Novoročné zamyslenie Ako prekonať pandemickú mentalitu

Milí priatelia, máme za sebou náročný rok poznačený koronakrízou. Po mnohých morových epidémiách, ktorými si ľudstvo v minulosti prešlo, sa v historiografii a kultúrnej antropológii začalo hovoriť o morovej alebo pandemickej mentalite. Odzrkadľuje zmeny v správaní ľudí a inštitúcií, ktorých bezprostredným dôsledkom bola osobná skúsenosť s pandémiou.

Uplynulý rok sa bezpochyby podpísal na každom jednom z nás v miere, v akej sme koronavírusu a jeho spoločenským dôsledkom čelili my sami alebo naši najbližší. Viac ako dvetisíc z nás na Covid-19 zomrelo. Ďalší sa zaradili medzi nepriame obete vírusu. Koľko ich oficiálne bolo, sa už asi nikdy nedozvieme. Viac ako stotisíc si ochorením už prešlo, a to sa nezmieňujem o nepriaznivých dosahoch na zdravotníctvo, školstvo či ekonomiku krajiny.

Žiaľ, aj na začiatku nového roka všetko nasvedčuje tomu, že budeme mať čo robiť, aby sme pod vplyvom morovej mentality neprepadli skepse a rezignácii. Prognózy odborníkov stále hovoria o niekoľkých možných scenároch vývoja od pozvoľného ukončenia pandemickej situácie až po pohromu.

Spolužitie s Covidom-19 a jeho mutáciami bude dlhšie, ako by sme si želali. Aké dlhé bude jeho trvanie a s akou intenzitou bude ovplyvňovať našu každodennú realitu, nezáleží len na nás. V každom prípade, tú časť reality, ktorú ovplyvniť môžeme, by sme si nemali nechať ujsť pomedzi prsty.

V minulosti trvala obnova morom spustošených krajín do ich predpandemického stavu v závislosti od mnohých faktorov aj desiatky rokov. Dnes nám moderné prostriedky umožňujú s dôsledkami katastrof v rozsahu tej súčasnej bojovať oveľa efektívnejšie. Pri tom všetkom, čo nás v oblasti návratu do normálu v novom kalendárnom roku čaká, by sme však nemali zabúdať, že fungujúce zdravotníctvo, primerané sociálne zabezpečenie, kvalitné školstvo atď., nech sú pre vyspelý štát akokoľvek dôležité, nie sú jediné podstatné kategórie, ktorým v postcovidovom svete treba venovať primeranú pozornosť.

Nemenej dôležité je v procese postupného zotavenia sa z koronakrízy naše vnútorné nastavenie.

V písomných prameňoch sa po morových nákazách vo zvýšenej miere objavujú termíny, ktoré mentálny stav spoločnosti a jednotlivcov opisujú ako defectio (únava, vyčerpanosť), contritio (zdesenie, hrôza, skrúšenosť) a pusillanimitas (nedostatok guráže, malomyseľnosť, duševný stav, keď sa človek opustí).

Zo skúsenosti z práce s ľuďmi viem, že ani dnes to nie je iné. Áno, pre mnohých to bol veľmi ťažký rok s dlho trvajúcimi následkami. No čím dlhšie budeme odkladať vykročenie smerom k zmene k lepšiemu, tým závažnejšie dosahy pandemická skúsenosť na nás zanechá. V tomto kontexte ma vždy fascinovala vitalita našich predkov. Práve ich chuti žiť a vôli začať nanovo budovať vďačíme za to, čo dnes máme. Tento ich entuziazmus zase historické zdroje často opisujú ako reformatio (pretvorenie, zlepšenie), renovatio (obnova) či reversio (návrat, obrat).

Po stále živé konkrétne príklady inšpirácie predošlých generácií o ich silnej viere v lepšiu budúcnosť a odhodlaní sa na jej tvorbe podieľať nie je potrebné chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť okolo seba. Ide o našich seniorov, či už sú to starí rodičia, alebo rodičia. Tí moji sa narodili pred prvou svetovou vojnou a počas nej. Prišli do trúchlivého sveta zdecimovaného krutou vojnou a zmietaného dovtedy nevídanými politickými turbulenciami. Aby toho nebolo dosť, vypukla španielska chrípka. Vyrastali počas svetovej ekonomickej krízy a ani netušili, že to najhoršie ich ešte len čaká.

Na prvý pohľad absolútne bezvýchodisková situácia. Cynicky povedané, generácia bez budúcnosti stratená v bezútešnom nihilizme. No oni sa namiesto horekovania a bedákania nad svetom v zúfalom stave rozhodli, že ho zmenia k lepšiemu. Vydávali sa, ženili sa, zakladali si rodiny a budovali im domovy.

Túžbou žiť plnohodnotný život pretvárali tmu na svetlo. Odvážne sa postavili smrti a všadeprítomnej skaze na odpor. Ako sa ukázalo, ešte ani to nebolo všetko. Čerstvo skončený najkrvavejší globálny konflikt v dejinách nedal za ich pozemskými útrapami túžobne očakávanú bodku. O slovo sa prihlásila marxisticko-leninská doktrína. K bezprecedentnému povojnovému materiálnemu nedostatku sa pridala ešte totalitná ideológia, ktorá v našom prostredí takmer zničila slobodu svedomia a pošliapala dôstojnosť ľudského života.

„Spolupatričnosť s miernym optimizmom sa tak môžu stať účinnými nástrojmi na prekonanie stavu vyčerpania a úzkosti, ktorý odborníci pomenovali pandemická mentalita.“Zdieľať

Oni však, bez toho, aby stratili charakter, prešli aj týmto strašným obdobím našej novodobej histórie a statočne vychovali svoje deti. Veľmi dobre si pamätám na slzy radosti môjho starého otca pred koncom roku 1989. Akoby mu osud prvýkrát v živote doprial spoločenskú satisfakciu za to, že celý život, a to bez akéhokoľvek jeho osobného pričinenia, vlastne len pociťoval nedostatok a pomáhal stavať tento svet na nohy pre budúce pokolenia. Pritom som žiadneho zo svojich starých rodičov či rodičov nepočul, že by sa sťažovali na nepriazeň osudu, ktorý im nedoprial život, aký by si želali a za svoju námahu aj zaslúžili.

Oni jednoducho žili a tvorili, lebo vedeli, že všetko, čo robia, je pre dobro ich detí a detí ich detí. Je to pre niekoho málo? Možno. Pre mňa zostáva ich odkaz majákom nádeje, že ani v post-koronovom svete nič nie je stratené. Často sa stáva, že to, čo sa na prvý pohľad javí ako neuskutočniteľné, nepravdepodobné či úplne nemožné, sa stane zdrojom niečoho nového a veľkého.

Želal by som si preto, aby naša novoročná reflexia nad starým rokom do niečoho takého vyústila. Napríklad tým, že budeme jeden druhému syzygos, teda jeden z dvoch, ktorí spolu ťahajú voz. Apoštol Pavol týmto termínom nazýva druha, ktorý mu pomáha v apoštolskej práci (Flp 4,3). Spolupatričnosť s miernym optimizmom sa tak môžu stať účinnými nástrojmi na prekonanie stavu vyčerpania a úzkosti, ktorý odborníci pomenovali pandemická mentalita.

Nedobrovoľná karanténna spiritualita nás naučila mnoho o sebe, ako aj o našich vzťahoch, ktoré boli vystavené veľkému tlaku. Dlhodobo rozdeleným rodinám často nezostáva nič iné, len online zdieľanie spoločného života na diaľku. Okrem toho je ťažké sa zbaviť pocitu bezmocnosti, keď sme v úlohe rukojemníkov vystavení napospas egocentrickým politikom, pre ktorých je páčik na sociálnej sieti dôležitejší ako naše zdravie a životy.

Stranícki šéfovia v pozícii „odborníkov na všetko“ zabúdajú na to, že my nie sme zamestnanci ich firiem. Niektorým bude v novom roku potrebné dôraznejšie pripomínať, že moc, ktorú sme im delegovali vo voľbách, so sebou prináša v prvom rade zodpovednosť, a nie úzkoprsé hranie sa na toho, kto si myslí, že je tu väčší pán ako ostatní. 

Nachádzať v tejto zložitej situácii vyhliadky na zmenu k lepšiemu bez rizika naivity nie je jednoduché. Na druhej strane, tajomstvo krásy života sa ukrýva v nádeji, ktorá očakáva budúce dobro. Je to reálna nádej, ktorá svoju vitalitu premieňa na konkrétne skutky v prospech iných, dokonca aj v prípade nepriaznivých okolností. Takýmto kresťanským existenciálnym spôsobom ju chápali aj moji starí rodičia. Ak ku kríze, ktorou ešte stále prechádzame, pristúpime v kontexte takto uchopenej nádeje, môžeme ju v konečnom dôsledku premeniť na kairos – čas milosti.  

Minulý rok nám nepochybne odhalil dostatočne veľa z toho, kým sme, akí sme kresťania, v akom stave je naša spoločnosť a čo je na tom všetkom potrebné naliehavo zmeniť, aby sme sa posunuli aspoň o krok ďalej. Rok, na ktorého prahu práve stojíme, sa tak stáva výzvou na dôkladnú analýzu, po ktorej dokážeme rozlíšiť, čo je v tejto dobe podstatné a čo je druhoradé.

Na to je nevyhnutný zdravý rozum a kritické myslenie vo svetle viery. Tu sa napríklad črtá prehodnotenie niektorých našich náboženských stereotypov, ktoré, ako nám to nedávne karantény ukázali, vlastne nie sú až tak životne dôležité, ako sme si ešte donedávna mysleli. Nemohli sme síce pristupovať ku sviatostiam tak komfortne ako predtým, čo však neznamená, že nás Boh opustil.  

Kto starý rok v duchovnej oblasti nepremárnil lamentovaním nad tým, čo všetko nám annus pandemicus vzal, ale ešte zintenzívnil budovanie osobného vzťahu s Kristom, ten bude v novom roku schopný vidieť zmysel života aj v situáciách, v ktorých spoločnosť zasiahnutá vírusom pandemickej mentality nenachádza žiadne východisko.

Mystika pozná koncept ukrytého Boha (Deus absconditus), ktorý akoby mlčí. Táto jeho zdanlivá skrytosť má však za cieľ podnietiť hľadajúceho, aby ho ešte intenzívnejšie hľadal. Preto je dôležité, aby sme nový rok prežili ako úprimní hľadači Boha, do ktorého rúk vkladáme všetku našu dôveru a nádej. Je pritom jedno, či ho strávime s rúškom na tvári alebo bez neho. Podstatné je, aby sme za každých, priaznivých i nepriaznivých okolností boli tým, čím ako kresťania máme byť: soľou zeme a svetlom sveta.

Na záver mi ešte dovoľte pripojiť jeden novoročný vinš.  

Tri veci sa naučme v tomto roku ovládať: emócie, jazyk a telo.

Tri charakterové vlastnosti sa snažme posilniť: odvahu, láskavosť a veľkodušnosť. 

Tri stránky života si chráňme: zdravie, veselú myseľ a dobrých priateľov.

Troch povahových čŕt sa vyvarujme: tvrdosti srdca, sebastrednosti a nevďaku.

Popri tom nezabúdajme tri javy obdivovať: krásy prírody, svet detí a statočnosť starých ľudí.

Napokon majme na pamäti almužnu pre chudobných, útechu pre trpiacich a slová povzbudenia pre tých, ktorí tápu.