Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
09. október 2020

7 dní v kocke

Aspoň vláda by to nemala preháňať so strašením

V rubrike 7 dní v kocke budeme pravidelne komentovať hlavné témy a udalosti týždňa. 

Aspoň vláda by to nemala preháňať so strašením

TASR

1. Bude to rásť

Predpovede expertov sa tento týždeň naplnili. Počet pozitívne testovaných prekročil hranicu tisíc za deň. V nemocniciach je viac ako tristo pacientov s diagnózou Covid-19. Počet úmrtí stúpol na 57. Situácia sa už druhý mesiac zhoršuje.

Tieto správy, akokoľvek nepríjemné, by sme však mali vnímať s rozvahou a bez zbytočného stresu. To, čo dnes potrebujeme, je obozretnosť a zodpovednosť pri prevencii a ochrane slabších. Nie panika.

Najmä od úradov a vlády by sme mali očakávať, že to nebude preháňať so strašením. Vyhlásenia premiéra, že „situácia je veľmi vážna“, sú nepresné. Veľmi vážna je situácia v niektorých regiónoch Španielska či Francúzska. Nie na Slovensku.

Vo štvrtok predseda vlády pritvrdil komentárom, že „hygienici, sestry a lekári s vypätím všetkých síl ledva zvládajú nápor, ktorý je 30-krát väčší (podľa počtu pozitívnych) ako vo vlne prvej!!!“. Tieto dramatické slová sú, slušne povedané, nedorozumenie.

Údaj o „počte pozitívnych“ pri takýchto porovnaniach nepatrí do zátvorky. Naopak, mal by byť podčiarknutý a vysvetlený. Ak nám zo všetkých ukazovateľov najviac rastie počet testov a pozitívne testovaných, je to len dobré. Horšie by bolo, ak by sme tu mali 30-krát väčší nápor pri hospitalizáciách či vážnych stavoch. Stále platí, že drvivá väčšina „pozitívnych“ nemá buď nijaké príznaky ochorenia, alebo len veľmi mierne. Mimochodom, zvýšenie náporu pri testovaní – teda rozširovanie testovania – je presne to, po čom sme volali. Testovanie a izolácia/liečba chorých bola, je a ostane hlavnou zbraňou pri boji s epidémiou.

Vláda by sa mala pri silných slovách krotiť.

Totiž: s tzv. druhou vlnou, ktorá je v istom zmysle skôr pokračovaním a jesenným rozmachom prvej, sme na začiatku. Počet chorých bude rásť. Očakávať môžeme aj výraznejší nárast úmrtí. Skôr či neskôr prekročia stovku. Ani to však zrejme nebude znamenať stratu kontroly a kolaps systému.

Ak to chceme zvládnuť, nemôžeme nariekať, že už teraz sme na hranici síl.

To, čo budeme potrebovať do najbližších mesiacov, nie sú krízové reči (tých tu je pretlak), ale plán, čo robiť. S testovaním, s kapacitami nemocníc, s izoláciou lokálnych ohnísk, s ochranou rizikových pacientov. Výzvy pre zarúškovaných, aby pamätali na rúško (ktoré majú na nose pol roka), už veľmi nezaberú... 

2. Nemecký prístup

Nemecko v stredu oznámilo, že päť slovenských krajov považuje za rizikové oblasti. Konkrétne Bratislavu, Nitru, Prešov, Trnavu a Žilinu.

Nemecká metodika pri práci s dátami je postavená na rozlišovaní nielen krajín, ale hlavne rizikových regiónov. Na ne sa kladie dôraz. Vychádza zo 7-dňového priemeru počtu pozitívne testovaných na 100-tisíc obyvateľov. Preto na červenom zozname neskončilo celé Slovensko, ale len päť rizikových oblastí.

Podobne diferencovane sa situácia vyhodnocuje aj v rámci Nemecka. Opatrenia sú potom veľmi presne a cielene zamerané na problémové zóny.

Aj to zrejme prispelo k tomu, že v Nemecku sa aktuálne infekcia šíri výrazne pomalšie ako na Slovensku.

Ak by sa malo na Slovensku niečo urgentne zmeniť, tak práca s dátami. Namiesto denných plošných štatistík by sme sa mali zamerať na týždňové a diferencované. Aby sme presne videli, kde riziko rastie, kde klesá a kde je situácia stabilizovaná. Nájsť tieto údaje je drina a väčšinou uspejete na zahraničných zdrojoch, nie slovenských...

