Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
06. október 2020

Vojna v Náhornom Karabachu

Ako zachrániť tamojších Arménov pred zničením

Keďže Rusko je pasívne, Európa musí konať: uznať Náhorný Karabach, lebo inak tam hrozí Arménom likvidácia.

Ako zachrániť tamojších Arménov pred zničením

Žena stojaca v zdemolovanom byte po ostreľovaní azerbajdžanským delostrelectvom. FOTO TASR/AP

V posledných dňoch boje medzi Arménskom a Azerbajdžanom eskalujú, obe strany sa vinia z ostreľovania miest a civilných cieľov. Podľa arménskych zdrojov Turecko zostrelilo jedno z arménskych lietadiel, azerbajdžanské vojská postupujú na územie, ktoré kontrolujú Arméni. Arménsky premiér Nikol Pašinjan obvinil Turecko zo snahy „obnoviť turecké impérium“. Turecký prezident Erdoğan vyhlásil, že od Azerbajdžanu očakáva „oslobodenie okupovaných území“.

Stovky mŕtvych, Azerbajdžan postupuje

Arménsko zatiaľ hlásilo 228 padlých vojakov, azerbajdžanské straty nie sú známe. Podľa arménskych odhadov Azerbajdžan zatiaľ stratil vyše dvetisíc vojakov, také vysoké čísla sa však nedajú potvrdiť. Aj keď Azerbajdžan je ako útočník v nevýhode a asi bude mať väčšie straty než Arménsko, technologická aj početná výhoda Azerbajdžanu je jasná.

Boje si vyžiadali istý počet civilných obetí na oboch stranách. Pri ostreľovaní mesta Martakert zo strany azerbajdžanského delostrelectva zahynul arménsky novinár, dvaja francúzski novinári z Le Monde boli zranení. Jeden z nich sa nachádza v kritickom stave.

Francúzsky prezident Macron ostro kritizoval Azerbajdžan a Turecko za nasadenie džihádistov zo Sýrie a vyzval na uzavretie prímeria. Arménsko podporuje prímerie na základe dohody z roku 1994, Azerbajdžan prímerie odmieta.

Čo sa skutočne deje?

Problémom zostáva prístup k informáciám. Obe strany nepúšťajú novinárov k frontovým líniám, oficiálne z bezpečnostných dôvodov. Namiesto dôveryhodných informácií mediálny priestor zaplavuje propaganda.

Azerbajdžan bol dlho členským štátom OSCE s najvyšším počtom uväznených novinárov. Po neúspešnom puči v Turecku v roku 2016 prvé miesto prebralo Turecko, ktoré odvtedy zatklo vyše dvesto novinárov. Podľa agentúry Reuters v novembri 2019 ešte stále sedelo vyše 120 novinárov vo väzbe, čo predstavuje celosvetový rekord.

Represia médií bola len jednou časťou čistiek celej spoločnosti, ktoré viedli k zatknutiu asi 77-tisíc ľudí a k prepusteniu 150-tisíc štátnych zamestnancov, medzi nimi sudcov, vojakov a vysokoškolských profesorov. Podľa Human Rights Watch v Turecku v rokoch 2016 – 2018 prišlo o prácu 5 800 vedcov.

Zradil Putin Arménov?

Azerbajdžanský prezident Alijev tvrdí, že Azerbajdžan dobyl mestečko Džabrail, ktoré Arméni nazývajú Mechakavan. Arménske zdroje to zatiaľ popierajú. Ak sa však tvrdenie Azerbajdžanu ukáže ako pravdivé, bude to znamenať, že sa azerbajdžanským vojskám podarilo v priebehu niekoľkých dní pokročiť o viac ako 20 kilometrov.

Za úspech Azerbajdžan nevďačí len obrovským investíciám do armády, ktoré vykonal v posledných desaťročiach, ale aj podpore z Ankary. Do značnej časti bojov boli zapojené proturecké islamistické milície zo Sýrie, ktoré stratili okolo 70 bojovníkov, a boje vraj sprevádzali aj tureckí dôstojníci.

Podľa Arménska dokonca Turecko priamo zasiahlo do konfliktu, keď zostrelilo arménske lietadlo. Turecko zodpovednosť za zostrelenie lietadla odmieta.

O to pozoruhodnejšie je správanie Ruska. Aj keď je formálne spojencom Arménska, na pomoc Arménom zatiaľ veľa nepodniklo.

Erdoğan sa zatiaľ javí ako spoľahlivejší spojenec, ktorý jednoznačne stojí za Azerbajdžanom, zatiaľ čo Rusko lavíruje medzi oboma stranami a snaží sa vyhnúť situácii, v ktorej by muselo Arménsku prísť na pomoc.

Z právneho hľadiska Rusko síce nie je k ničomu zaviazané, kým boje nedosiahnu oficiálnu arménsku hranicu, ale na jednom fakte to zatiaľ nič nemení: Rusi nechali Arménov v štichu.

Táto skutočnosť je pre Rusov zahanbujúca, keďže Arménsko sa vždy hlásilo k spojenectvu s Ruskom a členstvu v Eurázijskej únii a ani pri demokratických protestoch v roku 2018 tomu nebolo inak. Nikol Pašinjan vtedy zdôrazňoval, aké dôležité sú pre neho priateľské vzťahy s Ruskom.

Dnes sa zdá byť Paríž odhodlanejší pomôcť Arménom než Moskva.

Inzercia

Koniec rusko-tureckého partnerstva?

Po Sýrii a Líbyi je Kaukaz už len ďalším regionálnym konfliktom, v ktorom Turecko a Rusko stoja na opačných stranách. V minulosti sa im napriek tomu darilo nájsť spoločný záujem v tom, aby vytláčali USA z Blízkeho východu a spolupracovali tam, kde obe strany z toho profitovali. Príkladom je napríklad predaj ruského protileteckého systému S-400 do Turecka, teda krok, ktorý si vyslúžil veľa kritiky od tureckých spojencov v NATO.

Časť medzinárodných pozorovateľov si preto myslí, že fáza dobrej spolupráce medzi Ruskom a Tureckom sa končí. Erdoğanovo asertívne, ba priam agresívne správanie v Líbyi a neochota Ruska akceptovať pôsobenie protureckých milícií v Sýrii znamená, že sa rusko-turecké manželstvo pomaly chýli ku koncu. Veľa lásky v ňom ani tak nebolo a obe strany majú dosť všakovakých priateľov, ktorých ich partner dovlečie domov.

Prímerie z roku 1994 bolo sprostredkované takzvanou Minskou skupinou, Francúzskom, Ruskom a USA. S pomocou OBSE sa im vtedy podarilo konflikt utlmiť a presadiť dočasný koniec bojov.

Dnes by návrat tejto skupiny štátov opäť mohol pomôcť ukončeniu konfliktu. Zdá sa však, že USA sú v súčasnosti pohltené svojimi vlastnými problémami a agresívna zahraničná politika Turecka znamená, že nové prímerie zatiaľ nie je v dohľade. Napriek tomu zostáva OBSE dobrou platformou pre eventuálne pokračovanie rozhovorov. Presadiť koniec bojov však zatiaľ nedokáže.

Uznať či neuznať?

Vojna v Náhornom Karabachu je najväčšou eskaláciou od roku 1994 a už dnes prekonala potýčky z roku 2016. Ak chce Európa zabrániť etnickým čistkám rozmerov Bosny a Hercegoviny a potenciálne aj zopakovaniu arménskej genocídy z rokov 1915 – 1918, musí konflikt schladiť skôr dnes než zajtra.

Na stôl preto patria všetky riešenia, ktoré Európa zatiaľ nezohľadňovala. Dôležité je mať na pamäti tri skutočnosti:

1. Azerbajdžan opustil cestu mierumilovného riešenia a vopred premysleným a pripraveným útokom opäť otvoril zamrznutý konflikt. V priebehu niekoľkých dní takto zapríčinil smrť stoviek, ak nie tisícok ľudí a stratil akúkoľvek legitimitu, aby vládol nad územím, ktorého obyvatelia jeho nadvládu odmietajú.

2. Riešenie, ktoré nezahŕňa nezávislosť Arménov Náhorného Karabachu, neexistuje. Ako všetci vieme, papier znesie veľa, no autonómia Náhorného Karabachu v rámci Azerbajdžanu nie je skutočnosťou, ale prinajlepšom krátkou prestávkou pred konečným cieľom Azerbajdžanu – Karabachu bez Arménov.

Arménsko a Republika Arcach sú demokratickými štátmi, ktoré napriek všetkým problémom postsocialistických štátov umožňujú zmenu moci a majú demokratickú legitimitu, Azerbajdžan ju nemá. Prezident Ilham Alijev zdedil funkciu prezidenta od svojho otca v roku 2003, jeho otec Hajdar Alijev vládol ako prezident od roku 1991 a od roku 1969 bol predsedom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.

Počas jeho vlády klesol počet Arménov žijúcich v Azerbajdžane z vyše 480-tisíc na fakticky nulu, jedine v Náhornom Karabachu zostalo asi 150-tisíc Arménov. Ich jediná šanca na prežitie je vlastný štát.

Pripomeňme si slová, ktoré povedal bývalý starosta Baku Hadžibala Abutalibov pri návšteve nemeckej delegácie v roku 2005: „Naším cieľom je úplná eliminácia Arménov. Vy nacisti ste už eliminovali Židov v 30. a 40. rokoch, nie? Mali by ste nás chápať.“

Európa má dve možnosti, jednou je uznať nezávislosť Náhorného Karabachu na základe prímeria z roku 1994, druhou je pokúsiť sa využiť hrozbu prvej možnosti a prinútiť obe strany vrátiť sa k rokovaciemu stolu a dohodnúť sa na kompromise.

3. Samozrejme, zostáva ešte možnosť tretia – nespraviť nič a o dvadsať rokov vyslať nejakých politikov s trápnym vencom a vysvetľovať, prečo vtedy nikto nič nespravil, kým mohol.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame