Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
31. júl 2020

História

Stačilo málo a všetci by žili vo vysnívanom blahobyte

Na začiatku 60. rokov malo byť dosiahnutie reálneho komunizmu na dosah. Išlo o jeden z najväčších bludov totalitného režimu.

Stačilo málo a všetci by žili vo vysnívanom blahobyte

Šéf komunistov a prezident Československa Antonín Novotný vysvetľoval, že centralizovanie štátu, zakotvené do ústavy v roku 1960, je neutíchajúcim nebezpečenstvom slovenského separatizmu. Foto: Archív TASR.

V pondelok, 11. júla 1960, sa vo Vladislavskej sále pražského hradu zišli poslanci Národného zhromaždenia. Bola to len ich druhá schôdza, lebo do poslaneckých lavíc zasadli po nedávnych júnových voľbách. Kým na prvej schôdzi iba skladali sľub a volili vedenie československého parlamentu, na druhej už išlo do tuhého.

Ústredný bod bol druhý v poradí. Podarilo sa ho presadiť a hneď po jeho schválení sa v sále ozval mohutný potlesk. Potom poslanci povstali a skandovali „Ať žije KSČ“. Parlament tak prijal novú ústavu a štát sa pod vedením Komunistickej strany Československa (KSČ) mohol vydať na záverečnú etapu vrcholiacu dosiahnutím konečného cieľa – ustanovením komunistickej spoločnosti.

Nešlo o žiadnu maličkosť. V komunistickej spoločnosti sa v zmysle novej ústavy mal uplatňovať princíp „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“. Inými slovami, jednotlivci mali prispievať k spoločnému bohatstvu podľa toho, ako vládali, a za odmenu sa im malo dostať toľko, koľko si budú žiadať.

Takto sa mala v podmienkach Československa naplniť vízia Karla Marxa a Fridricha Engelsa definovaná v Manifeste komunistickej strany z roku 1848. Spoločnosť sa mala dostať do stavu, „kde bude slobodný vývin každého jednotlivca podmienkou slobodného vývinu všetkých“.

Medzi českými a slovenskými komunistami sa naplno presadil názor, že prichádza čas, keď sa idealistická vízia z polovice 19. storočia naplní v realite. Stačilo urobiť posledný krok, a potom nastúpi konečná a trvalá fáza vývoja spoločnosti, kde budú v naplňovaní vlastných potrieb uspokojení všetci. Raj na zemi.

Obdobie posledných 15 rokov, až do prijatia novej ústavy, bolo len prípravou na dosiahnutie cieľa. V roku 1945 po oslobodení sovietskou armádou sa podľa textu ústavy československý pracujúci ľud rozhodol budovať svoj oslobodený štát ako ľudovú demokraciu, ktorej poslaním bolo zabezpečiť pokojný vývoj k socializmu. Február 1948 bol posledný pokus medzinárodnej a vnútornej reakcie o zvrat tohto vývoja, čomu zamedzilo rozhodné vystúpenie pracujúceho ľudu.

Po prevrate v roku 1948 sa pracujúci ľud zbavil kapitalistického vykorisťovania a stal sa hospodárom svojej krajiny. Úspešne budoval socializmus pri uplatňovaní zásady „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce“, zdôrazňovalo sa v ústave.

V roku 1960 bol podľa ústavy vývoj už tak ďaleko, že druhá časť zásady – každému podľa jeho práce – uplatňovanej v prechodnom období, odpadne a nahradí sa novou. Ľudia už nebudú dostávať toľko, koľko si zarobia, ale koľko budú chcieť. Zásluhovosť odíde do histórie a nastúpi totálna solidárnosť. Komunistická spoločnosť naplno uspokojí všetkých uvedomelých obyvateľov.

K ústave cez zinscenované voľby

Utopistická predstava o budúcom svete blaha a spravodlivosti, kde nikomu nič nechýba a každý je pánom svojho osudu, nebola iba vyznaním viery jednej časti či oportunistickým sloganom druhej časti vypočítavejšie zmýšľajúcich komunistov. Punc uskutočniteľnosti jej dolešťovali nekomunistickí politici a spoločenskí predstavitelia, ktorí vtedy spolupredstavovali moc.

Národné zhromaždenie, ktoré v júli 1960 prijalo nový základný zákon štátu, ideovú príručku na ceste k vysnívanému svetu, nebolo zložením výlučne komunistické. V parlamente predstavovali komunistickí poslanci 72 percent. Nestraníckych poslancov bolo 14 percent a rovnaký podiel kresiel zastávali zástupcovia iných politických strán.

Novú ústavu odobrili jednohlasne zdvihnutím ruky všetci poslanci bez rozdielu pôvodu. Z 298 prítomných nikto nehlasoval proti a nikto sa ani nezdržal hlasovania.

Pohnútky nestraníckych poslancov nenačim ani skúmať, pretože na kandidátsku listinu sa vo voľbách dostali ako zástupcovia organizácií vytvorených alebo úplne kontrolovaných komunistami – napríklad Revolučného odborového hnutia, Socialistického zväzu mládeže či Zväzu československo-sovietskeho priateľstva.

Pozornosť si zaslúžia poslanci z radov nekomunistických strán. Z českých tu boli zastúpené Československá strana lidová a Československá strana socialistická, zo slovenských Strana slovenskej obrody a Strana slobody.

V prvých troch prípadoch išlo o pôvodné strany podrobené komunistami v roku 1948, ktoré si zachovali názov – lidová – alebo si ho zmenili, socialistická strana vznikla z pôvodných národných socialistov, slovenská obroda z krídla Demokratickej strany. Strana slobody bola založená v povojnovom období a s komunistami kolaborovala od začiatku.

Ponechanie týchto strán v československom parlamentnom systéme bolo zámerné. Zahraničiu mali slúžiť na vyvolanie zdania ľudovodemokratickej plurality hodnej nasledovania v západnej Európe.

V skutočnosti sa o pluralite vôbec nedalo hovoriť. Komunisti využili názorovú labilnosť a oportunizmus niektorých nekomunistických politikov. Poslušnosť vedenia strán si neskôr vynucovali hrubou silou – napríklad zinscenovanými procesmi s ich predstaviteľmi v 50. rokoch.

Najviditeľnejším prejavom falošného pluralizmu boli parlamentné voľby a obsadzovanie postov poslancov. Júnové voľby v roku 1960 boli iba fraškou, podobne ako tie ostatné predchádzajúce po roku 1948 .

Pod dohľadom komunistov sa vytvorila kandidátska listina Národného frontu, kde mali povinné zastúpenie iné politické strany a účelovo založené spoločenské organizácie. Občania mali len dve možnosti výberu – vhodiť do urny vytlačený kandidátsky lístok alebo niečo takéto odmietnuť vyhnutím sa voľbám či nenaplnením urny. Ak využili druhú možnosť, hrozili im postihy.

Nie div, že v roku 1960 sa na voľbách, ktoré zo zákona neboli povinné, zúčastnilo 99,7 percenta evidovaných voličov. Z nich 99,9 hlasovalo za kandidátsku listinu Národného frontu.

Pri pohľade neznalého vonkajšieho pozorovateľa tak mohol vzniknúť dojem, že takmer všetci československí občania podporujú novú komunistickú ústavu. Pluralitný parlament zvolený takmer 100 percentami voličov vyjadril úplný súhlas s novým základným zákonom štátu.

Nekomunisti komunistickejší ako komunisti

Nech neudivuje, že komunisti pri hlasovaní v parlamente vyjadrili návrhu ústavy bezvýhradnú podporu. Veď išlo o naplnenie ich ideového programu. Zaráža, že podobný postoj, bez akéhokoľvek náznaku nesúhlasu či minimálnej odchýlky sa prejavil u predstaviteľov nekomunistických strán. Ba naopak, nadšenie z novej ústavy, kde sa okrem iného zaručovala vedúca úloha komunistickej strany, u nich nepoznalo hraníc.

Úplnú podriadenosť vystihujú slová z parlamentnej rozpravy poslanca a zároveň ministra zdravotníctva Josefa Plojhara. Katolícky kňaz a šéf Československej strany lidovej, za ktorú zasadal v parlamente už tesne po druhej svetovej vojne, pri pohľade späť ocenil zvrhnutie kapitalistického poriadku v roku 1948 a budovanie socialistickej spoločnosti. Za to ho kolegovia poslanci v strede prejavu ocenili prerušujúcim potleskom.

Plojhar povzbudený prejavom kolegov pokračoval vyznaním, že o tomto snívali tisícročia „najlepší duchovia ľudstva“. Potešil sa, že socializmus v Československu zvíťazil a v progresívnom procese sa pod vedením komunistickej strany pokračuje ďalej. Návrh ústavy privítal a záväzok podriadiť sa komunistickým ideálom vyjadril za všetkých členov svojej strany.

Svoje vystúpenie zakončil šéf lidovcov vyhlásením, že v socialistickej ústave bude mať spoločnosť „spoľahlivý kompas na ceste k dôslednému uskutočňovaniu zásad leninskej politiky mieru, na ceste ku konečnému víťazstvu socializmu a komunizmu“.

Inzercia

Český katolícky kňaz Josef Plojhar slúžil verne komunistom od povojnového obdobia až do smrti v roku 1981 v pozíciách poslanca a ministra vlády. Foto: Wikimedia.org

Podobne sa nedal zahanbiť slovenský podpredseda parlamentu Jozef Kyselý. Tento povojnový primátor Bratislavy, zakladateľ prokomunistického krídla v Demokratickej strane a potom predseda Strany slovenskej obrody, sa vo vystúpení zameral na hospodárske povznesenie Slovenska. To popri komunistoch nepriamo pričítal sebe, lebo v 50. rokoch bol trojnásobným ministrom v hospodárskych rezortoch.

Kyselý privítal zmenu názvu štátu na Československá socialistická republika. Nadobudnutie nového prívlastku socialistická podľa neho neprišlo samo od seba, bolo na to treba veľa práce, zápasov a prekonávania prekážok. Ale napokon tento prívlastok vrástol do mena vlasti. V novej ústave sa odzrkadľovala socialistická prítomnosť a komunistická perspektíva.

Vystúpenia Plojhara a Kyslého ako najvyšších predstaviteľov dvoch nekomunistických politických strán sú príznačné a potvrdzujú diktatúru komunistov, ktorí si ju v roku 1960 definitívne potvrdili aj v ústave.

Opozícia neexistovala ani v presadzovaní slovenskej autonómie. Naopak, ústava pritvrdila centralizmus pražskej vlády a u slovenských komunistov našla pochopenie.

V rozprave, ktorá trvala v parlamente jedno predpoludnie a jedno popoludnie, ústavu podporili všetci dvanásti vystupujúci. Okrem Kyselého rečnili ďalší piati slovenskí poslanci, čím naplnili kvórum slovenských prejavov na polovicu. Komunista Jozef Lenárt objavil v novom hlavnom zákone štátu nástroj na ďalšie zblíženie a jednotu českého a slovenského národa. Vyslúžil si za to potlesk kolegov.

Centralistické spravovanie štátu do budúcna mala potvrdiť symbolika. Zmenil sa štátny znak. Slovenský symbol trojvršia s dvojkrížom používaný v časoch prvej Slovenskej republiky nahradil vrch Kriváňa s vatrou v popredí.

K utopickému komunizmu bez reptania ľudí

Napriek tomu, že nová ústava sa významom textu mala stať zásadným medzníkom na ceste k vybudovaniu komunistickej spoločnosti, treba ju vnímať skôr proklamatívne. V Československu sa neveľmi dbalo na dodržiavanie zákonov vrátane toho najvyššieho.

Ak išlo o vynucovanie vôle komunistického vedenia, postupovalo sa účelovo, násilne, bez ohľadu na zákony. Stačí porovnať práva zakotvené v predchádzajúcej ústave z mája 1948 a reálny život.

Táto ústava presadená komunistami krátko po prevrate definovala Československo ako ľudovodemokratickú republiku a hlásila sa k budovaniu socializmu. Popri tom povoľovala súkromné vlastníctvo podnikov do 50 zamestnancov a pôdy do 50 hektárov.

Aká bola skutočnosť? Komunisti rýchlo znárodnili takmer všetko, čo nebolo v rukách štátu. Podľa historika Miroslava Londáka by ste už na konci roka 1948 ťažko našli súkromný podnik, ktorý by mal viac ako 20 zamestnancov. Poslednými Mohykánmi ostali na začiatku 60. rokov najdrobnejší živnostníci.

Podobne naložili komunisti s poľnohospodárstvom. Ekonomickým nátlakom a policajnou represiou sa im podarilo do konca 50. rokov zmenšiť podiel súkromných hospodárstiev na zanedbateľné číslo. Podľa historičky Viery Hlavovej existovalo v roku 1960 na Slovensku z pôvodných vyše sedemtisíc hospodárstiev bohatých roľníkov, označených komunistickým režimom ako kulacké, už niečo iba vyše päťsto, aj to v značne zdecimovanom stave. Obhospodarovali niečo vyše dvoch percent poľnohospodárskej pôdy.

Ústava z roku 1948 zaručovala náboženskú slobodu. Komunisti na ňu siahli veľmi rýchlo. Zatýkali biskupov, kňazov, rozháňali rehoľníkov, rozličnými opatreniami vrátane väznenia obmedzovali náboženský život. Podľa historika Jána Peška boli v roku 1956 vo väzení viac ako štyri stovky cirkevných hodnostárov, duchovných, učiteľov a profesorov náboženstva, bývalých bohoslovcov a rehoľníc. Do tohto počtu nie sú zahrnuté násobné čísla laikov, ktorí trpeli za svoje náboženské presvedčenie.

Z tohto pohľadu ústava z roku 1960 vyjadrovala skôr priania komunistickej strany spojené s falošnými sľubmi pre občanov. Československý prezident Antonín Novotný vyhlasoval, že komunizmus ako konečná forma usporiadania spoločnosti sa môže stať realitou už po odrastení nasledujúcej generácie.

Predpoklady na naplnenie utopistickej vízie boli pritom nulové. Československo začalo v 60. rokoch ekonomicky čoraz viac zaostávať za západnou Európou. Práve nespokojnosť obyvateľov so životnou úrovňou sa stala vodou na mlyn revizionistickému hnutiu v druhej polovici 60. rokov, ktoré vyvrcholilo Pražskou jarou.

Prijatie ústavy z roku 1960 v Československu bolo prejavom podriadenosti Moskve. Tam najvyšší predstaviteľ Nikita Chruščov začal šíriť reči, že Sovietsky zväz už čoskoro dosiahne komunizmus. Československo malo verne nasledovať svoj vzor a preto sa do základného zákona štátu dostala formulácia, že na ceste ku komunizmu pôjde Československo „ruka v ruke s našim veľkým spojencom Zväzom sovietskych socialistických republík“.

Najvyšší predstaviteľ sovietskych komunistov Nikita Chruščov na začiatku 60. rokov veril, že Sovietsky zväz sa stane svetovou priemyselnou jednotkou a jeho obyvatelia budú už čoskoro žiť v reálnom komunizme. Foto: Wikimedia.org

V jednom mala nová ústava predsa pravdu. Definovala, že v štáte už niet vykorisťovateľských tried. Mierila tým na továrnikov, bankárov či poľnohospodárskych statkárov. Tých ozaj zlikvidovali. No na ich miesto sa dostala nová vrchnosť – privilegovaná skupina kariérnych komunistov.

Skutočne, stačil tucet rokov teroru a strachu, aby z Československa vymizla vysoká i stredná vrstva, vytvorila sa rovnostárska spoločnosť a stratila sa všeobecná vôľa návratu ku kapitalizmu. Revizionistické hnutie druhej polovice 60. rokov tak hovorilo iba o zdokonalení socializmu, a nie o návrate ku kapitalizmu. Nenapádalo monopol moci komunistov.

Ak ústava stavala zavŕšenie socializmu na týchto argumentoch, mala pravdu. Komunizmus sa mal potom dosiahnuť vynucovanou či nadobudnutou poslušnosťou obyvateľov. A tá bola realitou letných dní roka 1960.

 

 

Odporúčame