Letný sen...

Človek by ani neveril, ako rýchlo sa vedia zmeniť veci, okolnosti, ľudia. Všetko sa zvrtne neskutočne rýchlo. Čas zbesilo beží. No niekedy sa veci vedia aj zastaviť, akoby na zázračnú večnosť. Niekedy vám stačí zájsť na koniec ulice, inokedy za roh domu. Niekedy musíte prejsť celú krajinu, či iné štáty. No jednoducho, sú momenty, keď objavíte raj. Skutočný, pozemsky nadpozemský raj. A vtedy vám vôbec nezáleží na bežných veciach. Nezáleží na tom, kým skutočne ste, nezáleží na tom, kde skutočne ste. Je to zázrak. Niečo, čo sa odohrá len medzi vašim vnútorným svetom a tým vonkajším, pretože nik iný to nevidí, nevníma, a zväčša ani nechápe.

Prechádzal som sa poloprázdnymi ulicami starobylého mesta. Akoby tu žili len starí ľudia. Sedeli v tieni veránd, olivovníkov, či pod jednoduchými besiedkami z naťahanej vinnej révy. Dookola panovalo slnko a všadeprítomný zvuk neúnavných cikád. O chvíľu som dorazil k moru, ktoré rovnako odhodlane ako cikády, obmývalo breh. Znova a znova, podľa presného cyklu vĺn, prílivov a odlivov. Netrvalo to dlho a ocitol som sa na kamenistých, neupravovaných brehoch. Kde – tu som stretol človiečika, ktorý sa zvlažil v studenej vode a vracal sa späť do bezpečia svojho príbytku. Zložil som sa na jednej zo skál a pozeral som do diaľky. Hoci bolo horúco, vôbec som nemal chuť sa kúpať. Pri pohľade do tých diaľav sa moje myšlienky uberali kamsi k nekonečnu. Všetky veci, ktoré ťažia človeka, akoby sa vzdialili. Na takomto mieste sa nedá byť nepokojným. Pokoj sa tu doslova rozprestiera. Všetko sa deje akoby podľa starobylého rítu. Znenazdajky sa voda zdurí a v troch krátkych vlnách sa roztriešti o skaly až tak, že sa voda dostane ku mne. Potom všetko stíchne a more zas naráža na skaly v dlhých a pokojných vlnách. A toto sa znova a znova opakuje. Svet má čas. Boh má čas. Len my, uvedomujúc si svoju zraniteľnosť, vystrašení nutnosťou smrti a zániku, horlíme sa v každodennosti.

More je tu nádherné, čisté a priezračné. Stále vidno až na jeho dno. Voda je dosť chladná a akosi slanšia, než som si zvykol v iných častiach tejto krajiny. Okamžite som sa prebral. Plávalo sa mi ľahko. Ešte som sa stále pohrával s vlastnými myšlienkami, keď začali do mňa narážať vlny. Oči ma začali štípať a pocítil som nepokoj. Vzdialil som sa od brehu. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že sa musím s vodou zladiť. No potom to už išlo, nádych, ponor, výdych, vynor, švih, vlna, švih vlna... Plával som zrazu o mnoho rýchlejšie a nevnímal som nič, okrem rytmu. Až keď som pocítil únavu v údoch, otočil som sa na chrbát, no plával som ďalej. Znova som sa pretočil a plával som, kým ma nerozboleli ruky. Bol som už riadne ďaleko. Svoje miesto na brehu som už nevidel. Okolo mňa boli len vlny a chlad. Obďaleč mňa sa blysla akási rybka. Možno sto metrov smerom k brehu dosadla čajka. A znova som sa preľakol. Som tu sám. Bezmyšlienkovito a pomaly som začal plávať smerom späť. Išlo to ťažšie. Cítil som, ako ma bolia ruky. Slabosť, ktorú som predtým pocítil a ktorá bola veľmi príjemná a opojná, zmenila sa na únavu. Videl som nejasný breh a pevninu, svoj cieľ. Buď sa tu utopím alebo tam priplávam. Je to zanovitosť, čo nám pomáha prežiť. V hlave sa mi preblyslo, ako som sa doma zanovito učil, stránku po stránke, ako som na horách kráčal krok po kroku, ako som behával vždy o kúsok ďalej a ďalej. Je to presne ten istý pocit, je to moja povaha.

