Ak patríte k hráčom počítačových hier, minulotýždňový štvrtok bol pre vás možno najočakávanejším dňom tohto roka. Poľský herný developer CD Projekt totiž vypustil na trh úzkostlivo očakávanú počítačovú hru Cyberpunk 2077.

Odvtedy vyšlo mnoho jej recenzií v špecializovaných médiách, na sociálnych sieťach či vo videách hráčov na YouTube. Mnohí netaja svoje sklamanie a upozorňujú na množstvo „bugov“ (chýb či „škriatkov“), na ktoré narazili pri hraní. Terčom kritiky sú tiež nároky na výkonný a pokiaľ možno čo najnovší hardvér.

Ako informoval portál GameSite.sk, investori si už stihli pozvať na koberček vedenie CD Projektu, aby vysvetlilo problémy s novou hrou. Akcionárov zrejme rozladilo, že množstvo hráčov pýta nazad svoje peniaze.

Na druhej strane, portál HernaZona.sk zverejnil recenziu, v ktorej okrem problémov hry upozornil aj na množstvo jej predností. Okrem iného ide najmä o vysoký štandard audiovizuálneho spracovania, pútavé prostredie i postavy a široké možnosti pri hraní.

Cyberpunk 2077 sa odohráva v prostredí fiktívneho veľkomesta Night City v Kalifornii v blízkej budúcnosti. Hráč si môže namixovať svoju postavu, ktorá neskôr plní misie v typických žánrových kyberpunkových mantineloch. A práve tie sú zaujímavé.

Aj seriózne médiá ako nemecký denník Die Welt alebo britský Financial Times využili príchod hry Cyberpunk 2077 na trh, aby sa zamysleli, do akej miery tento podžáner science-fiction, ktorý sa sformoval v 80. rokoch, predpovedal náš dnešný svet či výzvy blízkej budúcnosti.

„Prečo sa svet tak teší na hru Cyberpunk 2077?“ Pýta sa podobne ladený článok v nemeckom týždenníku Spiegel. „Pretože táto hra umožňuje, čo počas pandémie chýba: ísť von, niečo zažiť, porušiť pravidlá.“

Oficiálny trailer ku hre Cyberpunk 2077. Zdroj: YouTube/Cyberpunk 2077

Sériu článkov o tejto počítačovej hre priniesol aj český týždenník Reflex. Okrem iného ešte pred jej vyjdením odporučil čitateľom naladiť sa na ňu počúvaním nemeckej hudobnej skupiny Kraftwerk (moje tipy sú táto, táto, táto a najmä táto pieseň), ktorá bola v 70. rokoch priekopníkom elektronickej hudby a eventuálne si pozrieť kyberpunkovú klasiku, film Blade Runner z roku 1982, ktorý sa však odohráva v novembri 2019…

Čo je to teda ten kyberpunk? Je to vedecko-fantastická vízia blízkej budúcnosti, v ktorej autori kombinujú vyspelé IT-, bio- či nanotechnológie s príbehmi postáv na spoločenskom okraji, ako sú hackeri, dátoví piráti, žoldnieri, nájomní zabijaci, díleri drog, prípadne členovia pouličných gangov.

Typickým príkladom je hacker Case, hlavná postava románu Neuromancer od Williama Gibsona z roku 1984, jedného z definičných kyberpunkových diel. Alebo korporátny žoldnier Turner z jeho voľného pokračovania, románu Count Zero (vyšlo po česky ako Hrabě Nula) z roku 1986. Alebo Šotaro Kaneda, šéf motorkového gangu z japonského manga komiksu (respektíve animovaného filmu z roku 1988) Akira.

Postavy v kyberpunkových dielach sú často vybavené bionickými vylepšeniami. Ako Molly Millionsová z Neuromancera, ktorá má pod nechtami štvorcentimetrové vyskakovacie čepele, ostré ako žiletky. A namiesto očí má zrak vylepšujúce implantáty, ktoré pripomínajú zrkadlovky.

Mimochodom, zrkadlovky patria ku kyberpunkovej estetike až tak, že spisovateľ Bruce Sterling dal toto meno slávnej antológii kyberpunkových poviedok z roku 1986 (v angličtine Mirrorshades, po česky vyšlo ako Zrcadlovky).

Pôvodný trailer k filmu Blade Runner z roku 1982. Zdroj: YouTube/Movieclips Classic Trailers

Typickým kyberpunkovým obrazom je upršané nočné veľkomesto, ktorému trónia obrovské mrakodrapy megakorporácií, neónové reklamy a v preľudnených uliciach učupené ázijské bistrá, nočné kluby či starinárstva s pokútnou technológiou.

Kyberpunkové mestské scenérie boli inšpirované ázijskými metropolami ako Tokio alebo Hongkong. Na facebookových stránkach, ktoré agregujú kyberpunkové obrázky, možno nájsť aj fotografie z reálneho sveta, ktoré pripomínajú kyberpunkovú atmosféru. Napríklad fotka tokijskej štvrte Šibuja s jej neónovými reklamami môže vo večernej hmle ľahko pripomínať kulisu zo science-fiction.

Ak by ste chceli napísať kyberpunkovú poviedku alebo román, dajte svojej postave nejaké cool znejúce meno, ktoré kombinuje Áziu a Západ. Ako napríklad Takeshi Kovacs, hlavná postava kyberpunkového seriálu Altered Carbon, nakrúteného podľa literárnej predlohy Richarda K. Morgana.

Hrdinovia týchto príbehov bývajú v neútulných stiesnených bytoch či skôr garsónkach. Ako policajt Rick Deckard, ktorého hrá Harrison Ford v Blade Runnerovi. Alebo podobná postava, ktorú hrá Ryan Gosling v jeho pokračovaní Blade Runner 2049 spred troch rokov.

Trailer k filmu Blade Runner 2049. Zdroj: YouTube/Warner Bros. Pictures

Kyberpunkový svet je prostredím veľkých spoločenských kontrastov. Ide o akúsi temnú karikatúru anarchokapitalistickej utópie. Vládnu tu bezohľadné megakorporácie, ktoré v konkurenčnom boji siahajú nezriedka k silovým metódam.

Ak sa tieto príbehy dotknú náboženstva, väčšinou ho predstavujú ako komoditu, ktorú „predávajú“ výstrední kazatelia na rohu ulice. Kyberpunkoví hrdinovia sú cynickí a potrebu duchovna im nahrádza internetový kyberpriestor, ktorý nie je len „dvojrozmerným“ médiom, ako ho poznáme my, ale skutočne novou virtuálnou realitou, do ktorej sa dá naplno ponoriť. Kyberpunk ešte zvýrazňuje to, čo ako skúsenosť zakúša nejeden z nás už dnes a čo dobre vyjadruje jeden facebookový mém: „Pred dvadsiatimi rokmi bol internet únikom pred reálnym svetom, dnes je reálny svet únikom pred internetom.“

V Gibsonovom románe Count Zero umelé inteligencie v kyberpriestore, ktoré sa vymkli ľudskej kontrole, naberajú podobu haitských voodoo božstiev, ktoré sa občas zjavujú a komunikujú s bežnými používateľmi siete. Prípadne ich využívajú na svoje ciele.

Kyberpunk teda prináša víziu sveta, v ktorom virtuálna realita kyberpriestoru stvorila akúsi technologickú náhradu za duchovný svet. Núka sa výrok kolumbijského katolíckeho spisovateľa Nicolása Goméza Dávilu (rozhodne nie autora sci-fi), podľa ktorého: „Technika nevyplňuje odveké sny človeka, len ich napodobňuje.“

Stredná vrstva je v kyberpunkových príbehoch ekonomicky zneistená, ak vôbec existuje. Jej profesionálni príslušníci sú tu často zobrazovaní ako „koliečko v stroji“ servisnej ekonomiky – nahraditeľné biele goliere, pracujúce v štandardizovaných kancelárskych open spaceoch. Ako Neo na začiatku filmu Matrix z roku 1999.

Apropo Matrix! Jeho hviezda Keanu Reeves si našla cestu aj do počítačovej hry Cyberpunk 2077, kde stvárňuje rockovú hviezdu Johnnyho Silverhanda.

Reeves hral tiež hlavnú úlohu v kyberpunkovom filme Johnny Mnemonic z roku 1995. Snímka podľa rovnomennej poviedky už spomenutého Williama Gibsona sa odohráva v roku 2021. Svetu vládnu korporácie, šíri sa v ňom zvláštna nákaza, v uliciach sa preháňa Yakuza a Reeves stvárňuje mnemonického kuriéra, ktorý dokáže citlivé počítačové dáta downloadovať a prenášať vo svojej hlave.

Trailer k filmu Johnny Mnemonic z roku 1995. Zdroj: YouTube/TrailersPlaygroundHD

Aby si však Johnny urobil v hlave miesto pre pamäťový implantát, musel sa vzdať spomienok na svoje detstvo. A tu sa dotýkame veľkej témy kyberpunku: Do akej miery ešte zostáva človek človekom po „vylepšení“ technológiou?

Je to téma, ktorú riešil Verhoevenov RoboCop z roku 1987 – aj keď táto snímka je lepšia ako korporátna satira generácie yuppies 80. rokov než úvaha o ľudskosti. Lepšie sa jej zhostil japonský kyberpunkový fenomén Ghost in the Shell (Duch v stroji), ktorý zahŕňa manga komiksy z roku 1989 a ich viaceré adaptácie vrátane vysoko hodnoteného animovaného filmu z roku 1995 či hraného filmu z roku 2017, v ktorom si zahrala Scarlett Johanssonová.

Hlavná hrdinka Motoko Kusanagi je v podstate kyborg. Nosí celotelovú protézu, ktorá ju robí veľmi efektívnou v boji proti zločinu. Časť deja sa zároveň točí okolo otázky, koľko v nej vlastne zostalo ľudskosti. Tak ako RoboCop, aj ona si na svoju minulosť spomína často len v zábleskoch…

Trailer k filmu Ghost In the Shell z roku 2017. Zdroj: YouTube/Paramount Pictures

Otázku hraníc ľudskosti a podstaty vedomia nastoľuje aj poviedka Tatkov sen od Waltera Jona Williamsa, ktorá vyšla v oceňovanej „post-kyberpunkovej“ antológii Rewired (vyšla po česky pod názvom Singularity) z roku 2007. Poviedka je o otcovi, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že jeho maloletý syn zomiera na rakovinu, preto jeho vedomie stiahol do virtuálneho programu, v ktorom sa celá rodina tvári, že naďalej žije normálny život. Príbeh ponúka kontrast medzi chlapcovým programom, ktorý si postupne uvedomuje, že je len program, a otcom, ktorý sa stále viac izoluje vo svojich fantáziách o dokonalom rodinnom živote…

Znie vám to ako síce zaujímavý, ale napokon tuctový sci-fi námet? Tak sa pozrime do nášho reálneho sveta v roku 2020!

Vo februári si viaceré svetové médiá všimli juhokórejský televízny program s názvom Stretnúť ťa. Matka šesťročného dievčatka, ktoré v roku 2016 podľahlo leukémii, dostala možnosť „stretnúť“ sa s ňou – presnejšie s jej simuláciou – v prostredí virtuálnej reality.

„Mama, kde si bola?“ Pýta sa simulácia zosnulého dievčatka. „Myslela si na mňa? Veľmi mi chýbaš, mama.“

„Myslím na teba každý deň,“ odpovedá vzlykajúca žena vo videu nižšie (v nastaveniach si možno spustiť anglické titulky). V štúdiu je prítomný aj otec a ich zvyšné tri deti. Celú scénu pozorujú očividne dojatí.

Neskôr vo videu oslavujú matka a dcéra jej nedožité narodeniny. Dievča si želá, aby jej mama už neplakala. Napokon sa s mamou rozlúči, premení sa na žiarivého motýľa a odletí. Oživiť mŕtveho, aj keď len virtuálne, sa zatiaľ nepodarilo ani Vilovi Rozborilovi. Kam sa hrabe V siedmom nebi?!

O etických otáznikoch takéhoto programu sa asi netreba rozpisovať. Tu však realita roka 2020 dostihla kyberpunkové fantázie. A opäť treba pri tejto príležitosti zopakovať Dávilov výrok, spomenutý už vyššie: „Technika nevyplňuje odveké sny človeka, len ich napodobňuje.“

Juhokórejská matka dostáva možnosť stretnúť sa s VR simuláciou svojej zosnulej dcérky (v nastaveniach si môžete zvoliť anglické titulky). Zdroj: YouTube/MBClife

Stopové prvky kyberpunku – dokonca takého, ktorý predpovedal súčasnosť – sa dajú nájsť aj v slovenskej literatúre. Príkladom môže byť poviedka Začiatočníci, s ktorou Jozef Girovský vyhral v roku 1997 Cenu Gustáva Reussa, literárnu súťaž slovenskej science-fiction.

Ide o momentku zo života na slovenskej dedine, ktorou sa len mihnú hacker na motorke, unikajúci pred svojou prenasledovateľkou. Porotcovia vtedy na poviedke oceňovali, že vyjadrila hlbšiu pravdu o slovenskej skúsenosti, ktorú artikuloval svojho času aj historik Ľubomír Lipták: Teda že Slovensko je ako pokojná zátoka, v ktorej sa svetové búrky i rôzne globálne kultúrne trendy prejavujú často len ako vzdialená ozvena.

Jeden z najmocnejších obrazov Girovského Začiatočníkov sa dostal aj na obálku poviedkovej zbierky Krutohlav ‘97: Ide o skupinu dedinských babiek, ktoré sa cez internet a virtuálnu realitu zúčastňujú na omši vo vatikánskej Bazilike sv. Petra. V roku 1997 sci-fi, v covidovom roku 2020 sú bohoslužby na diaľku cez internet každú nedeľu realitou veriacich…

„V literárnych kruhoch sa kyberpunk pokladá všeobecne za vyčerpaný žáner,“ hovorí pre Postoj teoretik popukultúry Juraj Malíček. „Predpovede z 80. rokov sa totiž zliali s našou žitou realitou. Aj keď tá nie je natoľko vypuklá a dotiahnutá do extrémov ako v literárnych a filmových predpovediach.“

Na internet sa síce nepripájame cez virtuálnu realitu, ale mnohí už on-line trávia toľko času, že reálny svet je pre nich len príveskom kyberpriestoru. Nepobehujú medzi nami kriminálnici s brokovnicou, implantovanou v predlaktí, ktorá sa dobíja prudkým pohybom lakťa a strieľa po ohnutí zápästia, ako postavy z austrálskej filmovej kyberpunkovej jednohubky Upgrade. Ani nestretávame ženy, ktoré majú pod nechtami žiletky a kuriérov s pamäťovým čipom v mozgu.

Trailer k filmu Upgrade z roku 2018. Zdroj: YouTube/TotalFilm.cz

No žijú medzi nami ženskí kyborgovia, ktorí sú „vylepšení“ botoxom napichanými perami či prsnými silikónovými implantátmi. Podobne zubné implantáty či končatinové protézy nie sú dnes až také neobvyklé.

A pokiaľ ide o nadvládu korporácií, je pravda, že najmä Google, Facebook, Amazon a Apple majú finančnú silu i veľký spoločenský vplyv, no v politike zľava i sprava rastie voči nim protitlak. Či už v podobe protimonopolných procesov, prísnejších zákonných regulácií alebo v podobe volania po obmedzení ich možností optimalizovať dane. Len pred pár dňami bol pornografický gigant Pornhub nútený zneprístupniť 80 percent svojich videí pre podozrenia, že toleruje nezákonný obsah. Na jeho šéfov sa teraz valia miliónové súdne spory a politici sľubujú vyšetrovanie ich praktík...

Síce nedávno zarezonovala správa, že v Belgicku sa údajne polícia chystá počas Vianoc špehovať domácnosti dronmi s termokamerami, aby zabezpečila, že ľudia budú dodržiavať epidemiologické obmedzenia – no to sa stále podobá skôr na Orwella než Gibsona. Toto nie je ani tak kyberpunk ako staré dobré dystopie z polovice 20. storočia.

Žiadna spisovateľská biografia v súčasnosti 72-ročného Williama Gibsona nezabudne spomenúť, že od svojich kyberpunkových začiatkov v 80. rokoch sa posunul k dielam, v ktorých špekulatívna veda a technika prakticky splývajú s prítomnosťou. Kyberpunk sa stal mainstreamom.

Už v polovici 90. rokov sa zvyklo hovoriť o „post-kyberpunku“. Jeden z najlepších románov science-fiction vôbec je Diamantový vek Neala Stephensona. Jeho témy ako filozofické súvislosti nanotechnológie, výchova detí prostredníctvom bystrých interaktívnych kníh (mimochodom, dnes už realita aj na Slovensku) či premena národov na voľnejšie komunity zdieľaných záujmov a hodnôt, čiastočne odpojených od svojich pôvodných území by stáli za samostatnú esej.

Na tomto mieste stačí povedať, že niekde okolo 50. strany Stephenson doslova popraví jednu zo svojich postáv, ktorá stelesňuje kyberpunkové klišé, a následne buduje trochu inú víziu sveta. Mimochodom takú, ktorá by pokojne mohla zodpovedať koncu 21. storočia.

Pri čítaní a pozeraní kyberpunkových diel sa možno menej dozvieme o budúcnosti a viac o tom, ako sme sa dostali tam, kde práve sme. A to cez rozobratie kyberpunku na jeho stavebné kamene.

Často naturalistické násilné a sexuálne scény týchto príbehov, ktoré sa dejú akoby mimochodom a odpudzujú množstvo čitateľov, sú vkladom takzvanej novej vlny. Tá vyšla z kontrakultúry 60. rokov a vo filme i literatúre sa pokúšala nielen experimentovať s výrazovými prostriedkami, ale tiež provokatívne spochybňovať tradičné normy správania. Dnes už sú tradičné konvencie natoľko spochybnené, že najpodvratnejšie a najprovokatívnejšie umenie by bolo také, ktoré by sa dobrovoľne obmedzilo ich rámcom.

Kyberpunkové upršané nočné mestá sú vkladom „film noir“. A spôsob rozprávania zase pripomína drsné detektívky 20. storočia.

Vláda korporácií v kyberpunku je karikatúrou atmosféry 80. rokov, keď Reagan a Thatcherová povolili opraty trhovej ekonomike a svojím založením skôr ľavicoví spisovatelia doťahovali ich možné dôsledky do absurdity. Ázijské motívy sú zase výrazom vtedajšieho strachu z Japonska, ktorý po spľasnutí japonskej bubliny na začiatku 90. rokov plynulo prešiel do obáv z rastúcej moci Číny… Kyberpunk tak v konečnom dôsledku neslúži ako interpretačný kľúč k budúcnosti ako skôr k minulosti.

Niekedy je kyberpunk považovaný za dystopický žáner. Teda za formu antiutópie, v ktorej by radšej nikto z nás žiť nechcel. Aj keď kyberpunková estetika je vizuálne i príbehovo príťažlivá (napríklad Blade Runner 2049 je obrazovo i hudobne krásny a pôsobivý film), odosobnený materialistický svet, ktorý ponúka, by mal slúžiť nie ako návod, ale hlavne ako výstraha do budúcnosti.

Kyberpunk ako obraz spoločenskej anómie: Trailer k japonskému animovanému filmu Akira z roku 1988, ktorého príbeh sa odohráva v roku 2019. Zdroj: YouTube/RetroBiografen

„Nebo nad prístavom malo farbu televízie, prepnutej na prázdny kanál,“ znie úvodná veta kultového Neuromancera. Dnes slúži ako poznávacie znamenie fanúšikov kyberpunkového žánru.

Na stránke Reddit prebehla pred tromi rokmi debata, či je možné niečo ako „kresťanský kyberpunk“. Jeden z diskutérov načrtol aj možnú osnovu takto postaveného príbehu.

Predstavte si typický kyberpunkový svet blízkej budúcnosti, v ktorom ľudia už nevedia, že majú dušu, lebo boli zredukovaní výlučne na sumu svojich hmotných častí – a tie sú beztak skoro všetky nahraditeľné technologickými implantátmi či protézami.

Predstavte si hrdinu, ktorý je spočiatku voči náboženstvu ľahostajný alebo má voči nemu predsudky ako typický človek na začiatku 21. storočia. Zrazu však nejakou zhodou okolností zažije obrátenie a stane sa kresťanom.

Ako sa takýto človek postaví voči svojmu kyberpunkovému svetu? A ako v ňom vyplní príkaz svojej viery byť „soľou zeme“?

Pokiaľ sa naša realita bude čoraz viac ponášať na kyberpunkové vízie, môže ísť o otázku, ktorá bude onedlho pre veriacich výsostne aktuálna.