Politika 20. október 2015

Merkelová privoláva ďalší problém

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Angela Merkelová a turecký premiér Ahmet Davutoglu majú toho spoločného viac, než sa na prvý pohľad zdá. Záujmy majú však opačné.
Angela Merkelová a turecký premiér Ahmet Davutoglu majú toho spoločného viac, než sa na prvý pohľad zdá. Záujmy majú však opačné.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

Merkelová privoláva ďalší problém

Davutoglu, podobne ako Merkelová, pozýval do svojej krajiny viac Sýrčanov, než prichádzalo. Bolo to v čase, keď bol Davutoglu ešte ministrom zahraničných vecí a dnešný prezident Erdogan premiérom, v Sýrii vypukla občianska vojna a Turecko chcelo s pomocou medzinárodného spoločenstva zosadiť Asada a okolitému svetu ukázať svoju „osmanskú“ veľkosť. Preto minister Davutoglu vtedy hovoril, že hranice krajiny budú otvorené, kým to bude potrebné.

Dnes je, samozrejme, všetko inak. V Turecku podľa posledných odhadov UNHCR žijú necelé dva milióny utečencov zo Sýrie, iné odhady hovoria o čísle ešte vyššom – nad 2,2 milióna ľudí. Turecko je tak krajina s najväčším počtom sýrskych utečencov na svete.

A hoci sa Turci chvália, že majú najlepšie utečenecké tábory na svete (ktosi ich dokonca prirovnal k päťhviezdičkovým hotelom), tak realita je podstatne horšia: až 85 percent utečencov totiž v nijakých táboroch nežije a prežíva v mestách, použiteľných chatrčiach, ruinách alebo – tí najšťastnejší – v predražených podnájmoch. Navyše, 54 percent z týchto ľudí sú podľa Unicefu mladí do 18 rokov a dvadsať percent deti do päť rokov. A hoci téma doteraz nebola pre tureckú domácu politiku taká mobilizujúca, ako by sa zdalo, aj to sa mení a vyše 70 percent Turkov podľa výskumu Hacettepeskej univerzity sa na Sýrčanov pozerá ako na ekonomickú záťaž.

Ofenzíva proti Západu

Je jasné, že súčasná situácia nie je stabilná, preto je Merkelovej iniciatíva smerom k Turecku v niečom podstatnom správna. Až na to, že na Turecko by sa mala menej usmievať a viac tlačiť – a na to nemá nemecká kancelárka povahu a zoči-voči premiérovi Davutoglovi, ktorého chybu sama zopakovala, ani odvahu.

Pritom dôvod, ako na Turkov pritlačiť, tu, samozrejme, je.

Turci napríklad, podľa európskej agentúry Frontex, používali svoje aerolinky a iné prostriedky na zvyšovanie migračného toku do Európy, de facto tým pomáhali organizovať migráciu. Okrem toho Turci pomáhali financovať ISIS a neproporčne tvrdo útočili na Kurdov, najbližších spojencov Západu v regióne. A najmä, Blízky východ nie je Švédsko, tu premiér a prezident neberie do úvahy názor miestneho liberálneho komentátora pri svojej politike. Tu fungujú iné zákony verejného života.

Preto ak chcela Merkelová dosiahnuť, aby sýrski utečenci neutekali ďalej do Európy, nemala Turkom iba sľubovať, ale najmä hroziť. Prostriedkov mala na to viac: Turecko nepotrebuje od Európy len ďalšie financie, ale najmä turistov a vzájomný obchod. O to viac, že v tejto krajine sa budú 1. novembra opakovať parlamentné voľby. Posledné boli v júni a AKP ich vyhrala s vyše 40 percentami – to však Erdoganovi nestačí. Nie ak jeho mäkko islamistická strana AKP sníva o ústavnej väčšine, ktorá by im umožnila ďalšiu prestavbu tureckého štátu od sekulárneho smerom k islamistickému režimu.

Ak predstavujú pre Európu problém dva či tri milióny Sýrčanov – na čom je dnes konsenzus – akým problémom by bolo 70-miliónové Turecko s jeho domácimi islamistami, irackou hranicou, väzbou na Irán či politikou voči Kurdom a Židom? Zdieľať

Po teroristickom útoku 10. októbra tohto roku, ktorý bol najväčším teroristickým útokom na území Turecka, pri ktorom zahynulo takmer sto ľudí, hrozilo, že nálady verejnosti sa aspoň čiastočne obrátia proti Erdoganovi a jeho strane. Reakciou na teror boli okamžite proti-erdoganovské demonštrácie, ktoré jeho vládu vinili z neschopnosti chrániť bezpečnosť už aj v hlavnom meste štátu. Prezident Erdogan však rýchlo prešiel do protiofenzívy: tak voči islamistom z ISIS, Kurdom, ako aj voči Západu. 

Turecko je skrátka vnútorne v pohybe, prechádza nebezpečnou transformáciou, krajina je čoraz antisemitickejšia a Kurdi sú považovaní za väčší problém ako najtvrdší islamisti.

V čom mene?

Do toho prišla nemecká kancelárka, ktorá Erdoganovi okrem priamych dotácií (čo je v poriadku) sľúbila urýchlenie rokovaní o vstupe Turecka do EÚ: „Ako môžeme urobiť proces pristúpenia dynamickejším?“ spýtala sa.

Jeden len nechápavo krúti hlavou. Pomôcť sýrskym utečencom a štátom v regióne okolo Sýrie prežiť zimu, zvýšiť západné dotácie na tábory pod správou OSN, ktorým chýba vyše 60 percent rozpočtu, je správne. Berlín by mal v tomto ohľade podstatne viac tlačiť aj na odvekých dlžníkov OSN – Američanov aj ďalšie bohaté štáty. Ale sľubovať Turkom urýchlenie členstva v EÚ? V čom mene to vlastne nemecká kancelárka robí? Prečo chce okrem existujúcich problémov vytvoriť ďalší? Vie si niekto reálne predstaviť Turecko v Únii?

Žiaľ, opäť sa potvrdilo, že Angela Merkelová je politička, ktorá má snahu riešiť problémy dňa, ale nemá víziu, kam chce smerovať. Ak predstavujú pre Európu problém dva či tri milióny Sýrčanov – na čom je dnes konsenzus – akým problémom by bolo 70-miliónové Turecko s jeho domácimi islamistami, irackou hranicou, väzbou na Irán či politikou voči Kurdom a Židom?  Pravda, niekto môže namietnuť, že to Merkelová nemyslí s ponukou členstva v EÚ vážne, že je to iba hra. Ak je to tak, nie je to od nej zodpovednejšie ani o milimeter a jediné, čo dosiahne, bude silnejší Erdogan, ďalšie milióny Turkov v Európe a horúci zemiak v rukách jej nástupcu.

Nemôžem sa ubrániť dojmu, že kancelárka Merkelová práve navrhuje liečenie, ktoré je horšie ako choroba samotná.

Foto: TASR/AP

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0