Na skalu som si ľahol celkom vyčerpaný. Natiahol som si sval na stehne. Všetko ma bolelo. No more mi dalo odpoveď. Som neskutočne sám. Som sám, aj keď som s ľuďmi. Som sám, aj keď som v dave, či s priateľmi, som sám, aj keď som bol s priateľkou. Niekedy si to človek nevšimne, najmä ak sa zabáva. Niekedy sa ten pocit snaží oklamať. Ale je tu. Je to odpoveď. Nie som ani skalou, ani vodou, nie som ani tým druhým, som sám sebou a som sám. Vo všetkom ostatnom sa márne hľadám, nedá sa s tým splynúť, vždy čosi ostáva... Som naozaj sám?
– Nie si.
Zaznela krátka a jemná odpoveď. Trocha preľaknuto som otvoril oči. Vedľa mňa sedelo krásne dievča. Usmievalo sa. Sedela na okraji skaly a nohy mala vo vode, čo jej šumela okolo lýtok. Vyzerala akoby sa v tejto sekunde zrodila z morskej peny. Mal som pocit, že ju poznám, že ju poznám od nepamäti. Spýtala sa ma na filozofiu, a tak sme sa začali baviť. Potom hovorila o detstve, ktoré sa podobalo na to moje. Hovorila o svojej rodine. Veci nemusela ani dopovedať, pretože som ich poznal z vlastnej skúsenosti. Asi sme mali podobné detstvo, asi sme vnímali svet podobne. Mala nádherné čierne vlasy. Stále sa pozerala do diaľky. Chcel som jej vidieť tvár, no nemohol som. Pocítil som strach, že sa zľakne, že mi odíde. Akoby som ju miloval pred tým, než som ju spoznal. No ona sa len smiala a veselým hlasom stále čosi vravela. Asi nevidela moje vnútro, necítila, čo sa deje vo mne. A možno to vedela, no nechcela to z akéhosi dôvodu dať najavo. A ja som nechcel ničím narušiť túto krásnu, akosi pohansky posvätnú chvíľu. Bol som šťastný. Prišla noc. Ani neviem ako. Dohodli sme sa, že sa stretneme. A tak sme sa vídavali deň, čo deň. Vždy na niekoľko hodín a vždy sme sa mali o čom rozprávať. Hoci, rozprávala najmä ona. Ja som sa do nej vpíjal. Vždy hlbšie a hlbšie; vedel som, že ma to bude bolieť. Keď sme sa prechádzali po starých, vekmi vyšliapaných chodníčkoch, rozhadzovala rukami ako dieťa, pravou rukou sa dotýkala rastlín, čo lemovali chodník. Klopýtala povedľa mňa, zo strany na stranu presne, ako to robím ja, keď sa sám prechádzam po lesoch u nás doma. A stále čosi štebotala. Keď spoznala nejaký strom, či ker, hneď ho pomenovala a ukazovala mi, čo je čo. Poznám ju a milujem ju. Jej kroky, chôdzu, jej hlas. Viem ako ju rozosmiať, viem ako ju nahnevať, viem ako ju potešiť. Viem, že mi nepatrí, našiel som kúsok seba v niekom inom a viem, že ma to bude bolieť. Takto šiel deň za dňom. V noci som nevedel zaspať. Videl som ju všade. Počul som ju všade. Tušil som, že kamsi odíde. Len som nevedel, či tam chce odísť alebo nie. Nevedel som a dúfal som, že jej smiech, jej náklonnosť, jej radosť, že dni, minúty, sekundy, ktoré sme spolu strávili sa stanú večnosťou, že ju premôžu a rozhodne sa zostať.

Posledné posedenie, posledná prechádzka. Tušenie sa naplnilo a moje poznanie, že ju stratím sa potvrdilo. Ako každá iná ženská bytosť, pýtala sa ma, čosi o nej myslím. Hnevala sa na vzťahy, na to, že je to tak vo svete zamotané. Povedala, že odchádza a mne prišlo zle. Rozbolelo ma brucho tak prudko a silno, že som sa ledva nadýchol. Akoby mi ktosi vyrezal srdce a odnášal ho preč. Ovial ma teplý vánok. Zacítil som zvláštny pokoj. Akoby sa týmto nič nekončilo. Akoby som ju mal ešte v budúcnosti stretnúť. Vytrhla ma jej otázka – povedz mi, čo si o mne myslíš? Bojím sa, že sa budeš hnevať, hneváš sa? Pocítil som slabosť. Srdce mi takmer nebilo a rozbolela ma hlava. Bolo mi zle a želal som si zomrieť. V duchu som sa kŕčovito pousmial. Neviem, čo som jej odpovedal hlasom, no v duši som sa sám seba pýtal – čo si môžem myslieť o bytosti z morskej peny? O bytosti, pri ktorej viete, že ste jej odpustili všetko skôr, než vás zraní? O bytosti, ktorá vás dopĺňa, a o ktorej viete, že ak sa stratí, stratí sa čosi z vás?

Si zázrak, ktorý sa zrodil v šumení mora, jemná, čistá a energická ako morská pena. Milujem tvoju chôdzu, každý krok, milujem ako sa ti pri tele vznášajú ruky, milujem ako rozprávaš, tvoj úsmev. Milujem ako sa hneváš. Obdivujem tvoje vlasy, čierne ako noc. Viem, čo chceš povedať, dokonca niekedy viem, na čo myslíš. Viem ako ťa raniť, i ako potešiť. Si múdra, no nevieš všetko, si krásne roztržitá. Ten uprený pohľad do diaľav prezrádza, že si cieľavedomá a vieš byť oddaná, no si zraniteľná a krehučká ako malé kačiatko. Si taká..., ako ja. Dala si mi silu žiť a nielen žiť, dala si mi silu zomrieť. Viem tak, ako to len živá bytosť vycíti, že som sa naučil zomrieť. Nie je na tom nič výnimočné: veď moje srdce bije podľa tvojho, môj život som už dávno dal do tvojich služieb. Konečne mám odpoveď, za čo by som vlastne bojoval vo vojne: nebola by to vlasť, ani sloboda, ani vláda, ani princípy, bola by si to práve ty. V tom sa na malú sekundu ku mne otočila a ja som na chvíľu uvidel jej nádherné oči: boli strakaté. Potom zmizla. Tak jednoducho a rýchlo ako prišla.

Pozerajúc na nebo a moje milované mraky uvažoval som nad Bohom. Prečo si mi to spravil? Prečo si mi na chvíľu ukázal tu nádhernú bytosť, prečo si mi ukázal, že na svete existuje ešte ktosi, kto sa mi podobá a v zápäti si mi ho vzal? Prečo to ľuďom robíš, prečo je to tak? Je možné, že je to tak, práve preto, aby sme hľadali Teba?

No Ty si veľmi tichý Boh! Vždy, keď k Tebe hovorím, mlčíš. Si azda Exupéryho boh na čiernej skale mlčania, kde každá tvoja odpoveď človeku by znamenala tvoje umenšenie? Znamenala by, že nie si bohom, ale len čímsi, čo počúva človeka a plní jeho prosby, túžby?! To mu neverím, niečo mi na tom nesedí. Prečo mi to nepovieš sám?
– Ticho...

Svet je taký istý ako pred tým, než som sa išiel kúpať. Len slnko sa pohlo o hodný kúsok ďalej a poslablo. Zmocnil sa ma hnev, akýsi detský hnev, že nemôžem dostať to, čo chcem. Že Boh mi neodpovedá. Spomenul som si na jeden známy výrok od Sartra: „Prosil som, žiadonil o znamenie, vysielal som posolstvá k nebesiam; žiadna odpoveď. Nebesá ani nevedia ako sa volám. ...Boh ma nevidí, boh ma nepočuje. Vidíš to prázdno nad našimi hlavami? To je boh. Vidíš tu zívajúcu dieru vo vrátach? To je boh. ...Mlčanie – to je boh. Boh, je osamelosť ľudí.“

Presne tak sa cítim. Od hnevu som začal búšiť rukou do kameňa. Zbadal som ako som tým vyľakal menšieho kraba, ktorý sa ku mne približoval. Okamžite a prekvapivo rýchlo presvišťal po skale a zmizol v akejsi štrbine. Zľakol sa ma. Zviera vycíti kto je nad ním a pokiaľ ho len akýsi hrozný strach nedonúti konať inak, rešpektuje svoje miesto. Prečo človek nepozná túto hierarchiu? Spomenul som si ako sme kedysi dávno, v lese s otcom, stretli zatúlaného psa. Štekal, vrčal a ceril zubami. Poskočil dopredu a hneď trocha dozadu. Zľakol som sa ho. No otec kráčal predo mnou ďalej, tak som šiel za ním. Pes stále zúrivo dorážal, no držal sa od nás asi na meter. V tom sa otec otočil a zrúkol naňho „zmizni“ a dupol nohou smerom k nemu. Psisko v momente odskočilo. Otec išiel ďalej. Pes odbehol, zvrtol sa, štekal, zvrtol sa a zmizol. Už ho viac nebolo. Akoby vedel, čo si môže dovoliť a čo nie. Akoby poznal a dodržiaval akési nepísané zákony, ktoré mi už nepoznáme. Aj ten krab zrejme vycítil, že by som ho v momente rozdrvil skalou.

Je zvláštne, že sa človek, čímsi pudený, stále obracia k Bohu, prosíka a žiadoní ako Sartre, ako ja...; päť minút, desať? Je ticho. A potom usúdi, že Boha niet alebo, že nás nepozná. A pri tom vieme, že svet má čas. Boh má čas. Prečo si myslíme, že práve nám a práve teraz musí Boh zodpovedať naše otázky?! Stratili sme súdnosť. Zviera pozná svoje miesto, pozná akési neviditeľné zákony, no my sme slepí. Je to práve nám vlastný pocit naliehavosti, áno práve teraz sa musí stať tá osudová vec, práve teraz musí Boh odpovedať, musí zúčtovať! Práve teraz nás musí spraviť šťastnými! Doslova osudovo horlíme a pachtíme sa v bludisku našich životov. A nevidíme. Nevidíme, že Boh i svet majú čas. More sa neustále valí vo svojom rytme. Vytrvalo hýbe na svojom dne kamienky, piesky miesy v neustálej krútňave. Voda sa nádherne šumí a pení. Všetko sa pomaly a presne odohráva: boj, šťastie, smútok, výhra, prehra, únava, bolesť, láska, strata, smiech, smrť – všetko zahŕňa tento starobylý rítus, rítus života. A Boh na nás čaká, stále.

Juraj Lauko

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo