Medzi najdrastickejšie udalosti európskych dejín patria opakujúce sa epidémie. Niektoré z nich boli takého rozsahu, že dokázali celoplošne paralyzovať spoločnosti našich predkov na pomerne dlhé obdobia. V stredoveku sa v súvislosti s tým, čo my dnes nazývame pandémia, hovorilo ako o pestilentia magna (veľký mor), aj keď z medicínskeho hľadiska nešlo vždy o ten istý druh choroby.

Možnosti prevencie a terapie v stredoveku boli s našimi súčasnými neporovnateľné, a preto ani nie je namieste sa o akékoľvek porovnanie usilovať. Niekoľko postrehov z historického bádania nám však môže pomôcť lepšie pochopiť niektoré opatrenia, ktoré úspešne fungovali už v stredoveku a je vysoko pravdepodobné, že budú fungovať aj dnes.

Pramenná báza z azda najznámejšej morovej rany v rokoch 1347 – 1351 je pomerne bohatá. Len čisto z medicínskeho hľadiska poznáme šesť traktátov. Pierre de Damouzy: Tractatus de epydemia (1348), Compendium de epidemia z lekárskej fakulty Parížskej univerzity (1348/1349), Alphonso de Cordova: Epistola et regimen Alphontii Cordubensis de pestilentia (1348), anonym z Montpellier Tractatus de epidemia (1349), anonym Causa epydimie et preservation ejusdem (1348 – 1349?) a anonym Compendium breve contra epydimiam (1348 – 1350?).

Aj keď zoberieme do úvahy, že išlo o iný druh ochorenia (spôsobený baktériou Yersinia pestis), než akému čelíme dnes, výberom zo súdobých prameňov si môžeme vytvoriť predstavu o tom, ako sa vtedy jednotlivci a dobové autority bránili šíreniu nákazy. Niektoré behaviorálne modely, ktoré v tejto oblasti už vtedy vznikli, nestratili zo svojej účinnosti ani dnes. Ich aplikácia v spojení s primeranou dávkou disciplíny obyvateľstva by mohla výrazne pomôcť pri zastavení šírenia choroby, ako aj pri zmierňovaní paniky, a to z objektívneho lekárskeho, ako aj subjektívneho psychologického hľadiska.

Zhodou okolností pri šírení epidémie moru v polovici 14. storočia v Európe zohralo kľúčovú úlohu vtedajšie Taliansko tak, ako ju zohráva v prípade koronavírusu dnes. Podľa správy florentského kronikára Mattea Villaniho (†1363) sa mor začal celosvetovo šíriť z Číny v roku 1346. Hlavnou tepnou rozšírenia choroby bola Hodvábna cesta. Talianske obchodné kolónie na Blízkom východe a na východnom pobreží Čierneho mora, spojené s domovskými prístavmi na Apeninskom polostrove, sa stali ohniskami, z ktorých sa pandémia šírila ďalej smerom na západ.

Zhodou okolností pri šírení epidémie moru v polovici 14. storočia v Európe zohralo kľúčovú úlohu vtedajšie Taliansko tak, ako ju zohráva v prípade koronavírusu dnes. Zdieľať

Dopravné uzly ako Benátky, Janov, Ancona, Pisa či Dubrovník vtedy v područí Benátok (neskôr Marseille, Barcelona, Sevilla, Calais, Dover, Antverpy atď. – interaktívna mapa) si čoskoro pripísali prvé obete. Nákaza v Európe postupovala smerom z juhu na sever. Rýchlosť tohto procesu závisela od ročného obdobia, lokálnych prírodných podmienok, stupňa urbanizácie a hustoty obyvateľstva, spôsobu prepravy a kvality komunikácií, pričom dosahovala od 30 do 130 km za mesiac. Následky boli fatálne. Za niekoľko rokov zahynulo podľa odhadov historikov len v Európe okolo 25 miliónov obyvateľov. S ohľadom na regionálne rozdiely išlo o stratu tretiny až polovice populácie. Treba povedať, že vzhľadom na súčasnú situáciu v Číne, kde vírus prepukol, takéto niečo v prípade rešpektovania prijatých opatrení v súvislosti s koronavírusom nehrozí.

Ale pozrime sa na to, čo si v stredoveku ľudia všimli a aké kroky podnikli, aby nákaze zabránili, respektíve spomalili jej šírenie. Jedno z prvých opatrení bolo uzatvorenie prístavov pre lode, ktoré prichádzali z postihnutých oblastí. Námorníci si ako prví všimli, že už obyčajný rozhovor môže byť zdrojom šírenia nákazy.

Diplomat v službách Benátskej republiky  Lorenzo de Monacis (†1428) zase postrehol, že zdrojom šírenia bola migrácia tých, ktorí v panike utekali z Benátok do Padovy. V Bologni trval mor podľa Bartolomea della Pugliola (†1422) päť mesiacov od mája až do konca septembra. Zaujímavým poznatkom je fakt, že Milánu sa prvej vlne nákazy podarilo úspešne vzdorovať práve kvôli tomu, že prijalo prísne obmedzenia voľného pohybu a kompetentní mesto hermeticky uzavreli.

Podľa historikov sa vtedy práve karanténa, prijatá ako prvá mestskou radou 5. júna 1348 v Benátkach, stala vzhľadom na možnosti vtedajšej medicíny najlepším prostriedkom prevencie a terapie zároveň. V súvislosti s kritikou dnešných štátnych autorít po celej Európe, no najmä v Taliansku nie je bez zaujímavosti zistenie francúzskeho historika Jeana Delumeaua (mimochodom, zomrel 13. januára tohto roku), že aj v 14. storočí si vtedajší mocenskí predstavitelia dávali s primeranými opatreniami na čas a dokonca v snahe nevyvolať paniku zatajovali výskyt epidémie (Strach na Západě ve 14. – 18. století II., 1999, Argo).

Francúzsky lekár z Montpellier Guy de Chauliac (†1368) opísal fakt, že infekcia sa šíri cez vzduch, a všimol si súvislosť medzi letalitou a vekom infikovaných. Podľa Chauliaca panovala medzi výskytom moru a ročným obdobím určitá súvislosť, keď sa prvé príznaky objavovali v januári a vyvrcholili v júni a júli. Rozdiely v imunite a tým aj v schopnosti odolať nákaze medzi staršou a mladšou generáciou boli zaznamenané v roku 1349 tiež v Tridente. Na prelome rokov 1348 a 1349 vypracovala lekárska fakulta Parížskej univerzity jeden z prvých modelov (tzv. Compendium de epidemia), podľa ktorého sa prijímali preventívne opatrenia. O niečo podobné sa v Ríme pokúsil aj Gentile da Foligno, ktorého boj s morovou nákazou stál v roku 1348 život. Compendium aj da Foligno dospeli k názoru, že prenos nákazy z jednej osoby na druhú spôsobuje dych alebo vzduch. 

Námorníci si ako prví všimli, že už obyčajný rozhovor môže byť zdrojom šírenia nákazy.  Zdieľať

Zaujímavosťou je stredoveké lekárske učenie o tzv. signatúrach, podľa ktorého existuje podobnosť medzi zložkou liečiva a chorobou, čo vzdialene pripomína fungovanie súčasných vakcín. Stredovek dokonca vypracoval niečo ako propagačný materiál, ktorým obyvateľstvu (primárne, samozrejme, tomu, kto vedel čítať) vysvetľoval preventívne opatrenia. Prvé tzv. regiminá pochádzajú zo Salerna (Regimen sanitatis Salernitarum) a vo všeobecnosti obsahujú pokyny na vetranie, vydymenie, zásady zdravého stravovania, spôsoby spánku a oddychu, starostlivosť o telo (balneológia) a základy hygieny vrátane občasnej aplikácie preháňadiel.

Aj počas moru v polovici 14. storočia boli zatvorené obchody, zakázané jarmoky a trhy, uzatvorené boli verejné kúpele, nesmeli sa konať slávnosti, mestské rady obmedzili zasadnutia a stretnutia väčšieho počtu osôb (Kubeš, J., Dějiny každodennosti II. Univerzita Pardubice 2007.). Obyvatelia miest nevychádzali a podozrivé domy bývali označené bielym krížom a strážené strážnikom (Strach na Západě ve 14. - 18. století II.).

Podobne ako to hlásia ľudia z vidieka dnes, tak aj v minulosti zámožnejší majitelia vidieckych sídiel opustili svoje meštianske domy a utiekli na menej postihnutý vidiek, ako to zaznamenal mních v opátstve San Vigilio: „Udalosti vyvolali v ľuďoch také zdesenie, že mnohí zámožní opustili aj s rodinami svoje domy a utiekli na vidiek“ (Bergdolt, K. Černá smrt v Evropě. Vyšehrad, 2002).

Smrť neobchádzala ani duchovenstvo. Niektorí rehoľníci, ktorí sa vrátili od chorých, rozšírili mor do domovských kláštorov. V Piacenze v dominikánskom kláštore ich zomrelo 23. U karmelitánov a augustiniánov to bolo po sedem bratov. Spomedzi príslušníkov sekulárneho duchovenstva to bolo v tomto meste a okolí viac ako 60 klerikov (Černá smrt v Evropě).

Zložitej situácii sa prispôsobovala aj liturgia a vysluhovanie sviatostí. Rozhrešenie sa dávalo na diaľku, sv. prijímanie sa podávalo pomocou plochej striebornej lyžice upevnenej na palici dlhej viac ako jeden meter (Strach na Západě ve 14. - 18. století II.) Aj v Anglicku zomrelo mnoho správcov farností a ich farníkov, dokonca aj biskupov. Preto boli niektoré biskupské fakulty (privilégiá pri vysluhovaní sviatostí) prenesené na diecéznych kňazov a rehoľníkov. Biskup v Lincolne udelil špeciálne spovedné fakulty všetkým kňazom (diecéznym aj rehoľným) vo svojej diecéze (Černá smrt v Evropě).

Rozhrešenie sa dávalo na diaľku, sv. prijímanie sa podávalo pomocou plochej striebornej lyžice upevnenej na palici dlhej viac ako jeden meter. Zdieľať

Na záver by sa dalo stručne zhrnúť, že po morovej pandémii z rokov 1347 – 1351 vyplynuli tieto dodnes osvedčené postupy, ktoré v oblasti prevencie nijako nestratili na aktuálnosti: ochrana rúškom (vtedy v tvare akéhosi zobáka vyplnené aromatickými bylinkami), dezinfekcia (dymom, do ktorého sa pridávali liečivé rastliny a vonné látky), karanténa (ľudia mali zostať v príbytkoch, pričom niekde boli domy infikovaných označené a strážené), hygiena (časté umývanie rúk octom a vínom), obmedzovanie zhromaždení a pohybu obyvateľstva. To všetko zavŕšila potrebná dávka duchovného optimizmu, bezprostredne spojená s hlboko zakoreneným náboženským prežívaním.

Možno sa niekomu zdá, že opatrenia zavedené v stredoveku nemali požadovaný účinok. Opak je pravdou. Ak by sa nestali každodennou súčasťou boja s epidémiami, počet obetí a devastačné následky by boli oveľa horšie. Hoci máme dnes neporovnateľne vyspelejšie medicínske a technické možnosti na boj s pandémiou, ani tie najbežnejšie postupy nemožno podceňovať.

Opatrnosť a disciplína (odporúčanie známeho českého kňaza Marka Váchu alebo list najvyššieho predstaveného dominikánov Gerarda Francisca Timonera) je preto namieste. V spojení s kňazmi a rehoľníkmi, ktorí sa neustále modlia a slúžia sv. omše, našimi každodennými duchovnými úkonmi a náboženskou praxou (napr. pastoračná inštrukcia Pražského arcibiskupstva pre bohoslužbu v rodine) sa nám túto zložitú situáciu určite podarí zvládnuť tak, aby sa o pandémii koronavírusu nemuselo v budúcnosti písať ako o našom veľkom ľudskom a kresťanskom zlyhaní.