Zápisky z trolejbusu Šprajc: Prevetrať salón trolejbusu aj zatuchnuté vzťahy

Nedeľa 28. 7. 2013

Po tieto dni je skutočné leto. Teplo. V kabínke trolejbusu obzvlášť.

Dnes mám nástup o 12.12 na železničnej stanici na linku 201.

Prichádza uvarený kolega. „Tak ako to išlo?“

„Voz máš dobrý, ale teplo je veľmi, veľmi zlé.“ Voľný preklad s ohľadom na citlivú dušu čitateľa.

Vstupujem do sedemkrát rozpálenej pece. Interný predpis zakazuje mať otvorené dvere vodiča počas jazdy. (Staré trolejbusy mali oddelenú kabínu od priestoru pre cestujúcich s vlastným vchodom zvonka a so vstupom do priestoru pre cestujúcich – do salónu a boli bez klímy.)

Pri vysokých teplotách môžu byť otvorené dvere do priestoru pre cestujúcich, do salónu (krásny názov, vždy ma rozveselí), čo je však takmer neúčinné.

Predchádzajúce dni som pozoroval, ako túto teplotnú problematiku riešia kolegovia. Niektorí vkladajú rôzne predmety do dverí vodiča, aby sa celkom nezavreli a vzniklo tak prúdenie vzduchu.

Povzbudený tvorivosťou skúsenejších kolegov skúšal som rôzne predmety, až som dospel, podľa mňa, k optimálnemu druhu šprajcu. Je to odrezaná noha zo stola z dubového dreva. Ideálny rozmer.

Do odchodu mám ešte 3 minúty. Vkladám šprajc, skúška, zdá sa, že je to dobré. Fuga je dostatočná a dúfam, že nebude klať oko kontrolóra. Litera zákona je dodržaná – dvere sú zatvorené, ale, aká smola, nedovreté…

Naberám cestujúcich a vyrážame na vtedy najdlhšiu linku v meste. Úžasné. Otvorené okno po ľavici a nedovreté dvere po pravici zabezpečujú optimálne prúdenie vzduchu. Cítim sa ako na motorke, pohodlne usadený a príjemne ovievaný. Ale musím byť v pohybe, aby to fungovalo.

A zasa som späť na stanici. Mám 8 minút do odchodu.

Pozriem, čo je nové.

Prišiel vlak. Cestujúci sa vyhrnuli z budovy stanice a obsadzujú nástupné ostrovčeky MHD. Taxikári ožili. Začali poskakovať okolo svojich tátošov a striehnu na potenciálnych zákazníkov.

Prichádza cudzinec s lístkom s adresou, ale bez mapy.

Ľahká obeť pre taxikárov. Žiaľ, pre cestujúceho najdrahších v meste.

Taxikár číta: „Hodžovo námestie“ a dodáva: „15 évri, nééni problém.“ Cudzinec nerozumie. Ale pätnástim vztýčeným prstom rozumie. Obaja sú spokojní. Taxikár preto, že vie, cudzinec preto, že nevie. (Uvedená adresa je odtiaľto dve zastávky autobusom.)

Prichádza človek, ktorý je oficiálne bez domova, ale v skutočnosti je jeho domovom táto stanica.

Nie je dôležité, čo sme a kde sme papierovo. Dôležité je, čo sme a kde sme mysľou.

Si myslím.

Do plastových pohárov nazbieral černice kdesi pri trati a teraz ich predáva. Páči sa mi, že využíva plody zeme na vlastné prežitie. To je asi budúcnosť našej civilizácie. Chcel som kúpiť jeden pohár a tak ho podporiť, ale už musím ísť. Možno tu ešte bude, keď sa o hodinu a pol vrátim.

Prichádzam k zastávke a opakujem si vzorce z geometrie. Je možné, aby mrak ufúľaných cestujúcich, vracajúcich sa z letných pobytov, vošiel do salónu? (Ten názov ma baví.) Uvidíme.

Zo steny salónu sa smutne usmieva vo všetkých svetových jazykoch nakreslený obrázok: „Zves batoh.“ No určite. Ja už som nastúpil a ty sa tráp.

Naložení do prasknutia vyrážame a ja si s vďačnosťou vychutnávam závany prúdiaceho vzduchu.

Hej, vanie, vanie, keď má kade.

Najcennejšia vec na svete – vzťah – je niekedy zadebnený doskami a zatuchnutý. Treba ho nechať Duchom pravdy prevetrať. Musím zobrať páčidlo, aspoň jednu dosku odchýliť (Pozor, bolí to!) a vložiť šprajc, napríklad úsmev, úprimný záujem, kvietok… Otvorené okno do neba po ľavici, odchýlený záujem o človeka po pravici.

Rozmýšľam, aký šprajc by bol vhodný v mojom prípade. Aha, tu predávajú černice. Kúpim ich. Olinka má rada černice. A ja mám rád Olinku.