Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
12. september 2020

K veci

Ateizmus ako základná pozícia

O troch druhoch ateistov.

Ateizmus ako základná pozícia

Ilustračné foto – Kaihsu / Wikimedia Commons

Neviem to dokázať, ale mám silný dojem, že pre typických Američanov do štyridsať rokov, dobre vzdelaných a relatívne bohatých, je dnes „základnou“ pozíciou ateizmus.

Keď hovorím o ateistoch, mám na mysli tri druhy: (1) úplných ateistov, ktorí sú v otázke svojej nevery celkom úprimní; (2) hanblivých ateistov, obvykle známych ako agnostici, ktorí neveria v Boha, ale radi hovoria sebe aj iným, že sú v tejto otázke otvorení – aj keď nie sú; a (3) ľahostajní ateisti, pre ktorých je Božie nejestvovanie natoľko samozrejmé, že sa ani neobťažujú lepiť si na svoje duševné rozpoloženie nálepku ateistu alebo agnostika.

Tiež by sme mali poznamenať, že ateizmus má mnoho poloateistických „spolucestujúcich“ medzi protestantmi, katolíkmi a liberálnymi židmi.

Kedysi dávno musel človek v Amerike vyvinúť určité úsilie, aby bol ateistom. Vyžadovalo si to isté množstvo duševnej a morálnej práce. Bolo sa treba vzbúriť proti samozrejmému pohľadu, že Boh jestvuje. Potom bolo treba nájsť pre odmietnutie tohto pohľadu nejaké dôvody. A napokon bolo treba nájsť odvahu alebo tvrdohlavosť sa tohto pohľadu držať napriek tomu, že ho len málokto podporil.

Naopak, v prvých desaťročiach slávneho 21. storočia je ľahké byť ateistom, takmer také ľahké ako spadnúť z polena, ako by povedal Mark Twain.

Dnes je to teda presne naopak. Dnes je to práve dobre vzdelaný veriaci, kto sa musí vzbúriť proti názoru branému ako samozrejmosť, že Boh nejestvuje. Veriaci musí nájsť dôvody pre odmietnutie nevery. A je to teistický veriaci, kto musí mať odvahu alebo tvrdohlavosť držať sa svojej viery vo veľmi sekularizovanom prostredí, ktoré je voči nej nepriateľské.

Ak sa medzičasom neuskutoční nejaká veľká náboženská revolúcia, tento ateizmus veľmi pravdepodobne „presiakne“ aj k menej vzdelaným a privilegovaným vrstvám spoločnosti. Jestvuje totiž čosi ako železné pravidlo, že presvedčenia a hodnoty kultúrnych elít v spoločnosti skôr či neskôr presiaknu k masám, aj keď možno v zriedenej forme. Napríklad v stredoveku presiakli kresťanské presvedčenia a hodnoty kňazov, mníchov a mníšok k polopokresťančeným masám, aj keď toto kresťanstvo más bolo zriedené mnohými dávkami herézy a povery.

A v slávnych časoch jezuitskej misionárskej činnosti jezuiti chápali, že kto chce spoločnosť obrátiť na katolicizmus, musí začať nie roľníkmi, ale kráľom a jeho dvorom. Stačí obrátiť kráľa a roľníci sa dosť rýchlo pridajú.

Skrátka, neuplynie ani mnoho desaťročí a Spojené štáty možno budú spoločnosťou, v ktorej budú vládnuť ateistické elity poloateistickým masám. Už aj vidíme, ako sa táto sociálna štruktúra formuje. Ateistické elity dosť prevažujú v našich veľkých inštitúciách, ktoré sa zaoberajú „kultúrnou výchovou“ verejnosti – inštitúciách ako mainstreamové médiá, zábavný priemysel a naše najlepšie vysoké školy a univerzity.

Všetko toto je veľmi zvláštne, lebo v celých dejinách ľudského rodu bola takmer všadeprítomná nejaká forma teizmu (alebo polyteizmu). Takmer každý veril v Boha (alebo bohov). Takmer každý veril, že svetu vládne nejaká nadprirodzená božská sila (alebo sily).

Inzercia

A tak to pokračovalo toľko tisícročí, že ľudia, ktorí starostlivo študujú tieto veci, iba donedávna dospeli k záveru, že ľudské bytosti sú svojou povahou náboženské, že v samotnej našej prirodzenosti je čosi, čo nás ženie k tomu, aby sme verili v Boha či bohov. Ateizmus bol preto zriedkavý a neprirodzený – úplne ako homosexualita.

Samozrejme, keďže žijeme v úžasnom svete vedeckého a psychologického osvietenia, väčšina našich kultúrnych elít dospela k novému pochopeniu, že homosexualita nie je ani v najmenšom neprirodzená. A keď spravili tento veľký objav, prekvapuje niekoho, že spravili aj ďalší: že neprirodzený nie je ani ateizmus?

Predstavme si, že nám v spoločnosti bude vo všeobecnosti prevažovať ateizmus. Ublíži to nejako výrazne generáciám, ktoré prichádzajú po nás? My, ktorí sme celý život verili v Božiu existenciu, odpovieme na túto otázku „áno“. Možno je to však iba náš predsudok. Máme nejaké dobré dôvody obávať sa víťazstva ateizmu?

Ponúkam dva. Po prvé – ak Boh nejestvuje, ľudská morálka nemá božský základ. A ak nemá božský základ, musí mať základ čisto ľudský. Morálka sa bude musieť uznať ako čisto ľudský výtvor. A ak je ľudským výtvorom, potom ju ľudia môžu meniť, a to náhle a radikálne. To, čo bolo včera zlé (napríklad vražda), môže byť dnes dobré. Samozrejme, prechod od jedného k druhému uľahčíme používaním zjemňujúcich výrazov. Vraždu nebudeme nazývať vraždou. Nazveme ju potrat alebo eutanázia, alebo akýmkoľvek iným zjemňujúcim pomenovaním, ktoré si dokážeme vymyslieť.

Po druhé – ak Boh jestvuje (teda aspoň racionálny Boh, v ktorého tradične verí západná teológia a filozofia, na rozdiel od úplne arbitrárneho Boha islamu), potom má zmysel veriť, že prírodu ako Božie stvorenie dokážeme poznávať rozumom, že ľudský rozum ju dokáže uchopiť a porozumieť jej. Ak skoncujeme s týmto racionálnym Bohom, skoncujeme aj s racionálnym stvorením. Otvoríme dvere arbitrárnym presvedčeniam (napr. že muž je žena, ak sa tak cíti). Otvoríme dvere najdivokejším poverám. Pozveme ľudí, aby verili čomukoľvek, čo sa im páči.

Občas ma mrzí, že ako starý človek budem musieť čoskoro opustiť úchvatne zaujímavé divadlo ľudských dejín. Inokedy však ďakujem Bohu, že sa nebudem musieť pozerať na to, ako sa celá naša kedysi veľkolepá civilizácia zrúti do prachu.

David Carlin je profesor na dôchodku, ktorý vyučoval sociológiu a filozofiu na Community College v Rhode Island, a autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike).

Pôvodný článok: Default to Atheism. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame