Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Literatúra Kultúra
28. október 2020

Víťazná kniha Anasoft Litery

Ako sa dospieva tam, kde žijú šeptuchy

Šeptuchy z Podlasia sú čosi ako liečiteľky či zariekačky. Alena Sabuchová z nich urobila atraktívne pozadie pre svoj príbeh.

Ako sa dospieva tam, kde žijú šeptuchy

Víťazka tohtoročnej ceny Anasoft Litera Alena Sabuchová. FOTO TASR – Dano Veselský

Počas pandémie treba sedieť doma. A čo možno robiť počas dlhých jesenných a zimných večerov? No predsa čítať!

A čo čítať? No ak máme byť skutočnými patriotmi, tak nielen pri nákupe potravín či módy, ale aj pri výbere kníh.

A ktorá kniha získala tohto roku prestížnu cenu Anasoft Litera?

Sú to Šeptuchy, kniha mladej autorky, hoci nie debutantky Aleny Sabuchovej (1989).

Najprv pár slov k aktuálnemu ročníku Anasoft Litery: Tohto roku boli v pätici finalistov štyri ženy. A jediný muž vo finále, teda Silvester Lavrík, bodoval s dokurománom Posledná k. & k. barónka, knihou o Margite Czóbelovej, aristokratke a maliarke zo Strážok pod Tatrami.

Porotu pritom tvorili štyria muži a jedna žena. Porotca Lubomír Machala pôsobí na Katedre bohemistiky Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci. Ženskú presilovku vo finále komentoval týmito slovami: „Táto päťka skutočne potvrdzuje to, čo sa posledné obdobie objavuje aj v českej literatúre – autorky sú v ofenzíve, viac sa presadzujú a majú aj väčšie ohlasy.“

Aké sú teda víťazné Šeptuchy? Názov napovedá, že by sa román mal točiť okolo fenoménu šeptúch, ktoré sú zrejme dodnes činné v poľskom regióne Podlasie. Teda kdesi na severovýchode Poľska, kúsok od hranice s Bieloruskom.

Ako sa dostala autorka, rodáčka z Ružomberka, do tohto regiónu? V Knižnej revue to takto vysvetlila: „... do Podlasia som išla na dobrodružnú výpravu, bol to tak trochu punk, keď sme s fotografom vôbec nevedeli, do čoho ideme a čo tam nájdeme. Občas sa mi stáva, že niečo ku mne príde a viem, že s tým chcem ostať v kontakte navždy.“

Šeptuchy nie sú ani tak o šeptuchách, hoci ten názov je naozaj atraktívny, ale je to román o dospievaní. Zdieľať

Nie je to teda tak, žeby autorka v regióne vyrastala, mala ho do hĺbky zažitý, prežitý. Je za tým dobrodružná výprava asi s tajnou ambíciou nájsť špecifický priestor pre príbeh, ktorý je univerzálny. Lebo ťažkosti s dospievaním sú všade podobné.

Autorka bez zbytočných komplexov priznáva, že jej knižka je „dievčenský román“, ale odmieta ženskú literatúru definovať ako niečo lacné či podradné. S tým treba súhlasiť.

Samotné šeptuchy v Šeptuchách nehrajú významnú rolu, sú len bizarnou súčasťou kraja, kde sa príbeh odohráva. Ony iba pomohli zatraktívniť klasickú tému a dodať knihe pútavý názov. Popravde, ten základný príbeh dospievajúcich kamarátok by sa mohol pokojne odohrať kdesi v zákutiach Petržalky alebo v zapadnutej obci sevorovýchodného Slovenska. Lebo citlivé a vnímavé dievčatá s ťažkým rodinným zázemím, ktoré nezapadajú do svojho prostredia, sú všade. 

Načo potom to Podlasie so svojimi podivuhodnými tradíciami, pravoslávnou cerkvou, báťuškou, Lavičkou žialiacich, potulujúcimi sa zomrelými či šeptuchami?

V tomto smere mám isté podozrenie. Podozrenie, že autorky žijúce vo veľkomestskom prostredí plnom zglajchštaltovaných kaviarní, kín, kancelárií... (autorka vyštudovala VŠMU a živí sa aj ako scenáristka), potrebujú na inšpiráciu exotickejšie prostredie. Niečo osobitné, iné, svojrázne. Niečo mystické?

Akoby dnešné moderné ženy potrebovali práve znovuobjaviť túto ženskú silu ukotvenú aj v niečom magickom. Zdieľať

Videli sme to v českej literatúre: talentovaná Petra Hůlová (1979), vyštudovaná kulturologička, napísala svoj debut Paměť mojí babičce o mongolských ženách žijúcich v jurtách. Kateřina Tučková (1980)  zas svoj najúspešnejší román Žítkovské bohyne osadila do odľahlých obydlí v Bielych Karpatoch. Román o hľadaní identity sa tu mieša s pátraním po ženách, nazývaných bohyne.  

Na slovensko-českom pomedzí pôsobili ešte aj v druhej polovici 20. storočia a boli to ženy s výnimočnými darmi a schopnosťami. Samozrejme, za exotickým prostredím je napokon vždy niektorá zo základných ľudských tém, ako komplikované rodinné vzťahy, snaha porozumieť svetu okolo seba či sebe aj túžba viesť autentický život.

Román o žítkovských bohyniach sa stal naozaj kultovým a podnietil turistický boom v obci Žítková. Autorka tejto recenzie viackrát pobývala v tejto obci aj pred Tučkovej knihou a aj po nej, a tak si nemohla nevšimnúť, ako sa zrazu tunajšie (dva) penzióny, ale aj chodníky a cestičky zaplnili mladými veľkomestskými ženami s fotoaparátmi na krku.

Miestne noviny to nazvali „lov na bohyne“. Tie ženy vášnivo hľadali, ale čo? Stopy po žítkovských bohyniach? Ani nie. Urputne hľadali niečo, čo im v ich životoch chýba. Žeby mystiku? Mágiu? Tajomnú ženskú silu? Kniha poskytla nádej, že niečo tohto druhu nájdu práve v Žítkovej

To je výrazný moment v súčasnej ženskej literatúre. Hľadanie inšpirácie v silných ženách, často s výnimočnými darmi či magickými schopnosťami. Tak asi možno vysvetliť boom kníh o ženách – liečiteľkách, čarodejniciach, zariekačkach...

Späť k Šeptuchám. Alena Sabuchová nás trochu zavádza. V jej knihe sa veľa nedozvieme o samotných šeptuchách, za ktorými vraj stále chodievajú po radu či pomoc ľudia, a to aj z veľkých miest.

Inzercia

Alena Sabuchová so zväčšenou obálkou svojej knihy. FOTO – Anasoft Litera

Čitateľ, ktorého pritiahne najmä fenomén šeptúch, teda môže byť aj trošku sklamaný. Ony totiž nie sú najdôležitejšie v tejto knihe a do samotného deja ani veľmi nezasahujú. Sabuchová nimi očividne ani nie je nejako fascinovaná. Takmer vždy ich vidí ako ženy, ktoré ľuďmi manipulujú. Neskúma, či je za tým biela alebo čierna mágia alebo či je to len taký špecifický miestny biznis.

Šeptuchy opisuje zväčša ako špinavé primitívne bytosti s praktikami, ktoré u čitateľa vzbudzujú buď hnus, podozrenie, alebo povýšenecký úsmev. A naznačuje, že viac sa nimi ani netreba zapodievať.

Sama autorka priznáva, že bola u šeptúch vyskúšať ich liečiteľstvo: „Žiaden zázrak som tam neobjavila, ale ani nemám pocit, že mi chcel niekto uškodiť. Ak sa ma niekto opýta, či ,to‘ funguje, odpoviem, že neviem a ani nechcem vedieť. Do Podlasia som nešla hľadať odpoveď. Pre rozprávačku príbehu je oveľa zaujímavejšie pozorovať dianie na pomedzí. Mágia, ktorú som tam našla, je väčšmi spojená s miestom a s príbehom.“

Takže šeptuchy či samotné miesto ponúkajú autorke exotické prostredie, do ktorého môže zasadiť svoj krehký príbeh. Isto, tá mágia Podlasia dodáva príbehu špecifickú príchuť. Čitateľ sa dozvie nielen o tom, ako zomrelí prichádzajú škrabkať na okno svojich domov, kontrolovať vdovy, rozbíjať šálky, ale spozná aj iné miestne zvyklosti a tradície: Napríklad hostiny, ktoré si príbuzní robia na hroboch svojich mŕtvych. A ani pravoslávny pop, nazývaný tu báťuška, s tým veľa nespraví.

V tomto prostredí je aj nový kňaz so svojou veľkomestskou ženou vlastne „progresívnou“ silou. Zdieľať

Hoci v tomto vidno posun: starý báťuška napríklad toleroval obrady a hostiny na cintoríne, no keď príde nový mladý kňaz s nádhernou manželkou, ktorá si robí dizertačku z dejín umenia, už nechce tieto veci vidieť. A autorka dodáva, že v tomto prostredí je nový báťuška so svojou veľkomestskou ženou vlastne „progresívnou“ silou, ktorá chce meniť tradičný život komunity s jej podivuhodnými zvykmi, chce aj eliminovať šeptuchy, ale ani on nie je úspešný.

Vieru miestnych ľudí a fungovanie cerkvi podáva autorka asi tak, ako to vidí dospievajúce dievča, ktorému sa tu v tomto zapadákove už všetko prieči a všetko mu ide na nervy. Lebo lepší svet je kdesi ďaleko odtiaľto. No vnímavý čitateľ zachytí aj silu, ktorá v mentalite tohto kraja stále je. Aj keď žiadna selanka to nie je. Ten život je tam v niečom krutejší, drsnejší, lebo je obnaženejší.

Recenzenti občas pripomínali, že silným motívom knihy je folklór. Aj sama autorka priznala, že musela s témou folklóru zápasiť, odkedy kniha vyšla. „A nie som úplne stotožnená s tým, že by Šeptuchy boli v prvom rade o folklóre. Určite časť knihy dotvára prostredie a šeptuchy – liečiteľky patria do tej krajiny, ale v tomto prípade som veľmi rada, že porota vyzdvihla môj nepatetický postoj k folklóru.“ A vtipne dodala, že je rada, že jej kniha nespadla do kategórie kníh o alternatívnej medicíne či ezoterike.

Naozaj nejde o folklór. Ak teda za folklór nepovažujeme spôsob života, ktorý je stále silno spätý s cerkvou, s hodnotami, ktoré majú ľudia zažité, s predkami, ktorí zomreli, a s dodržiavaním rituálov, ktoré sú tu stále dôležité. Táto komunita sa nechce celkom meniť, prispôsobovať a má to aj logiku.

Lebo ten, kto chce viesť taký normálny moderný život, v tomto kraji nevydrží a rýchlo zmizne. Tí, čo chcú ostať, skôr intuitívne tušia, že musia nájsť kľúč, ako prepojiť tieto im stále ešte drahé veci, vieru, tradície, silný komunitný život s tým moderným svetom, kde sa vyskytuje Kaufland, Bravo či mobil.

Ak by sa celkom prispôsobili, tak sa z Podlasia stratí všetko to čaro a špecifickosť, ktoré tak fascinuje aj Alenu Sabuchovú. A môže sa z toho stať turistická lokalita vyhľadávaná veľkomestskými ľuďmi, ktorí chcú zažiť čo najautentickejšiu krajinu. Pribudnú štýlové penzióny, reštaurácie, stánky so suvenírmi a bude po čare. Niet tam viac po čo chodiť.

Autorka pripomína, že mladí ľudia síce z Podlasia túžia utiecť, ale často ich to potom ťahá späť. Zdieľať

Toto napätie v knihe cítiť, ale len mimochodom. U rozprávačky príbehu, sedemnásťročnej študentky, cítiť skôr odpor k tomuto prostrediu a silnú túžbu opustiť ho. No zároveň z krátkych prebleskov do jej budúcnosti zistíme, že ani vo veľkomeste, oslobodená od podlaských čarov, nenašla šťastie. Autorka pripomína, že mladí ľudia síce z Podlasia túžia utiecť, ale často ich to potom silno ťahá späť. Akoby preto nevedeli žiť ani tu, ani tam. Ale to zrejme vôbec nie je špecifikum Podlasia.

Uverila som, že autorku tento kraj úprimne fascinuje a priťahuje. Nie celkom som však uverila, že pochopila tento kraj a mentalitu jeho ľudí. Skôr som mala pocit, že na svojich dobrodružných výpravách vychytala veľa bizarností, zvláštností, osobitostí, pozoruhodných zvykov a tradícií. A mohla tak vytvoriť naozaj exotické prostredie pre svoj príbeh o zmätenosti dospievania a vyrovnávaní sa s tým, že život je občas naozaj pekne krutý. Ten príbeh jej uveríte.

Cerkev dáva rámec, ktorý funguje a je prítomný, aj keď ani báťuška nie je dokonalý. Zdieľať

Čo sa týka Podlasia, asi by som viac uverila jej reportáži z tohto prostredia. Strávila tam dosť času, hovorila s mnohými ľuďmi, materiál na dobrú reportáž by to bol. Lebo občas aj Šeptuchy pripomínajú skôr literárnu reportáž, aj ten jazyk je taký novinársky. Občas príjemne reportérsky vnímavý, no občas aj plný banálnych ponaučení typu: „Od ľudí toho netreba veľa čakať.“ alebo „Radi si myslíme, že sme lepší ako ostatní.“

Spomínam si teraz na uhrančivé knihy autora Josepha Rotha z Brodna. To je hraničné mestečko na pomedzí Ukrajiny a Poľska, kde tento muž vyrástol v čase, keď Brody patrili do Habsburskej monarchie.

No dobre, to je iná kategória. Alena Sabuchová chcela napísať román o dospievaní. A vybrala si exotické prostredie, do ktorého ten zručne vystavaný príbeh posadila. Takto sa to dá zobrať.

 

 

Odporúčame