade, že by bola známa alternatíva. Teda podoba novej vlády s garantovanou parlamentnou väčšinou.

Ústavné pravidlá sú jasné: „Ak prezident prijme demisiu vlády, poverí ju vykonávaním jej funkcie až do vymenovania novej vlády.“

Ústavne teda Čaputovej výzva nerieši nič.

Na druhej strane: politicky rieši (alebo skôr mieša) veľa. V neprospech premiéra a v prospech Prezidentského paláca.

Pozičné hry

Možno práve o to ide Čaputovej a jej tímu. Ak by sme tu mali premiéra (vládu) v demisii, no bez presnej dohody o novej vládnej zostave a jej podpore, váha prezidentky by sa násobne zvýšila.

Takýto postup by však mohol autorizovať máloktorý premiér. Išiel by s hlavou na klát. Bez akýchkoľvek záruk, že presadí svoje núdzové (akokoľvek kompromisné a ústupové) plány.

Matovič môže len ťažko podať demisiu, kým nemá celkom vyjasnený druhý krok. A celý. Teda nielen parlamentnú väčšinu (tú mu časť koalície ponúka, ak sa stiahne), ale aj svoju účasť v novej vláde, meno nového premiéra, pomery síl, mená nových ministrov. A mená tých, ktorí idú z kola von.

Až keď si toto všetko dohodne koalícia (parlamentná väčšina), môžeme očakávať radikálny posun aj z Matovičovej strany.

Totiž: ak by premiér – trochu pochabo a naivne – na povel Sulíka s Čaputovou podpisoval demisiu, stratil by kontrolu nad svojou budúcnosťou. A nad politickou perspektívou OĽaNO. Ťažisko rozhodovania by sa presunulo z koalície, kde sú dominantní Obyčajní, na alianciu SaS – Za ľudí – Prezidentský palác. Pretože práve prezidentka Čaputová by bola v tomto „hluchom období“ rozhodujúca postava. Hlava štátu vymenúva premiéra a na jeho návrh ďalších členov vlády.

Mohla by si dávať podmienky pri výbere nového premiéra. Mohla by žiadať (napríklad) návrat Kolíkovej do vlády. Mohla by mať výhrady k plánom Matoviča na nové protikorupčné ministerstvo.

Samozrejme, manévrovací priestor pre prezidentku je úzky. Nemáme tu predsa prezidentský systém. Hlava štátu by mala akceptovať parlamentnú väčšinu a jej lídra. No aj v úzkom priestore sa dajú robiť pozičné a politické hry. Hlavne ak v tom prezidentka nie je sama, ale má na linke hneď dvoch hráčov zvnútra koalície – Sulíka a Remišovú.

V klietke

Pri takýchto pomeroch síl by mohli byť niektoré zásadné požiadavky Matoviča v demisii – a jeho nového premiéra – nepriechodné.

Dokonca by to mohlo zájsť tak ďaleko, že koalícia by sa opäť zasekla na štvrtom dejstve krízy. Na ďalších požiadavkách dvoch „partnerov“, prípadne na ich rečiach o konci koalície. 

Matovič by potom ostal privretý v klietke, na ktorej by držala ruku prezidentka. 

Z pohľadu premiéra je celkom pochopiteľné, že nechce pustiť funkciu dovtedy, kým nebude mať s koalíciou a s prezidentkou veľmi presnú dohodu o tom, do čoho ho tlačia: o rekonštrukcii vlády.

Má prezidentka na stole takúto dohodu?

Nemá.

Má pred sebou len labilnú rozhádanú koalíciu, v ktorej je totálne neprehľadná situácia a množstvo krížových požiadaviek, ktoré sa vylučujú. 

Asi najťažšou úlohou, ktorú musí v krátkom čase vyriešiť Matovič, je podpora väčšiny parlamentu pre jeho scenáre (aj pre tie ústupové). A hrubý múr medzi touto väčšinou a Prezidentským palácom. Až potom môže opustiť ulitu a bežať za prezidentkou s podpísanou demisiou.

Pokazil si to

Žiaľ, Matovič si sám môže za to, že dvaja z jeho partnerov majú dnes bližšie k Zuzane Čaputovej ako k nemu. Správal s k nim ako k handrám. A zabudol domyslieť následky ponižovania, ktoré skôr či neskôr nalomia jeho „autoritu“.

Sulík mu nemôže sľúbiť, že bude ignorovať prezidentku, kým nebude definitívna dohoda v koalícii. Hlavne ak si ju Matovič predstavuje tak, že on ostane vo vláde, no Sulík musí skloniť hlavu a podporovať vládu z parlamentu. Navyše, premiér sa netajil tým, že SaS by najradšej videl mimo koalície.

To isté platí o Remišovej a hlavne o jej poslancoch. Tí sú s progresívcami a s prezidentkou previazaní priamo z rodného listu (kiskovci tri roky riešili, či pôjdu do politiky cez Progresívne Slovensko, resp. v spoločnej únii alebo samostatne). Matovičovi trojkoalíciu bez SaS nepodpíšu a už vôbec nie poza chrbát hlavy štátu. Nereálne. Ak by sa to stalo, Za ľudí sa načisto rozpadne a trojkoalícia tiež.

Treťou možnosťou Matoviča sú zúfalé experimenty s formálne menšinovou vládou, ktorá by si držala nos nad vodou cez skupinu nezávislých konzervatívnych poslancov okolo Podmanického. Je zjavné, že rokovania už majú za sebou a Matoviča by podržali. K tesnej väčšine by však vláde chýbali dva hlasy. Tie by sa možno našli po rozpade Za ľudí, no je to len špekulácia, nie realistický plán (nehovoriac o tom, že dvojkoalíciu odmieta aj Boris Kollár).

Keď si to zhrnieme, Matovič si to s vlastnou koalíciou škaredo pokazil. A k pevnej dohode o novom režime spolupráce má stále ďaleko.

Horúce hlavy, ktoré po rozbehu Sulíka do demisie očakávajú okamžitú demisiu Matoviča, by sa však mali trochu schladiť. A pripomenúť si okrem želaní aj možnosti, teda malú politickú násobilku (Bugár jej rozumel o niečo lepšie než Sulík s Remišovou).

Tá hovorí, že premiér, čiže celá vláda, má predčasne skončiť vtedy, keď je dohoda na novej. Nie vtedy, keď si niekto mocne dupne nohou. Bez toho, aby si prerátal hracie žetóny. A potom s prekvapením zisťuje, že otrasy necíti vo vláde, ale akurát tak vo svojom kolene.