Ako nadchnúť mileniálov pre klasické filmy?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako nadchnúť mileniálov pre klasické filmy?

Herec Peter O'Toole vo filme Lawrence z Arábie. FOTO – TASR/AP

A nenechať ich odkázaných len na remaky.

„Staré filmy sú pomalé a nudia ma. Nepozerám nič, čo bolo natočené pred rokom 2000.“

– odpočuté z rozhovoru tínedžerov v autobuse

Jedným z mojich umeleckých zážitkov roku 2018 bolo, že sa mi vo veku 34 rokov konečne podarilo vidieť s pomerne krátkym odstupom od seba všetky štyri dôležité veľkofilmy britského režiséra Davida Leana: Most cez rieku Kwai (1957), Lawrence z Arábie (1962), Doktor Živago (1965) a Ryanova dcéra (1970).

A to od začiatku až po záverečné titulky. Dva z nich (Lawrencea a Živaga) som videl už skôr, ale vždy spôsobom, že prepnem, keď už je dej rozbehnutý alebo naopak, nedopozerám kvôli nedostatku času či zaspatiu. Mohla za to hlavne enormná dĺžka týchto filmov.

Okrem filmu Most cez rieku Kwai, ktorý má 161 minút, tie tri ostatné trvajú cez tri hodiny. To nie sú filmy, to je proste divácky ekvivalent výstupu na Everest!

Leanov filmársky rukopis ma tak zaujal, že som sa prichytil, ako si k jeho životu a tvorbe pozerám všelijaké videá na YouTube. Pozrel som si dokonca aj jeho skorší čiernobiely film Puto najsilnejšie (Brief Encounter, 1945), ktorý má na webe Česko-Slovenskej filmovej databázy (ČSFD) oprávnene veľmi vysoké, 83-percentné hodnotenie.

Vzápätí som však zostal trošku smutný. Je totiž čoraz ťažšie sprostredkovať novým a novým generáciám klasické snímky ako tie od Leana.

Tieto generácie sú navyknuté na strih pomaly každú sekundu (ako v hudobných videoklipoch), rozmaznané počítačovými efektmi a pokiaľ na plátne či na obrazovke každú chvíľu niečo nevybuchuje, tak je to nuda. Tak by to aspoň videl generačný kritik.

Trailer k filmu Most cez rieke Kwai (1957).

Americký denník New York Post minulý rok vyvolal v USA zaujímavú debatu článkom Mileniáli sa v skutočnosti o klasické filmy nestarajú. Cituje štúdiu, podľa ktorej 30 percent mladých nevidelo žiadny čiernobiely film od začiatku do konca. Len tretina videla nejaký, ktorý bol nakrútený v 60. rokoch.   

Samozrejme, proti individuálnemu gustu žiaden dišputát. Nie je to len akýmsi nezáujmom mladých. Neschopnosť hoci aj najklasickejších filmov zaujať má tiež objektívne príčiny.

„Filmový jazyk sa proste vyvíja, netreba za tým hneď vidieť úpadok vkusu,“ hovorí pre Postoj teoretik popkultúry Juraj Malíček. „Keby mal Charlie Chaplin k dispozícii dnešné technické možnosti, používal by ich už v 30. rokoch.“

Ak je film vo svojej dobe mimoriadne úspešný, lebo použil nejaké inovatívne prvky – či už príbehové, alebo remeselné – tak tieto elementy sú ostatnými filmármi imitované, parodované, stávajú sa stavebnými kameňmi iných filmov a s odstupom rokov už nepôsobia tak originálne ako v čase svojho uvedenia.

Napríklad film Čeľuste Stevena Spielberga o žralokovi, ktorý útočí na ľudí, bol v roku 1975 originálny témou i spracovaním. No jeho pokračovania, potom najrôznejšie paródie a napokon filmy s podobnou tematikou zvieraťa-ľudožrúta (napríklad Aligátor, 1980) sa stali natoľko všadeprítomné, že prvky, ktoré boli v období uvedenia Čeľustí inovatívne, sa stali bežnou, ba ošúchanou súčasťou kinematografie či populárnej kultúry. Preto už ani dnešného diváka pri sledovaní tohto hororu nebude mraziť toľko ako diváka zo 70. rokov...

V každom prípade, mnohé staré filmy si napriek všetkému uchovávajú nadčasovosť. A programovo ignorovať tvorbu, ktorá vznikla pred rokom 2000 alebo 1990, alebo 1980... znamená dobrovoľne sa ochudobniť od mnohých skvelých filmových príbehov, hereckých výkonov a nezriedka aj od širších presahov, ktoré tie snímky mali vo svojej dobe na spoločnosť či politiku.

Ako na toto všetko „namotať“ mladých? Juraj Malíček hovorí, že svojich študentov musí najskôr tvrdo zlomiť, aby ich donútil pozerať staré filmy: „Aj keď potom sú už spokojní a vďační, že ten prah prekročili.“ Jeho skúsenosťou je, že komédie fungujú nadčasovo a sú dobrým prostriedkom, ako najmladšiu generáciu získať pre filmovú klasiku. Zároveň dodáva, že mladí ľudia, ktorí majú radi film, si časom cestu ku klasikom nájdu: „Niekto si proste Odviate vetrom pozrie až ako 35-ročný.“ Dobrým spôsobom je tiež ísť cez novšie remaky, ktoré mladí poznajú k pôvodným filmom, podľa ktorých boli natočené.

Napríklad dvojdielny film Kill Bill Quentina Tarantina patrí k divácky najpopulárnejším. Avšak zaujímavým zážitkom môže byť pozrieť si japonský film Lady Snowblood (1973), ktorý Tarantino v podstate „vycucal“ (ak nechceme povedať rovno, že „vykradol“). Pritom hodnotenie japonského originálu je na ČSFD blízke hollywoodskej verzii a vôbec nevadí časový odstup medzi érami ich vzniku.  

Na druhej strane, môžu to byť vo vybraných prípadoch práve remaky, ktoré ukážu, že ani pri všetkých tých špeciálnych efektoch sa nie vždy podarí súčasným filmárom dosiahnuť úroveň spracovaní spred mnohých desaťročí. Vezmime si napríklad historický veľkofilm Ben Hur (1959) s Charltonom Hestonom a jeho remake z roku 2016.

Digitálne efekty neskutočne pokročili a súčasní filmári dokážu divákovi ponúknuť oveľa farebnejšiu a košatejšiu podobu staroveku než Hollywood na konci 50. rokov. No napriek tomu pôsobí nový Ben Hur akosi lacno v porovnaní s megalomanskou pompéznosťou a vizuálnou autentickosťou toho s Hestonom.

V konečnom dôsledku otázka odovzdávania záujmu o klasické filmy nastupujúcim generáciám súvisí jednak s dôvodmi, „prečo“ vlastne sledovať filmy spred mnohých desaťročí, jednak „ako“ sa prispôsobiť a zvyknúť si na ich odlišný spôsob rozprávania. Takže skúsme:

Trailer k filmu Doktor Živago (1965).

Prečo pozerať klasické filmy?

Cituj staré filmy ako Remington Steele

Na začiatku 80. rokov, dlho pred tým, než sa Pierce Brosnan preslávil ako predstaviteľ Jamesa Bonda, hral v detektívnom seriáli s názvom Remington Steele. Stvárňoval tu šviháckeho detektíva a tak trochu podfukára, ktorý sa okrem iného vyznačoval tým, že sústavne citoval scénky a výroky z filmov, ktoré boli už vtedy považované za klasické. Pričom nezriedka ich používal, aby pochopil alebo vyriešil nejakú situáciu, do ktorej sa dostával.

Mať prehľad o filmovom kánone je v niečom podobné ako vyznať sa v tom literárnom. Oboje predstavuje kultúrnu pamäť určitej komunity ľudí. Človek má vďaka tomu k dispozícii istý zásobník príbehov, ktorý prispieva k prehlbovaniu jeho ľudskej skúsenosti bez toho, aby musel na vlastnej koži zažívať všetko to, čo hrdinovia oných príbehov.

Filmová klasika proste rozširuje horizonty našej skúsenosti podobne ako dobrá literatúra. Takto vybavení dokážeme lepšie rozumieť nášmu prostrediu i vyrovnávať sa s jeho nárokmi.

Cestuj v čase vďaka starým filmom

Slovenský film Nylonový mesiac (1965) z hľadiska „odsýpania deja“ nepatrí k tým najdynamickejším, no napriek tomu má na stránke ČSFD pomerne vysoké, 73-percentné hodnotenie. Významná časť jeho príťažlivosti vyplýva z toho, ako sugestívne dokáže divákovi sprostredkovať atmosféru Bratislavy v polovici 60. rokov.

Či už ide o mravy, módu alebo vzhľad ulíc, staré filmy sú ako časostroj. Dokonca aj sci-fi filmy spred mnohých desaťročí sú zaujímavým svedectvom o tom, ako si ľudia vtedy predstavovali budúcnosť.

Vidieť New York, Londýn, Paríž alebo už spomenutú Bratislavu dnes je jedna vec. Vidieť v starých filmoch, ako vyzerali a ako sa v nich žilo v 50. či 60. rokoch, zase druhá. No nie je to len o uliciach či móde chodcov. Fascinujúce je, ako sa ľudia v tých starých filmoch medzi sebou rozprávajú, či ako vyzerajú ich vzájomné vzťahy. Často sa vďaka tomuto zrkadlu dá lepšie uchopiť, kde sa nachádzame dnes.

Pomalosť starých filmov ako protijed na uponáhľanú dobu

Staršie filmy používajú spôsob rozprávania, ktorý sa mladým zdá zbytočne rozvláčny. Staršie filmy kvôli tomu považujú za úmorné a nudné. No stačí zmeniť optiku a tú „pomalosť“ možno brať aj ako ich silnú stránku.

Naša doba je rýchla a aj súčasné filmy sú rýchle. Skúsme staršie a „pomalšie“ filmy brať ako protijed na túto „rýchlosť“. Užívajme si ich nižšie tempo ako „brzdu“, rozjímajme pri nich. Unikajme do ich pomalosti.

Staré filmy nie sú zviazané našimi politickými ohľadmi

Film 55 dní v Pekingu (1963) sa odohráva počas Boxerského povstania v Číne, v rokoch 1899 – 1901. Charlton Heston tu hrá majora americkej námornej pechoty, ktorý vedie malú medzinárodnú jednotku, brániacu pekinskú diplomatickú štvrť pred čínskymi povstalcami.

Dnes by takýto film v Hollywoode nevznikol. Čína je lukratívny trh a americkí producenti sa do svojich filmov skôr snažia dávať pozitívne čínske prvky, aby ľahšie prenikli do čínskych kín. Znázorňovanie pre Čínu citlivých či nepríjemných tém by bolo komerčnou samovraždou.

Navyše, aj na Západe by nejeden kritik dnes film 55 dní v Pekingu odsúdil ako „zľahčujúci kolonializmus“. Na druhej strane, ten film sa dotýka aj vykorisťovania Číny európskymi imperiálnymi mocnosťami. V skutočnosti však nie je ani o kolonializme, hoci sa v tomto období odohráva. Ten film je metaforou na Studenú vojnu (kedy vznikol) a má deklarovať líderstvo Američanov ako obrancov Západu, ktorým sekundujú Briti (vedľa Hestona hviezdi vo filme ešte britský herec David Niven). Nič viac, nič menej...

V každom prípade, 55 dní v Pekingu je príkladom toho, ako staré filmy neberú ohľad na dnešnú politiku a jej citlivosti. Neberú ohľad na politickú korektnosť. A tým sú v niečom veľmi osviežujúce a oslobodzujúce.

Staré filmy aj tak bojovali proti nespravodlivosti

Na pravé poludnie (1952), Dvanásť rozhnevaných mužov (1957), Sedem statočných (1960), Ako zabiť vtáčika (1962), Hádaj, kto príde na večeru (1967)... Medzi klasickými filmami je dosť takých, ktoré vo svojej dobe bojovali proti spoločenským krivdám, mobilizovali to dobré v ľuďoch a prinášali vcítenie sa do slabých či utláčaných.

Robili tak na úrovni a bez prvoplánového kampaňového schematizmu, ktorému, žiaľ, tak často prepadá súčasný Hollywood.   

Staré filmy sú „odmakané“

Asi niet lepšieho príkladu ako preteky záprahov vo filme Ben Hur (1959). Len ich nakrútenie trvalo tri mesiace. Kulisy, postavené pre tento historický veľkofilm, boli také impozantné, že sa samy stali počas filmovania turistickou atrakciou.

Keď v starších filmoch vidíme napríklad pochodujúcu armádu v historických uniformách, potom sú to naozaj stovky mužov, pre ktorých všetkých bolo treba ušiť kostým. Nejde o desať mužov, ktorí boli počítačovo „rozmnožení“ tak, aby vyzerali ako armáda.

Keď si človek číta, akou výzvou na plánovanie, logistiku či choreografiu boli filmy pred vznikom počítačových efektov, musí pred filmármi onej doby sňať imaginárny klobúk.

Trailer k filmu Lawrence z Arábie (1962).

Ako pozerať klasické filmy?

Pár dôvodov, prečo sa zahĺbiť do filmovej klasiky, by sme teda mali. No ťažšia otázka je „ako“? Ako si zvyknúť na často pomalší a v každom prípade odlišný spôsob rozprávania, ktorým sa vyznačujú filmy spred desaťročí?

Začať filmami, ktoré majú spád

Hoci film Psycho (1960) Alfreda Hitchcocka je čiernobiely a skoro šesťdesiat rokov starý, dokáže pohltiť a držať v napätí aj diváka, navyknutého na tempo súčasných filmov. Náhle dejové zvraty a pointa z neho robia dobrý „iniciačný film“, ak si chce človek navyknúť na snímky z tohto obdobia.

Hitchcock bol majstrom napätia a aj keď sa už dnešný divák možno nebude pri jeho filmoch báť ako ten súdobý, jeho filmy stále majú potenciál udržať pozornosť. Dobre „pozerateľné“ je tiež jeho Okno do dvora (1954) či detektívka Vražda na objednávku (1954). Naopak, Vtáci (1963), nepochybne inovatívny film v čase svojho vzniku, už dnes nemusí zaberať.

Kto nemá rád podobné žánre, komediálny muzikál Spievanie v daždi (1952) má tiež dobrý spád. Sám som bol divácky prekvapený, ako ma tento film vtiahol, lebo som nemyslel, že ma bude príliš baviť. Ako iniciácia do klasiky dobre poslúžia aj Prázdniny v Ríme (1953) či Raňajky u Tiffanyho (1961) – oba filmy s rozkošnou Audrey Hepburnovou v hlavnej úlohe.

Keď je dĺžka nestráviteľná, treba to rozkúskovať

Doktor Živago (1965) je očarujúci film, no jeho dĺžka 197 minút ho robí nestráviteľným na jedno posedenie. Ja som ho tento rok videl na tri posedenia – zo záznamu.

Ľudia dnes pozerajú filmy z DVD, zo záznamu, z archívu, prípadne si ich všelikde sťahujú. Vďaka tomu si môžu sami regulovať, kde stlačia stop a kedy sa k rozpozeranému vrátia. Využívať túto funkciu je dobrým spôsobom, ako zvládnuť sledovanie klasických filmov.

Vychutnávať si dlhé zábery ako obrazy v galérii

Kým dnešného diváka sa filmy snažia udržať v pozornosti sústavnými strihmi, režiséri starších filmov sa niekedy vyžívajú v dlhých záberoch. Človek na to pozerá a začína sa mrviť, keď má pocit, že to trvá o pár sekúnd dlhšie, než by malo.

No tu treba vedome zmeniť optiku. A brať tie dlhé zábery trochu ako obraz v galérii. Teda vnímať kompozíciu, nechať ju na seba pôsobiť, nechať sa ňou upokojiť a nikam sa vnútorne neponáhľať.

Vyžaduje si to prijať pomalšie tempo starších filmov. Je to proste chod, ktorý si vyžaduje vychutnávanie, nie rýchle nahádzanie do seba.

Klasika ako kulisa

Kto nezvláda toto naladenie sa na spôsob rozprávania starších filmov, môže zvoliť aj inú stratégiu. A to nechať televízor s filmom ísť a popri tom robiť nejakú činnosť, ktorá sa dá prerušiť, keď sa na obrazovke začne diať niečo, čo si zaslúži našu pozornosť.

Pre niekoho môže takouto paralelnou činnosťou počas filmu byť príprava jedla či fyzická rozcvička. Ja mám popri televízore občas zapnutý notebook a keď je film práve nezáživný, čítam si články na internete. Keď sa zrazu začne diať niečo zaujímavé, čítanie preruším.   

Spojiť sledovanie filmovej klasiky s učením sa jazyka

Toto leto slovenská i česká verejnoprávna televízia vysielali filmy Alfreda Hitchocka. Niektoré som už videl predtým, iné prvý raz. No snažil som sa pozerať väčšinu z nich na RTVS.

Dôvod bol jednoduchý: Na RTVS väčšinou bežali v pôvodnom znení s titulkami, kým na ČT boli tie isté filmy dabované.

Hitchcockove filmy majú veľmi príjemnú a košatú angličtinu, popretkávanú rôznymi tými zdvorilostnými slovkami. Dobre sa to počúva. Verím, že tým človek kultivuje svoju znalosť cudzieho jazyka.

Platí to zrejme tiež všeobecnejšie pre mnohé filmy z 50. a 60. rokov. Nemusí ísť vždy len o zdvorilé dialógy. Duchaplné manželské hádky Liz Taylorovej a Richarda Burtona vo filme Kto sa bojí Virginie Woolfovej (1966) sa tiež lepšie počúvajú v angličtine než dabované.

Kto sa chce zlepšovať v inom cudzom jazyku, je viacero dobrých starších francúzskych, talianskych či ruských filmov.

Trailer k filmu Ryanova dcéra (1970).

A čo staršia generácia?

Mimochodom, v úvode spomenutý prieskum, ktorý vlani uverejnil americký denník New York Post o tom, že mladých klasické filmy nechávajú chladnými, priniesol ešte jedno zaujímavé zistenie. Tentokrát týkajúce sa staršej generácie.

Tá vraj má sklon pozerať staršie filmy, no často ignoruje tie súčasné. Mnohí päťdesiatnici a šesťdesiatnici nevedia prísť na chuť tomu súčasnému spôsobu filmového rozprávania.

Výzvou pre mladšiu generáciu môže byť nájsť niekoľko súčasných kvalitných filmov, ktoré by človek mohol s pokojným svedomím odporučiť dedkovi i babke.    

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo