Erdogan: Barbar za bránami

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Erdogan: Barbar za bránami

Strana tureckého prezidenta Erdogana dosiahla svoj cieľ: bude vládnuť sama. Európa by mala spozornieť.

Starý svet, kde je Turecko krajinou NATO, jedinou moslimskou demokraciou so sekulárnym režimom sa totiž pomaly stáva minulosťou. Formálne síce ešte všetky vyššie atribúty platia, ale reálne sa mení ich význam.

Turecko podporovalo Islamský štát, rozkladá domáci sekulárny režim a bombarduje Kurdov v Sýrii. Súčasne sa pripravuje na tichú občiansku vojnu proti Kurdom doma v Turecku. Prezident Erdogan mal pred poslednými voľbami dva ciele: získať parlamentnú väčšinu pre svoju stranu AKP a vytlačiť z parlamentu Kurdskú ľudovú republikánsku stranu (HDP).

To prvé sa mu podarilo, aj keď sen o ústavnej väčšine sa opäť nenaplnil. To druhé sa tesne nepodarilo: Kurdi, ktorí mali v júnových voľbách 13 percent, oslabili za štyri mesiace na 10 percent – vďaka čomu sa tesne dostali do parlamentu (10 percent je hranica na vstup do parlamentu). Treba si uvedomiť, že kurdská strana je pre Erdogana niečo ako Sinn Fein pre Angličanov, pričom nelegálna kurdská polovojenská PKK je pre Turkov obdobou IRA.

Kurdská parlamentná strana HDP má väzby na teroristickú PKK a jej mladý líder Selahattin Demirtas má charizmu a šikovnú taktiku: stranu posunul doľava a okrem záujmov kurdskej menšiny začal zastupovať aj iné menšiny, napríklad sexuálne. Tým si získal priestor a podporu tureckých liberálnych médií a tiež podporu za hranicami Turecka.

Kurdská otázka

Kurdi sú pre Erdogana vážny problém. Po prvé preto, že na severe Iraku majú de facto vlastný štát (autonómiu, ktorá sa správa takmer úplne nezávisle), a po druhé preto, že ak sa nepodarí obnoviť jednotnú Sýriu v islamistickej alebo asadovskej podobe, je celkom pravdepodobné, že sýrski Kurdi buď získajú autonómiu v rámci nového štátu, alebo dokonca nezávislosť pričlenením sa k irackým Kurdom.

To, samozrejme, v budúcnosti potenciálne ohrozuje integritu Turecka, kde tiež žijú milióny Kurdov. Tureckí Kurdi majú viac ako dvojnásobne silnejšiu demografiu ako Turci a preto sa zvyšuje v Turecku ich relatívny podiel (v budúcnosti napríklad aj v armáde). A to tiež ohrozuje doterajšiu podobu tureckej štátnosti.

Erdogan je teda po víkendových voľbách posilnený, ale nie absolútne silný. Kurdi sú totiž v tureckom parlamente, v Iraku majú na svojej strane Američanov, zatiaľ čo v Sýrii Rusov.

Čo ich čaká v Turecku? Pravdepodobne to, čo si už Erdogan vyskúšal na tureckých liberáloch, prípadne represia v tvrdšom vydaní, v krajnom prípade občianska vojna.

Druhý Putin

Je až neuveriteľné, akému rešpektu sa turecký prezident Recep Tayyip Erdogan v poslednom čase teší na Západe, ak si uvedomíme, s kým máme dočinenia. Erdoganov režim v poslednom období zatkol alebo uväznil 80 tureckých novinárov, len dva dni pred voľbami de facto zoštátnil dve turecké televízie a dva denníky, ktoré patrili pod vydavateľstvo Koza Ipek Holding a ktoré boli ku Erdoganovej vláde kritické.

Udialo sa to súdnou cestou s využitím trestného zákona a jeho protiteroristického paragrafu č.133, s právom to však nemá nič spoločné. Erdoganov režim skrátka potreboval umlčať opozičné médiá a fakt, že si trúfol zasiahnuť dva dni pred voľbami, ukazuje, aký silný a sebevadomý sa Erdogan cíti.

Mimochodom, ak porovnáme Erdogana, ktorý má do európskeho salónu prístup a Barack Obama mal pre neho donedávna slabosť, s ruským prezidentom Putinom, pre ktorého platí opak, vyzerajú tak trochu ako bratia: Putin je síce menej demokratický (opozícia nemá v ruských voľbách šancu), ale Erdogan je tvrdší voči médiám a svojim názorovým oponentom (kauza Ergenekon).

Merkelovej omyl

Čo to všetko znamená pre Európu? Angela Merkel pred voľbami Erdogana nepriamo podporila a Európska komisia na žiadosť Nemecka odložila zverejnenie správy o Turecku. Nemecká kancelárka pritom oživila plány o členstve Turecka v Únii.

Problém je, že niečo také je úplne mimo reality. Turecko má odlišné záujmy ako Európa, a to aj v utečeneckej kríze. Európa nedokáže držať tureckú líniu na Blízkom východe (určite nie voči Iraku a Sýrii) ani akceptovať vnútroturecké nedemokratické štandardy (náboženská sloboda, sloboda tlače). Ako je vôbec možné urobiť z toho záver, že Turecko by malo vstúpiť do Únie?

Možné a potrebné je, naopak, niečo iné: pripraviť sa na ďalšieho politického barbara na našich hraniciach. To neznamená koniec rokovaní, obchodu a politiky, len voľbu iných prostriedkov a najmä cieľov.

Foto: TASR/AP

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo