Pár slov O živote a smrti, metaforách a slobode v pandémii

Sme v pasci, ak to necháme na prírodu, skončí sa to katastrofou, krivka sa zlomila, prišla alebo príde ďalšia vlna alebo v boji s koronavírusom, parafrázujem len niektoré zo slovných spojení, ktoré sa na nás valia z médií a z úst našich vládnych predstaviteľov.  

Nebyť slova koronavírus a dnešného kontextu, z ostatných metafor nevieme, o čom hovoria. O akej pasci to hovoríme? Čo nemáme nechať na prírodu a čo už áno? Ako sa lámu abstraktné geometrické útvary? O aké vlny ide? Morské, tlakové alebo elektromagnetické? A s kým to vlastne bojujeme?  

Možno si poviete: Je to len hra sa so slovami! A máte pravdu. Práca so slovami je mojím povolaním. Nielen zamestnaním, a preto ju nepovažujem za hru.

Slovami sa dotýkame sveta, skúmame sami seba aj druhých. Ten dotyk niekedy povzbudí, inokedy zabolí. A keď sa dotýkame tajuplných javov, ktorým nie celkom dobre rozumieme, používame metafory. Aby sme uchopili neuchopiteľné. Dôležité je priznať si, že nerozumieme. Dnešný človek sa často stotožňuje so svojimi slovami ‒ názormi, akoby boli nejakým zázračným spôsobom ním samotným. Akoby definovali jeho charakter. Akoby slová boli skutočnosťou. Našťastie, nie sú!

Nemáme žiadnu neproblematickú definíciu života, aj keď o ňom každodenne rozprávame, preto sa ho snažíme zachytiť metaforickým jazykom.Zdieľať

Zabúdame, že pravou ľudskou vymoženosťou podľa sira Karla R. Poppera je to, že v evolučnom procese neumierame my, ale naše hypotézy. Slová namiesto ľudí. Slová, s ktorými nie sme totožní. Nie sme duchovia, ale živí ľudia z mäsa a kostí a okolo nás je živý svet. Svet ľudí, živočíchov, rastlín, baktérií, vírusov, priónov a anorganických entít. Asi v tomto poradí.

A keďže životu nie celkom rozumieme, vyjadrujeme sa o ňom metaforicky. Metafora niečo zvýrazní, niečo zakryje. Dôležité je priznať si, že nerozumieme, a s pokorou neznalého nepodľahnúť kúzlu metafory. Ak prestaneme rozlišovať medzi metaforou a skutočnosťou, medzi teóriou a realitou, medzi slovom a svetom, stratíme sa vo vlastných fantazmagóriách, ktoré nám stvorená skutočnosť rozbije, lebo je mocnejšia ako svet našich slov. Lebo je skutočnejšia ako nami vytvorená „objektívna realita“, povedal by český biológ a filozof Zdeněk Neubauer, ak by ešte žil. 

Takže čo vlastne vieme o živote? Podobá sa skôr na pascu, katastrofu, krivku, vlnu či boj? Kde sa začína a kde končí? Sú prióny ‒ zhluky bielkovín, ktoré spôsobujú chorobu šialených kráv, kuru alebo Jacob-Creuzfeldovu demenciu už živé? Aj keď nemajú žiadnu DNA? A sú vírusy, ktoré majú len tú DNA alebo RNA, ale nevedia sa množiť bez hostiteľa, živé? Alebo sa začína život až od baktérií?

Možno to znie prekvapujúco, ale nemáme žiadnu neproblematickú definíciu života, aj keď o ňom každodenne rozprávame. Preto sa ho snažíme zachytiť metaforickým jazykom. Niečo pochopíme, niečo popletieme, niečo zvýrazníme, niečo zakryjeme. 

Nejdem kritizovať vládu, že nás neuchránila pred novým druhom koronavírusu, lebo sa domnievam, že to žiadna vláda nedokáže urobiť. Ani naša, ani európska, ani žiadna iná. Pretože máme do činenia so životom, ktorý sa nedá manipulovať, ako by si to bioinžinieri priali. Podobne ako sociálne inžinierstvo aj bioinžinierstvo narazí na hranicu našich ne/znalostí a pripomenie nám našu bez/moc.

Z vyššie uvedených metafor sa dá rozpoznať, ako vnímajú ich autori život. Ak teda vírus vôbec za niečo živé považujú? Ako niečo, s čím treba bojovať a čo nám kladie pasce? Hoci vieme, že so živými tvormi sa učíme spolunažívať do tej miery, že niektoré sa stali pevnou súčasťou našich tiel.

Nemusíme byť lekármi alebo biológmi, aby sme to pochopili, že život nie je geometrickým útvarom.Zdieľať

Ako abstraktnú krivku, ktorá sa dá matematicky spočítať a ovládať? Nemusíme byť lekármi alebo biológmi, aby sme to pochopili, že život nie je geometrickým útvarom. Stačí pozorovať akéhokoľvek živočícha alebo rastlinu a nevypočítateľnosť jeho prejavov. Môžeme ho pokriviť, zlomiť, on sa však o to viac bude snažiť narovnať. Možno už tam niekde v prahlbine vekov môžeme hľadať počiatky akejsi praslobody „živého“, ktoré sa derie, aby existovalo.

Ako niečo, čo nesmieme prenechať prírode, ktorej sa cítime vládcami, nie súčasťou? Možno na to nás chcel upozorniť sv. František, keď všetko živé považoval za svoju rodinu a nakoniec aj smrť nazval svojou sestrou.

Ozaj, tá stará legenda o tom, ako pobozkal malomocného, možno dnes niektorých „zodpovedných“ a „hygienicky uvedomelých“ kresťanov pohoršuje.

Ak prijmeme ironické vyhlásenie „otca“ patologickej anatómie Rudolfa Wirchowa, že „epidémia je spoločenský fenomén, ktorý má aj niekoľko lekárskych aspektov“ (Bernard Henry-Lévi, 2020), mali by sme byť trochu opatrnejšími v odovzdávaní moci lekárskym konzíliám a radám.

Lebo aj my lekári sme len ľudia, chybujúci, nechápajúci širšie súvislosti, vyučení v jednom remesle. Rovnako ako všetci ostatní sa niekedy vyslovujeme aj k tomu, čomu nie celkom rozumieme. A koľkokrát nám život unikne pomedzi prsty napriek našej snahe ho chrániť? Ako členovia rôznych rád a konzílií môžeme podľahnúť kúzelnej moci bájnych Pýtií v snahe veštiť (dnes povieme prognózovať, aby to znelo múdrejšie) budúcnosť.

Máme teda sedieť, nič nerobiť a nechať to na prírodu? Nie celkom, aj keď trochu menej aktivity by neuškodilo! Chýba mi ten ekologický sentiment, ktorý z prírody robí modlu. Avšak chovám úctu k čomusi, čo ma prekračuje a čo nie je vyrobené, ale stvorené.

Nemám problém s hľadaním nástrojov, ako eliminovať vírus, ktorý mi chce znepríjemniť život a môže ma aj zabiť. Zdieľať

A tak, keď ma pri čítaní knihy otravuje mucha, ktorú sa snažím odohnať a ona sa opakovane vracia, v hneve ju zabijem. Nie som na to hrdý, ale netrpím ani výčitkami svedomia. Nemám nič proti muchám, doprajem im život, ale nedám sa otravovať donekonečna. Podobne nemám problém s hľadaním nástrojov, ako čo najefektívnejšie eliminovať vírus, ktorý mi chce znepríjemniť život a môže ma aj zabiť. Tak ako s muchami, nemám nič proti vírusom, ak budú žiť so mnou v mieri. Čo je, predpokladám, cieľom imunizácie (či už umelej, alebo prirodzenej).

Na druhej strane ma, rovnako ako tie muchy a vírusy, otravujú rôzne nariadenia vládnych predstaviteľov, ktorí mi hovoria, čo mám a nemám robiť a z pravidla ROR robia nové sekulárne desatoro. Aj desatoro, aj ROR majú svoj vnútorný význam a bez neho sa stávajú rigidnými neurotickými vzorcami správania. S porozumením takýmto dysfunkčným vzorcom a umením ich slobodne a adekvátne užívať sa snažím roky pomáhať svojim pacientom. Niekedy s menším, inokedy s väčším úspechom. Za cenu chýb, ktoré každý denne robíme.

Ak sa mýlim, budem niesť dôsledky svojich omylov. To sa snažím vysvetliť aj svojim pacientom. Prosím, nechajte to na mňa a nezbavujte ma rizík môjho života! K živému s jeho vývojom, akosi neodmysliteľne, tá sloboda v čoraz väčších kvantách patrí. A podľa mnohých ju garantuje sám jeho Tvorca.  

A tak som presvedčený, že vychvaľovať nestretávanie sa ako zodpovedný prístup k životu je zvrátené.

Sme slobodné bytosti a vieme niesť riziká na svojich pleciach!Zdieľať

Áno, naozaj sa môžeme obmedziť v stretávaní v prospech zachovania zdravia, ktoré však nie je jedinou a už vôbec nie absolútnou hodnotou našich životov. Stretával som sa a stretávam sa so svojimi starými rodičmi, ktorých tak s ich súhlasom ohrozujem na živote. Stretávam sa so svojimi pacientmi v individuálnej a skupinovej psychoterapii, s rúškom alebo bez neho, ako sa na tom dohodneme. A slobodne si ho nasadzujem v MHD alebo v obchode.

Sme slobodné bytosti a vieme niesť riziká na svojich pleciach!

Nečakajme spásu od predstaviteľov nášho Mutterlandu, ktorý nás dusí ako neurotická matka svojím objatím. Niektoré objatia môžu byť smrteľnejšie ako vírus samotný. Čakajme ohľaduplnosť navzájom od seba samých a zodpovednosť voči sebe!

Nie abstraktné frázy z úst ľudí, ktorí nás nepoznajú a sme im často rovnako ľahostajní ako mne tie moje muchy. Neznášam to odporné hygienické udavačstvo, ktoré mi pripomína „staré socialistické časy“! Požiadajte ma osobne a ja si nasadím rúško alebo zahasím cigaretu, ak vám to vadí! Neposielajte na mňa svojich drábov a nepíšte anonymy! Hovorte so mnou z očí do očí! Ešteže nie sme v Nigérii, kde v polovici apríla 2020 hlásili 12 mŕtvych na koronavírus a 18 zabitých bezpečnostnými zložkami pre nedodržiavanie lockdownu (Bernard-Henri Lévy, 2020).

V náboženskej rovine rozpoznávame škrupulantské svedomie ako príliš úzkostlivé s prehnanou opatrnosťou v konaní, v psychiatrii sa takáto nadmerná úzkosť prejavuje v podobe obsedantne-kompulzívnej poruchy alebo anankastickej poruchy osobnosti, v pracovnej sfére sa stáva perfekcionizmom, ktorý môže brzdiť našu prácu. Sú to fenomenologické prejavy vyvierajúce z nadmernej úzkosti, ktoré sa ako psychoterapeuti snažíme regulovať. Zmierňovať úzkosť a oslobodzovať človeka z tiesnivej neschopnosti konať. Nesnažíme sa teraz tieto prirodzené, ale prehnané tendencie človeka inštitucionalizovať?

Čo môže znamenať pre Židov a kresťanov vyznávanie živého Boha?Zdieľať

A netešte sa, prosím, ak zomriem na COVID-19! Mne už to bude jedno a vám to nepomôže! Ak slobodne nosíte rúško, vyhýbate sa kontaktom a premýšľate o tom, stojím na vašej strane. Dovoľte mi mať iný názor! Sú to len slová – obrazy sveta, nie svet sám! Sú to metafory sveta!

A my stále nevieme, čo je život. Čo môže znamenať pre Židov a kresťanov vyznávanie živého Boha?

Možno smrť, ktorej sa všetci bojíme a chceme ju prekonať, je tiež len jeho súčasťou. Ako minule, keď sme s onkologickou pacientkou v mojom veku čelili jej strachu zo zvýšenia onkomarkerov. „Čoho sa bojíte?“ pýtal som sa. Nevedela, možno sa bála odpovedať. „Ja aj vy vieme, že zomrieme,“ pokračoval som, „ale teraz sa obávate, že zomriete o čosi skôr?“

„Áno, len som sa to bála takto otvorene vysloviť,“ odpovedala.