Šimkovičová a kvóty Slovenská kultúra potrebuje konkurencieschopnosť. Nie štátny protekcionizmus

Včera TASR informovala, že podľa Martiny Šimkovičovej sa kvóty na slovenskú hudbu v rádiách, zavedené v roku 2016, osvedčili, pričom ministerka kultúry chce, aby „sa v budúcnosti vzťahovali na celý okruh slovenskej kultúrnej umeleckej tvorby“.

Zatiaľ nevedno, čo si pod tým presne predstaviť: Povinné percento slovenskej filmovej tvorby na televíznych obrazovkách a plátnach kín? Štátom predpísaný podiel kníh od slovenských autorov v kníhkupectvách a knižniciach?

Hoci ministerka sa odvoláva na programové vyhlásenie vlády, v súvislosti s kultúrou sa v ňom kvóty spomínajú len na jednom mieste:

„Vláda uznáva, že systém kvót je účinný nástroj na podporu slovenskej umeleckej tvorby. Preto pripraví komplexnejší návrh na ich uplatňovanie na celý okruh slovenskej kultúrnej tvorby vrátane prezentácie slovenských umelcov v štátnych inštitúciách a vo verejných priestoroch.“

To posledné menované ani nemusí byť zlý nápad. Ministerstvá a iné štátne inštitúcie, vrátane našich zastupiteľských úradov v zahraničí, by v rámci reprezentácie akiste mohli viac nakupovať súčasné slovenské výtvarné umenie na skrášlenie svojich priestorov. Radnice či župné úrady by zase analogicky mohli z času na čas kúpiť umenie výtvarníkov z regiónu, kde pôsobia.

No s kvótami je to už diskutabilnejšie. Tie totiž nie sú ani tak podporou slovenskej umeleckej tvorby ako skôr ochranou pred jej zahraničnou konkurenciou.

Vzácna zhoda OĽaNO, Smeru a SNS

Keď v roku 2015 prišla vtedajšia jednofarebná vláda Smeru s kvótami pre slovenskú hudbu v rozhlasovom vysielaní, niektorí to pokladali za účelovú snahu o prekrytie vtedy rezonujúcej kauzy okolo spoločnosti Váhostav. Iniciatíva prešla. Minimálny podiel slovenskej hudby má odvtedy tvoriť 35 percent hranosti vo verejnoprávnom rozhlase a 25 percent v komerčných rádiách. A aby sa zabezpečil pravidelný prísun noviniek, minimálne pätina slovenských pesničiek nesmie byť staršia ako päť rokov.

V roku 2021 ministerstvo kultúry pod vedením Natálie Milanovej pripravilo návrh, ktorý by povinnosť zachoval len pre verejnoprávny rozhlas, kým kvótu pre súkromné rádiá by zrušil. Iniciatívu však stopol predseda OĽaNO Igor Matovič.

„Síce mnohí brblali, ale výsledok sa ráta – súdy to odobrili, rádiá si zvykli, slovenskí umelci majú viac peňazí… a aj lidičky, prajní našim, chcú viac slovenskej hudby v rádiách,“ napísal vtedajší minister financií na Facebooku.

A skutočne, keďže sa v éteri hralo povinne viac slovenskej hudby, tantiémy pre slovenských interpretov od rozhlasových staníc sa po roku 2016 zvýšili asi o štvrtinu. Kým Milanová pôvodne nechcela zasahovať do podnikania súkromných rádií, Matovič argumentoval inak: „Rádiá podnikajú na štátnych licenciách, preto ako štát máme úplne legitímne právo od nich žiadať pomoc našim umelcom pred valcom anglofónnej hudby.“

Je to legitímny názor. Predseda OĽaNO by v tejto veci našiel zhodu s Martinou Šimkovičovou i politikmi Smeru. Slovenská kultúra je malá, našou materčinou hovorí len pár miliónov ľudí, nuž zdalo by sa, že štátny kultúrny protekcionizmus je namieste. No nejde o jediný uhol pohľadu.

Ako to (ne)funguje vo Francúzsku

V roku 2017 dve ekonómky z Paríža (MINES ParisTech), Margaret Kyle a Dandan Niu, zverejnili kvantitatívnu štúdiu o dosahoch podobne fungujúcich kvót na francúzsku hudbu pre rozhlasové stanice vo Francúzsku. Tam mali pôvodne dokonca stanovený 40-percentný podiel, no keďže rádiá sa sťažovali na ťažkosti so splnením kvóty, znížili to niektorým z nich na 35 percent.

Z dát zozbieraných za tri roky im vyšlo niekoľko zaujímavých zistení. V prvom rade, ani vo Francúzsku rádiá nedodržiavajú kvóty stopercentne. Podiel frankofónnej hudby sa v závislosti od stanice líšil od 7,6 do 34 percent – pri 35-percentnej predpísanej kvóte. Na druhej strane, niektoré stanice bez ohľadu na kvóty hrali viac frankofónnej hudby, než mali predpísané.

Výskumníčky tiež zistili, že aj keď kvóty zvyšujú prítomnosť frankofónnej hudby v éteri, to ešte neznamená, že tomu zodpovedá aj jej vyššia počúvanosť. Francúzske rádiá totiž majú tendenciu sústrediť domáce pesničky, ktoré musia vysielať vzhľadom na kvóty, do časov, keď je pri rozhlasových prijímačoch menej poslucháčov.

Ľudia si ľahko môžu preladiť stanicu, keď hrá pesnička, ktorú nechcú počúvať. V štúdii dvojice ekonómok sa píše, že rádiá, ktoré v najpočúvanejších časoch púšťajú anglofónnu hudbu, kým domácu produkciu odsúvajú na menej počúvané chvíle, priťahujú aj viac poslucháčov. Ak teda rádiá, ktoré sa ducha kvót snažia poctivo pridržiavať, strácajú trhový podiel, potom kvóty pôsobia kontraproduktívne a ešte viac znižujú vystavenie poslucháčov domácej produkcii.

Zvlášť to platí v situácii, keď tradičnému rozhlasu konkurujú platformy ako Spotify, umožňujúce poslucháčovi zostaviť si svoj vlastný playlist: „Ak regulácia v podobe kvót obmedzuje schopnosť rozhlasových staníc konkurovať streamovacím platformám, rozhlasové obecenstvo sa môže zmenšovať ešte rýchlejšie než v prípade neexistencie kvót,“ píšu autorky.

Táto úvaha sa dá rozvinúť ešte ďalej. Streamovacie služby sú často kritizované, že umelcom platia málo. Ak kvóty pomôžu rýchlejšie odrovnať rádio, potom sa z dlhodobého hľadiska nemusia finančne vyplatiť ani umelcom...

Na Slovensku kvóty na domácu hudbu v rádiách nikto nezruší, lebo keby sa o to niekto pokúsil, našlo by sa dosť výrečných a populárnych interpretov, ktorí by sa postavili na odpor. No ministerka Šimkovičová avizuje dokonca rozšírenie do ďalších oblastí kultúry. Čo príde ďalšie? Kvóty na slovenské filmy?

Francúzsko verzus Južná Kórea

Tu môže byť zaujímavým čítaním štúdia spred desiatich rokov od Patricka Messerlina zo Sciences Po v Paríži a Jimmyna Parca z University of Malaya. Výskumníci reagovali na situáciu, keď sa vo Francúzsku ozývajú hlasy, ktoré by chceli importovať juhokórejský systém kvót na domáce filmy v tamojších kinách, kým niektorí Kórejci by zase chceli od Francúzov odpozorovať štedré štátne dotovanie domácej filmovej tvorby.

No dvojica ekonómov dospieva k záveru, že na jednej strane vysoké dotácie francúzskej kinematografie nedokázali zabrániť poklesu záujmu Francúzov o svoju domácu filmovú tvorbu po roku 2000. A na druhej strane, kórejský systém filmových kvót má máločo spoločné s rastúcou popularitou kórejských filmov, ktoré sa najmä od konca 90. rokov stali globálnym fenoménom, čo autori pripisujú skôr biznisovým aktivitám súkromných spoločností.

Messerlin a Parc zdôrazňujú, že príliš ochranárske prostredie, vytvorené štátom, môže viesť k ovzdušiu sebauspokojenia medzi umeleckými tvorcami. Tí, naopak, potrebujú podnety, aby mali ambíciu presadiť sa doma i medzinárodne – skrátka, aby boli konkurencieschopní.

„A tak tieto dva príklady Kórey a Francúzska silne podporujú dôležitosť prosúťažných opatrení, ktoré môžu zvýšiť konkurencieschopnosť týchto odvetví,“ píše dvojica ekonómov. „Najdôležitejším posolstvom, ktoré prichádza z Kórey, je, že energická kultúra môže byť atraktívna a prekvitať v našom modernom svete. Súčasné internetové technológie sú vhodnejšie pre ,stredne veľké‘ hospodárske a kultúrne mocnosti, akými sú Kórea a Francúzsko.“

A patrilo by sa dodať, že tieto nové technológie predstavujú šancu aj pre malé kultúry, akou je tá slovenská. To si však vyžaduje preformátovať myseľ. Nevidieť globalizáciu popkultúry jednorozmerne, len ako ohrozenie zo strany záplavy produkcie z anglofónneho sveta, ale tiež ako príležitosť dostať aj produkty slovenskej populárnej kultúry ku globálnemu publiku.

Chce to zaujať menej ochranársky postoj a osvojiť si vôľu popasovať sa so svetom.