David Hernando Rico Filmová hudba nám napovie, čo nemožno vidieť

David Hernando Rico začal s klavírom, ale učarovalo mu dirigovanie. V roku 1993 prišiel študovať na Slovensko, neskôr založil Bratislava Symphony Orchestra a už dve desaťročia organizuje nahrávanie orchestrálnej hudby pre filmové spoločnosti z celého sveta. Jeho portfólio tvorí už takmer tisíc nahrávok pre audiovizuálny priemysel a okrem hudby k filmom, seriálom, videohrám, reklamným spotom v ňom môžeme nájsť aj zvonenia do telefónu. Spolupracoval s nahrávacími gigantmi ako Universal, Warner Music, Sony Music, Azteca Music. Pôsobil na VŠMU, hosťoval v Slovenskej filharmónii, Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, Štátnej filharmónii Košice a ďalších hudobných telesách na Slovensku aj v zahraničí. Orchestrálny dirigent a producent hudobných nahrávok.

Hru na klavíri ste začali študovať v rodnom Valladolide, meste povestnom silnou hudobnou tradíciou a vášňou ku klavírnej hudbe.

V Španielsku študenti navštevujú konzervatórium popri gymnáziu a ani ja som nebol výnimkou. Jedným z mojich pedagógov bol vynikajúci klavirista Miguel Frechilla, medzinárodne známy klavírnym duom s Pedrom Zuloagom. Počas vyše 40-ročnej kariéry táto dvojica rozšírila španielsku hudbu do celého sveta a so zanietením sa venovala príprave mladých talentov. Medzinárodná klavírna súťaž, ktorá sa každoročne koná vo Valladolide, bola pomenovaná práve podľa dua Frechilla-Zuloaga. Prínosom jeho bohatej umeleckej činnosti bolo nahratie prvého albumu na svete venovaného výhradne španielskej hudbe pre dva klavíry a nahratie ďalších skladieb, najmä od skladateľov Isaaca Albéniza a Enrique Granadosa. Práve Miguel Frechilla ma nasmeroval k rozbehnutiu hudobnej kariéry v zahraničí. Ešte ako 17-ročný som začal navštevovať kurzy zbormajstrov a niekoľko rokov som dirigoval amatérske spevácke zbory.

Počas štúdia na VŠMU ste sa stretli s viacerými významnými osobnosťami. Kto vás po umeleckej stránke najviac ovplyvnil?

Na VŠMU som vyštudoval odbor orchestrálne dirigovanie u profesora Bystríka Režuchu, čo vypovedá samo za seba. V rovnakom období tam pôsobil Viktor Málek, dlhoročný šéfdirigent Opery SND, aj Ladislav Holásek, dlhoročný hlavný zbormajster zboru Opery SND, čiže samí vynikajúci dirigenti a skvelí pedagógovia. Mali odžité obrovské množstvo profesionálnych aj ľudských skúseností, ktoré nám dokázali sprostredkovať, povedzme, z vyššej perspektívy.

Čo bol podnet k založeniu Bratislava Symphony Orchestra (BSO)? 

Krátko po svojom príchode na Slovensko som ako tlmočník asistoval španielskym hudobným skladateľom, ktorí pricestovali do Bratislavy nahrávať filmovú hudbu. Často sa nespomína, že ešte za socializmu sa v bývalom Československu veľmi veľa nahrávalo pre zahraničné filmové spoločnosti. Táto tradícia neodumrela, Slovensko silne rezonovalo v povedomí. So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu chodili nahrávať skladatelia ako Ángel José Nieto či Alberto Iglesias, ktorí spolupracovali s najznámejšími španielskymi filmovými režisérmi. Po prvýkrát som sa zúčastnil na nahrávaní ako študent v roku 1995.

Muselo to byť fascinujúce...

Neskutočne! Úplne ma to pohltilo. Po skončení školy ma kontaktovali producentské spoločnosti, aby som im zorganizoval a dirigoval nahrávanie s orchestrom. V roku 2000 tieto aktivity prirodzene vyústili do založenia Bratislava Symphony Orchestra. Prvé kontakty som mal vybudované, postupne sa nabaľovali ďalšie. Vytvoril som si webovú stránku a už dve desaťročia sa spolu so skvelými slovenskými hudobníkmi intenzívne venujeme nahrávaniu všetkých hudobných štýlov v orchestrálnom prevedení.

Znie to pohodovo, ale určite vám nechýbal biznis plán. Aký bol?

Nerobil som si žiadny dôkladný biznis plán. Mojím zámerom bolo nahrávať a zároveň koncertovať. S BSO sa nám doteraz podarilo zrealizovať slušné množstvo nahrávok a odohrať niekoľko významných koncertov, hoci, pravdupovediac, koncertovanie nie je našou hlavnou aktivitou. Ale spomínam si, ako som sa raz pokúsil získať úver na zakúpenie techniky.

Ako to dopadlo?

(Smiech) Nedali mi ho, takže som musel začať s minimom. Neustále som však pracoval na zlepšení technických možností a dnes máme k dispozícii špičkové vybavenie, ktoré nám umožňuje bez problémov nahrávať s orchestrom s rôznorodým inštrumentálnym obsadením.

Koľko hudobníkov pôsobí v BSO?

Od 30 do 80 hráčov v závislosti od každého projektu. Všetko sú to ostrieľaní profesionáli z renomovaných slovenských orchestrov, ktorí napriek bohatým hudobným skúsenostiam vnímajú každý nový projekt ako hodnotnú výzvu po umeleckej, ale aj ľudskej stránke. Pravda, začiatky neboli jednoduché. Každý orchester je živý organizmus. BSO je na dôvažok telesom v stálom pohybe: ľudia prichádzajú, odchádzajú, zakaždým musíme zosúladiť termíny, štýl práce, čiže „vyladiť sa“ v krátkom časovom limite. Počas 20 rokov sme dokázali reagovať na veľké množstvo zmien, a to vždy so spoločným cieľom: dosiahnuť čo najvyššiu hudobnú, technickú aj ľudskú úroveň.

Kultový hudobný skladateľ Bernard Herrmann pokladal filmovú hudbu za most medzi divákom a plátnom. Vnímate tento hudobný žáner podobne?

Hudbu považujem za kľúčovú esenciu filmového umenia. Keby sme ju zamenili, filmové scény by nadobudli odlišný význam. Neraz je to práve hudba, ktorá nám napovie to, čo vizuálna a obsahová stránka vysloviť nedokáže. Hudobné motívy nevytvárajú iba zvukové pozadie, čiže neslúžia len na vyplnenie obrazu melódiou, ale tlmočia autorský postoj a samotného diváka inšpirujú k hlbšiemu estetickému prežívaniu. Hudba dotvára výpoveď konkrétneho obrazu. Zároveň však nesmie pôsobiť rušivo štýlom, dynamikou ani hlasitosťou. S filmom musí splynúť hladko, bez „škrípania“. A to je dôvod, prečo jej autori chcú byť vždy prítomní pri finálnej mixáži.

Jedným z predobrazov filmového umenia bolo divadlo, ktoré neraz sprevádzala hudba. Aj takí velikáni ako Beethoven, Mozart či Mendelssohn komponovali scénickú hudbu. Poskytli tak silnú výpoveď o tom, že hudba a obraz sa odjakživa dopĺňali, dokázali splynúť v jedno a vygradovať umelecký zážitok.

V akých fázach prebieha proces nahrávania hudby k filmu?

Nahrávanie filmovej hudby s orchestrom predstavuje špeciálny odbor ako pre dirigenta, tak aj pre hráčov. Ide o vôbec najnáročnejší druh nahrávania po ľudskej, ale najmä po technickej stránke. Pre porovnanie, pri nahrávaní symfonickej hudby s veľkým orchestrom nám stačí 8 mikrofónov. Pri nahrávaní filmovej hudby ich potrebujeme minimálne 32, pretože postprodukcia prebieha ako veľmi zložitý a komplexný proces. Aby sme dosiahli želanú kvalitu pri včlenení hudby do filmu, musíme mať k dispozícii celé spektrum možností, ktoré pri nahrávaní symfonickej hudby nie sú potrebné.

Celý proces sa začína vypracovaním rozpočtu. Filmový producent spolu s hudobným skladateľom stanovia náklady spojené s orchestrálnym nahrávaním. Pred začiatkom zvukovej práce musí byť dokončený definitívny strih obrazu. Potom nasleduje práca skladateľa. Obvykle prebieha mesiac až dva pred prácou v nahrávacom štúdiu. Vo finále sa stanoví deň D a nahrávací plán s orchestrálnym obsadením. Samotné nahrávanie trvá jeden až tri dni, potom nasleduje postprodukcia, čiže strih z najlepších verzií a mixáž, ktorá trvá niekoľko týždňov.

Osobitú kapitolu isto predstavujú partitúry.

Áno, príprava notového materiálu na nahrávanie filmovej hudby je naozaj zážitok. Je kľúčovou časťou predprodukcie. Tá pozostáva z dohody o termínoch, ktoré závisia od dostupnosti orchestra a štúdií, podpisu všetkých zmlúv súvisiacich s právami na nahrávanie. Následne pripravujeme partitúry pre orchester, režiséra a technikov. Ide o namáhavú činnosť, pretože pri nahrávaní zvukovej stopy je zvyčajne potrebných niekoľko tisíc strán, ktoré treba vytlačiť a precízne zoradiť, aby v štúdiu nedochádzalo k zbytočnému prestoju. Skrátka, nič nesmie chýbať a všetko musí ležať v príslušných priečinkoch. Potrebujeme mať tiež k dispozícii všetky súbory so zaznamenanými ukážkami zosynchronizovanými s filmom. Ďalej všetko závisí od konkrétnych požiadaviek hudobného skladateľa.

V čom sa nahrávanie filmovej hudby odlišuje od nahrávania iných hudobných žánrov?

Je to komplexná hudobná špecializácia vyžadujúca náročné technické vybavenie aj veľké skúsenosti všetkých zúčastnených. Hudba musí perfektne pasovať k jednotlivým scénam a tiež k filmu ako celku. Úspešným finálnym produktom je, ak do filmu hladko zapadne. Pri nahrávaní filmovej hudby sa hrá prevažne z listu, na preskúšanie každého úseku máme pár minút a po dosiahnutí želanej kvality ideme ďalej.

Ešte pred 50 – 60 rokmi všade vo svete fungovali štúdiá, ktoré sa venovali výlučne nahrávaniu pre film a rozhlas. Československo si v tomto segmente vybudovalo veľmi dobrú povesť. Napríklad s hudobným štúdiom na Kolibe pravidelne spolupracoval hudobný skladateľ a autor kultovej hudby k filmu „Vtedy na západe“ Ennio Morricone. Veľká škoda, že toto štúdio dnes už nefunguje. Pre porovnanie, Madrid mal podobné štúdiá tri, ale nezostalo z nich ani jedno.

Aké sú odlišnosti medzi koncertom a nahrávaním z pozície dirigenta?

Pri koncerte má dirigent značný priestor pre vlastnú interpretáciu. K hudobnému dielu pristupuje pocitovo. Niekto cíti, že určité takty alebo aj celé dielo sa majú hrať rýchlejšie, iný môže zvoliť pomalšie tempo. V prípade filmovej hudby nielen tempo, ale aj celkový hudobný prejav je plne podriadený potrebám filmu. Kľúčovým aspektom je: vedieť efektívne vyriešiť akýkoľvek technický problém, rozdeliť dielo do blokov podľa hudobných fráz a pod.

Ako ste už naznačili, je to celkom odlišný spôsob práce, ku ktorej má každý hudobník vytvorený špecifický vzťah. Niektorí hráči viac obľubujú nahrávanie, iní radšej koncertujú.

V akých priestoroch nahrávate s BSO?

V priestoroch Slovenského rozhlasu v Bratislave máme k dispozícii niekoľko vynikajúcich štúdií s dokonalou akustikou. Pochádzajú zo 70. rokov minulého storočia. Keď sme začínali, bolo potrebné investovať do zastaranej techniky, ale dnes patria k najlepším nahrávacím štúdiám v Európe.

Ako sa zmenila práca nahrávania filmovej hudby s príchodom nových technológií?

Zhrniem to takto: čo voľakedy bolo komplikované, dnes možno spraviť jednoducho.

A teraz konkrétnejšie...

Prvá nahrávka, na ktorej som sa zúčastnil, bola robená na viacstopové analógové pásky. Boli neskutočne obrovské a vážili niekoľko kíl. Dnes by jedna stála v prepočte asi 500 eur a vošlo by sa na ňu 20 minút zvukového záznamu. Dnes na jeden malý hard disk nahráme hodiny a hodiny hudby.

Nahrávky sa dnes bežne posielajú cez internet. V posledných rokoch ich veľa realizujeme formou on-line a cez internet preposielame zvukový záznam spolu s obrazom v maximálnej kvalite. Ešte pred pár rokmi bolo nemysliteľné, aby skladateľ sedel v štúdiu kdekoľvek na svete, bol plnohodnotne prítomný na procese nahrávania a komunikoval s technikom dištančne. Od marca 2020 vlastne nahrávame len vo forme on-line.

Na ktoré z doterajších projektov radi spomínate?

Ťažko spomenúť konkrétne projekty, keď ich máme „na rováši“ bezmála tisícku. V pamäti mi utkvela jedinečná spolupráca s Michele Jean Legrandom, jedným z najlepších hudobných skladateľov 20. storočia a autorom hudby k vyše dvom stovkám filmov. Neopakovateľná atmosféra vznikla počas nahrávania hudby k filmu, natočenému aj v slovenskej koprodukcii, „Cez kosti mŕtvych“, v origináli „Pokot“. Jeho režisérka pani Agnieszka Hollandová bola s nami počas celého procesu vrátane kompletnej mixáže a, priznávam, sedieť po jej boku bol veľký zážitok. Môžem spomenúť spoluprácu s ďalšími svetovými autormi filmovej hudby, ako je Hans Zimmer, Lorne Balfe, Brian Tyler, John Debney, Roque Baños, ale aj mnohé ďalšie inšpiratívne osobnosti.

V roku 2016 ste na filmovom festivale SEMINCI v rodnom Valladolide dirigovali kinokoncert „Nosferatu, symfónia hrôzy“ s Orquesta Sinfónica de Castilla y León. Jedinečná atmosféra, nadšené publikum, zimomriavky a v neposlednom rade – ďalší rozmer kreatívneho prístupu dirigenta.

To bol úžasný projekt, ale zároveň jeden z najnáročnejších. Pôvodnú hudbu zložil Hans Erdmann k filmovej premiére v Berlíne v marci 1922. V roku 1994 ju pre nadáciu Friedrich-Wilhelm-Murnau, ktorá zbiera diela tohto kultového filmového režiséra, zrekonštruoval Berndt Heller. Náročnosť spočívala v tom, že podcast sa začína ešte pred filmom, tiahne sa bez jedinej pauzy a pokračuje aj po jeho skončení. Vyžiadalo si to perfektné zosynchronizovanie „živého“ zvuku s obrazom, pričom som musel vyriešiť množstvo zložitých situácií. Sú projekty, ku ktorým dirigent musí pristupovať intuitívne, a konkrétne na tento som sa pripravoval asi tri mesiace. Vsadil som na postup, ktorý sa používa pri nahrávaní filmovej hudby. To znamená, pripravil som si click track a ten mi v slúchadlách „tikal“ počas celého koncertu. Výsledok poznáte a ja som na úspech tohto krásneho projektu, na dôvažok v mojom rodnom meste, skutočne veľmi hrdý.

Ako slovenské publikum reaguje na diela španielskych hudobných skladateľov?

S nadšením. Už počas štúdia som organizoval veľa koncertov venovaných španielskej hudbe. Zakaždým mali veľký úspech.

Čarovnú zarzuelu nevynímajúc...

Áno, s týmto charakteristickým španielskym hudobno-dramatickým žánrom „medici opereta a opera“, v ktorom sa striedajú spievané pasáže s hovorenými, operetné a populárne melódie aj árie podobné operným, som odohral množstvo koncertov na Slovensku aj v Česku. S BSO sme dokonca cestovali na medzinárodný hudobný festival na Kanárskych ostrovoch, kde s nami účinkovali sopranistka Ana Carolina Diz a tenorista Pancho Corujo, a stretli sme sa s veľmi pozitívnym ohlasom hudobnej kritiky. Jeden z najväčších úspechov so zarzuelou sme mali na silvestrovskom a novoročnom koncerte v Národnom divadle v Brne na prelome rokov 2013 a 2014.

Aké projekty vás s BSO čakajú najbližšie?

Čaká nás ich neúrekom. Sú medzi nimi nahrávky k niekoľkým filmom, ale aj ďalšie zaujímavé projekty. Ako príklad spomeniem nahrávanie diplomových prác pre študentov odboru: komponovanie hudby pre audiovizuálne médiá z Barcelonskej univerzity. Práve z nahrávania diel skomponovaných ako záverečné práce máme vytvorenú krásnu a už niekoľkoročnú tradíciu. Z niektorých absolventov sa medzitým stali úspešní skladatelia filmovej hudby.

Foto: Archív Davida Hernanda Rica