Diferencovane (regionálne) by sa potom malo pracovať aj s dávkovaním preventívnych opatrení. Tento prístup sa v septembri zrušil. Zrejme to nebolo správne rozhodnutie.

Argument, že Slovensko je malé a plošné opatrenia sú lepšie, neobstojí.

Inzercia

Keď nie je Slovensko malé z pohľadu Nemecka a nemeckých opatrení, nemuselo byť malé ani na mape slovenských pandemických komisárov.

3. Trumpova Covid-epizóda

Pandémia už naplno zasiahla aj finále americkej prezidentskej kampane. Tentokrát priamo. Trump sa nakazil a ochorel na Covid-19.

Začiatok príbehu vyzeral ako mimoriadne zlá správa pre tábor republikánov. Prezident, ktorý priznal, že mal sklony zľahčovať pandemickú hrozbu a nový koronavírus prirovnával ku chrípke, sa vo štvrtok nakazil. A v piatok skončil v nemocnici.

Inak to však môže dopadnúť s koncom „kauzy“. Trump sa po krátkej liečbe vrátil do práce v Bielom dome. A tvrdí, že je vo forme.

Jeho Covid-story môže výrazne prekresliť vnímanie pandemickej hrozby medzi Američanmi. Americké médiá pokrývajú pandémiu podobne ako európske – prevahu majú alarmistické správy o šírení nákazy, o úmrtiach, o veľkých rizikách pre mladých, o dlhodobých komplikáciách... Pozitívne rámcovaných príbehov o rýchlom zvládnutí ochorenia je v médiách minimum (hoci práve takýchto prípadov je najviac).

Trump nikdy nepatril k popieračom ochorenia. Tvrdil len to, že s pandémiou to nie je až také hrozivo zlé, ako sa to denne prezentuje, a Amerika to zvládne.

Nakoniec si hrozbu odskúšal priamo na sebe. Zatiaľ s happy endom.

Či to niečo urobí s preferenciami nerozhodnutých voličov a náskokom Joea Bidena, nevieme odhadnúť. Je však zrejmé, že krátka Covid-epizóda v Trumpovej kampani nemusí na konci vyzerať až tak nepríjemne ako na začiatku.

4. Arméni vo zveráku

Medzi Azerbajdžanom a Arménskom už druhý týždeň pokračujú boje o Náhorný Karabach.

Niektorí tento konflikt vnímajú ako zrážku moslimov a kresťanov, iní ako konflikt „autokratických štátov“ s „demokratickým Arménskom“. Presnejšie by však asi bolo povedať, že je to boj slabších Arménov, ktorých bez vážnejšieho dôvodu napadli silnejší susedia.

Náhorný Karabach nominálne patril Azerbajdžanu, reálne je však po vojne z 90. rokov v rukách Arménska. Náhorný Karabach dnes obývajú takmer výlučne Arméni. Azerbajdžan si udržal vojenskú kontrolu len nad malou časťou Karabachu.

Konflikt je rozsahom malý (v oblasti, o ktorú sa bojuje, žije 150-tisíc ľudí). V jeho pozadí však cítiť hybridnú vojnu s účasťou viacerých krajín. Podľa zdrojov The Guardian za útokmi na hraniciach Náhorného Karabachu nie sú len azerbajdžanské sily, ale aj „súkromné“ bezpečnostné služby Turecka. Tie mali naverbovať stovky bojovníkov z radov sunitských džihádistov v Sýrii a prepraviť ich do Azerbajdžanu. Na druhej strane bojiska stoja početne slabší a opustení Arméni (podpora Arménska spojencami je zatiaľ morálna, nie vojenská).

Zámery Turecka pravdepodobne nie sú strategické, ale taktické. Etnické čistky a obsadenie Karabachu azerbajdžanskou armádou, opretou o Turecko, by boli neprijateľné pre Rusko aj pre Západ. Skôr to vyzerá tak, že Turecko otvára ďalší front, cez ktorý bude môcť robiť politické (bezpečnostné) obchody. Turci sú aktívni v sýrskom konflikte, v Líbyi, okupujú časť Cypru, otvárajú nové spory s Gréckom a najnovšie vysúvajú sýrskych žoldnierov aj do nárazníkovej zóny Arménska. Hracie pole Erdogana je čoraz širšie. Pretože doteraz ho nikto nedokázal zastaviť.

„Karabach je naša zem... Vyháňame ich ako psov,“ pochválil sa azerbajdžanský vodca. A medzinárodné organizácie, v iných prípadoch také citlivé na agresiu a porušovanie práv, sedia na posteli. A klopia zrak.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame