Daniel Hevier: Myslím, že deti sa nemenia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Daniel Hevier: Myslím, že deti sa nemenia

V decembri oslávi 60 rokov. Pri tejto príležitosti si vymyslel "Hevi tour 60“, počas ktorej postupne navštívi 60 miest, 60 podujatí, 6000 detí. So spisovateľom Danielom Hevierom sme sa rozprávali o tom, či spisovateľ má svojich čitateľov formovať a aké je písať knihy pre deti.

Dajú sa dnešné deti ešte formovať alebo už len manipulovať?

Neviem, či som niekoho vyformoval. Keď niekomu dáte nejakú informáciu alebo posolstvo, je to neviditeľná vec. Verím, že z tých desaťtisícov ľudí, ktorých som zasiahol svojou tvorbou, v niekom niečo ostalo. V hlave sa však asi urobí taká chemická reakcia – z mojich názorov a z názorov ďalších a ďalších autorov si malý človek vytvára svoj postoj. Určite nie som nejaký manipulátor alebo hlásateľ hesiel či priamočiarych sloganov. V takejto pozícii by som ani nebol šťastný. Skôr vydávam svedectvo o tom, ako vidím svet.

Takže podľa vás by detské knihy nemali formovať svojho čitateľa?

Formovať je pre mňa príliš silné slovo. Možno by mali naznačovať cestu. Cestu, ktorou som prešiel ja a ktorou by mohol prejsť aj čitateľ, keby si ju osvojil. Nechcem mať zlé svedomie preto, že som niečo vedel, a zatajil som to pred ostatnými. Možno moja cesta môže čitateľovi pomôcť v hľadaní vlastnej cesty.

Aká by teda mala byť ideálna detská kniha? Poúčajúca, zabávajúca, moralizujúca?

Literatúra by nemala moralizovať, ale mala by mať morálku. Dúfam, že v každej mojej knihe, či už je pre dospelých alebo pre deti, je odtlačok môjho hodnotového systému. To je taký, ktorý vyznávam ja, ku ktorému som nedospel lacno ani ľahko; ktorý sa buduje celý život. Nie je to niečo, čo dostanete ako úver alebo kredit. Svoje hodnoty si formujete, potvrdzujete a vylepšujete každý deň. A dopĺňate, aby sa nevyčerpali. Takto nejako by som to chcel odovzdať aj ostatným ľuďom.

Pre deti píšete už niekoľko desaťročí. Akí sú dnešní detskí čitatelia, líšia sa v niečom podstatnom od tých vašich prvých?

Myslím si, že deti sú stále rovnaké. Hoci je každé dieťa iné, hoci sme každý iný. Všetci však máme niečo spoločné: sme ľudia, máme v sebe ľudskosť, sme krehkí, máme chyby a nedostatky. Nemám teda univerzálneho čitateľa. Časová zmena nenecháva na ľuďoch výrazné stopy.

Je ťažšie prihovárať sa svojím dielom detskému čitateľovi alebo rovesníkom?

Na prvý pohľad to vyzerá, že deti sa dajú veľmi ľahko ovplyvniť. Človek si ich vie získať lacnými trikmi, stačí niečo zaspievať alebo zarepovať, a už máte u nich úspech. Myslím si však, že je to len niečo povrchné, čo časom opadne. U niektorých však možno ostane aj hlbší zážitok.

Ako autor viac svojimi dielami ponúkate alebo nimi sám niečo hľadáte?

Každé dielo je hľadanie. Každá kniha má definitívny tvar, avšak to, čo vyzerá ako hotové dielo, má svoje pokračovanie, svoju ďalšiu cestu. Čitateľ zatvorí  knihu, ale verím, že niečo neviditeľné pokračuje v jeho srdci, mysli, nálade. A možno, že aj v autorovom svete. Aj keď dokončím knihu, verím, že vyvoláva stále nové príbehy.

Napríklad ako vaša Kniha, ktorá sa stane? Počas prednášok spomínate, že vďaka nej sa vo vašom živote začali diať mystické veci...

To je pravda, ale každá kniha, ktorá sa stala, sa zároveň aj stane. Každá kniha má svoj koniec, ale za tým koncom je nový začiatok niečoho možno ešte krajšieho, úžasnejšieho, mystickejšieho. Knihy majú rôzne osudy. Párkrát som sa dozvedel, že nejaká moja kniha – ale to sa dá povedať aj o pesničke, divadle – ovplyvnila život nejakého človeka. Niekedy sa o tom dozviem až po rokoch alebo desaťročiach. Niekedy sa o tom nedozviem. To však neznamená, že o tom netuším. Aj ja som zažil knihy, ktoré ma ovplyvnili a viem, že knihy majú veľkú silu. Majú vyžarovanie, ktoré ostáva medzi autorom a čitateľom, pričom autor ani nemusí byť zapamätateľný, pokojne môže zmiznúť, dôležité je, že v čitateľovi zanechal svoje posolstvo.

Cítite zodpovednosť za texty, ktoré ponúkate svojim čitateľom?

Áno, určite. Je to veľká zodpovednosť, ale nemôžem si ju veľmi pripúšťať, lebo by mi zväzovala ruky. Ako je však povedané – beda tomu, kto by pohoršil maličkého. Nie je to len zodpovednosť spisovateľa či umelca. Je to zodpovednosť nás všetkých za to, čo konáme. Za každý náš čin, slovo, myšlienku.

Veľmi na mňa zapôsobili Vaše úderné slová z Knihy, ktorá sa stane: „Je čas pamätať si. Je čas (s)pamätať sa.“ Na čo by sme teda nemali zabudnúť?

Toho je veľmi veľa. Môžem hovoriť len za seba. Ja nemôžem zabudnúť na to, že som dostal tento život, zatiaľ týchto šesťdesiat rokov. Vnímam ich ako dar, ako pôžičku, či dokonca hypotéku, ktorú raz budem musieť vyúčtovať. Nebude žiadna príležitosť na opravu. Máme vymeraný určitý čas. Musíme si ho zhodnotiť a niečím si ho zaplniť. Tým, že sme takí krehkí a omylní, je to ťažká drina. Život je príležitosť na naprávanie našich omylov a chýb.

Ste, medziiným, autorom textu Svet lásku má. Ešte stále svojim slovám veríte? 

Láska je hybná sila tohto sveta. Láska z nás robí ľudí. Možno aj zvieratká cítia vďačnosť voči ruke, ktorá ich kŕmi alebo hladká, ale principiálne je láska asi len darom pre ľudí. Tento svet je komplikovaný a domotaný možno preto, že lásku nedokážeme ani prijať, ani odovzdať. Niekedy si lásku zamieňame za rozkoš alebo prítulnosť či vďačnosť, ale ľudská láska je viac. Je to veľký dar aj sila. Či svet lásku má? Niekedy ju má, niekedy ju nemá, ale mal by ju mať, aby sme v tomto svete ostali ľuďmi.

Foto: Martin Buzna

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo