Včera večer som telefonoval so svojím dlhoročným priateľom, pravoslávnym kňazom a rozprávali sme sa o týchto Covid časoch. Vravel mi, že tento rok je podľa neho príležitosťou pre všetkých kresťanov natrénovať, ako si zachováme svoju vieru v podmienkach prenasledovania, keď nebudeme môcť ísť do kostola. Povedal mi, že toto obdobie vníma ako čas príprav – v ktorom nám Boh dal nahliadnuť do budúcnosti, ktorá nás čaká, a odhalil nám naše vlastné nedostatky. Chvíľu sme hovorili o tom, ako múdro jednotlivé cirkvi aj jednotliví veriaci využili alebo nevyužili tento čas. Ja som toto obdobie nevyužil na to, aby som prehĺbil svoj modlitebný život – a teraz vidím, že to bola veľká chyba, ktorú sa chystám napraviť. 

Len niekoľko hodín po tomto rozhovore som narazil na niečo nečakané: článok v časopise Spectator, ktorého autorom je Daniel French, anglikánsky vikár, o tom, ako vďaka tejto Covid kríze verní kresťania uvideli potrebu uskutočniť Benediktovu voľbu. Z článku vyberám:

Koronavírus a jeho následky mohli byť pre Anglikánsku cirkev šanca hovoriť o veľkej vízii kresťanskej nádeje a smrteľnosti. Biblia nás varuje pred epidémiami a morom. Hovorí nám, že žijeme v zlomenom svete. Je z nej jasné, že táto pandémia zďaleka nie je výnimočná. Napriek tomu Biblia prináša aj dobrú zvesť. Namiesto toho sa však až príliš veľa vedúcich predstaviteľov cirkvi tejto vízie vzdalo a miesto toho sa rozhodli strašiť nás alebo robiť okolo koronavírusu politiku.   

Táto, bohužiaľ, predvídateľná, zmeškaná príležitosť odhaľuje anglikánsku krízu, ktorá je hlbšia než témy, čo nás dvíhajú zo stoličiek, ako homosexuálni biskupi, transrodové liturgie alebo klesajúce počty veriacich. V podstate pramení z toho, že medzi biskupmi a teológmi panuje voči nadprirodzenu nedostatok dôvery. Vzhľadom na to, akou dominantnou sa v cirkvi stala sekulárna progresívna teológia, to nie je veľmi prekvapivé. Ale výsledok je naozaj depresívny: v čase, keď mnohí prehodnocovali svoje životy – a uvedomili si, ako jednoducho sa môže stať, že veci, čo pokladali za samozrejmé, tu nebudú navždy –, tu až príliš veľa vedúcich osobností cirkvi nebolo prítomných.

Otec French – viac informácií o ňom a jeho farnosti nájdete tu – píše o tom, ako sa v tomto období spojila skupina ortodoxných anglikánskych duchovných, pretože si uvedomili, že sú naozaj sami. Viac:

Pre túto skupinu formujú post-kovidálnu ortodoxiu traja myslitelia: CS Lewis, Jordan Peterson a Rod Dreher. … Ak sa táto post-kovidálna ortodoxia stane realitou, vo svojom bestselleri „Benediktova voľba“ ju predpovedal novinár Rod Dreher. Dreher tvrdil, že kresťania, ktorí nesúhlasia s progresivizmom, možno budú nútení vytvoriť „podzemné“ morálne komunity a siete. Tento postreh založil na príklade sovietskych krajín, kde paralelne s oficiálnymi štátnymi cirkvami fungovali podzemné cirkvi. Mnohí z nás, a nielen kňazi, sa cítia bezbranní voči takzvanej „kultúre zrušenia“ (z anglického „cancel culture“, teda zrušenie podpory osobností či firiem po tom, čo urobili alebo povedali niečo, čo sa zdá nevhodné alebo urážlivé, zväčša na sociálnych sieťach, pozn. prekl.) a nevidíme, že by nás anglikánske inštitúcie dokázali ochrániť pred politicky korektnými barbarmi, ktorí stále viac búchajú na dvere. Aby ortodoxní duchovní mohli v týchto náročných časoch byť podporou pre ľudí, potrebujú, aby na nich niekto dohliadal, potrebujú mentorov a podpornú sieť duchovných bojovníkov. Takáto nová sieť – na rozdiel od inštitúcií Anglikánskej cirkvi – by možno mohla ponúknuť práve toto. Mohla by z karantény povstať podzemná online cirkev? Neprekvapilo by ma to. 

Prečítajte si celý text (v angličtine).

Spojil som sa s otcom Frenchom a povedal som mu, že Nežiť v klamstve (nová kniha Roda Drehera nesie názov eseje Alexandra Solženicyna „Live Not By Lies“, slovenský preklad ešte nie je známy, pozn. prekl.) rozvíja túto myšlienku ešte ďalej. Povedal som mu o otcovi Tomislavovi Kolakovičovi, ktorý unikol gestapu a žil v Bratislave pod priezviskom svojej matky. Povedal som mu tiež o tom, ako v roku 1943, keď videl, že Slovákov ide ovládnuť komunistická totalita a niekedy aj napriek nesúhlasu zo strany inštitucionálnej cirkvi pripravil „Rodinu“, celoslovenskú sieť verných katolíckych študentov, ktorí sa duchovne aj inak pripravovali na prichádzajúcu perzekúciu. Otec Kolakovič vedel, že veriaci musia využiť svoju slobodu na to, aby položili základy života prenasledovanej cirkvi. Z knihy Nežiť v klamstve:

Jednotlivé skupiny z Rodiny sa najskôr stretávali, aby spolu študovali Bibliu a modlili sa, no čochvíľa začali počúvať Kolakovičove prednášky o filozofii, sociológii a ďalších intelektuálnych témach. Otec Kolakovič tiež trénoval svojich mladých nasledovníkov v tom, ako pracovať v utajení a ako vydržať výsluchy, ktoré podľa neho mali určite prísť. 

Rodina a jej malé skupiny sa rýchlo rozrástli po celom Slovensku. „Na konci školského roka 1944,“ povedal Vaško, „by ste len ťažko našli fakultu či strednú školu v Bratislave alebo vo väčších mestách, kde by nefungovali naše krúžky.“

V roku 1946 české úrady tohto kňaza-aktivistu deportovali. O dva roky neskôr komunisti získali plnú moc, presne tak, ako to otec Kolakovič predpovedal. Počas nasledujúcich niekoľkých rokov uväznili takmer všetkých členov Rodiny a brutálne si podriadili oficiálnu Československú cirkev. No keď sa členovia Rodiny dostali v šesťdesiatych rokoch z väzenia, začali uskutočňovať to, čo ich učil ich duchovný otec. 

Dvaja najvyšší zástupcovia otca Kolakoviča – lekár Silvester Krčméry a kňaz Vladimír Jukl potichu založili kresťanské krúžky po celej krajine a začali budovať podzemnú cirkev. 

Podzemná cirkev, ktorú viedli duchovné deti a vnúčatá tohto vizionárskeho klerika, sa stali na nasledujúcich štyridsať rokov hlavným prostriedkom protikomunistického disentu. To oni v roku 1988 zorganizovali verejnú demonštráciu v hlavnom meste Slovenska, Bratislave, ktorá žiadala náboženskú slobodu. Sviečková manifestácia bola prvým veľkým protestným zhromaždením proti štátu. Bola predchodkyňou Nežnej revolúcie, ktorá komunistický režim zvrhla o rok neskôr. Aj keď slovenskí kresťania patrili v sovietskom bloku medzi tých najviac prenasledovaných, Katolíckej cirkvi sa darilo odporovať, pretože jeden muž videl, čo prichádza, a pripravil svojich ľudí.

Po udalostiach posledných dvoch mesiacov v USA a v Británii nepochybujem o tom, že sa toto blíži. Obdobie pandémie Covid-u som strávil tým, že som dokončoval knihu, aby mohla vyjsť 29. septembra, no nepripravoval som sa duchovne. Tomu je dnes koniec. Tí, ktorí majú oči na to, aby videli, vedia, že dni sú zrátané (z anglického „písmo je na stene“ – biblický frazeologizmus podľa príbehu z piatej kapitoly knihy proroka Daniela, pozn. prekl.). 

Keby sa to dalo, vydali by sme knihu „Nežiť v klamstve“ už dnes, aby kresťania mohli už teraz začať premýšľať, ako vytvoriť takého skupiny a siete. Nie je však možné vydať ju skôr. No kým príde na svet, prosím, myslime na to, čo by dnes otec Kolakovič povedal nám – katolíkom, protestantom, pravoslávnym a tak ďalej – a čo by urobil. Ako by vyzerala „Rodina“ v našej dobe a tam, kde sme? 

Teraz je čas jasne vidieť, intenzívne premýšľať o tom, čo vidíme, a potom na základe tohto poznania aj konať. Znamením nádeje, ktoré som videl na všetkých svojich zahraničných cestách Benediktovej voľby, je toto: verní kresťania naozaj majú spojencov všade. Tí, čo vidia ponad cirkevné a denominačné rozdiely, a uvedomujú si, že v očiach prenasledovateľov medzi nami nie sú žiadne významné rozdiely. Z knihy „Nežiť v klamstve“:  

Krčméry spolu s ostatnými väzňami spieval duchovné piesne a modlil sa litánie za ich každodenné potreby, tiež za ducha pokory a ochoty vydržať pre Krista všetko. Toto bratstvo bolo neoddeliteľnou súčasťou spirituality kresťanského odporu. Otec Kolakovič vštepil Rodine schopnosť prekročiť hranice cirkví a vytvoriť s ostatnými kresťanmi bratstvo. Zajatie a mučenie urobilo z tejto schopnosti praktickú skutočnosť. 

„Vo väzení nikto nevnímal žiadne náboženské rozdiely,“ píše Krčméry.

Rovnaký princíp sa odráža aj vo svedectve evanjelického pastora Richarda Wurmbranda a ďalších bývalých väzňov, ktorých držali komunisti. Nie je to falošný ekumenizmus, ktorý hlása, že všetky náboženstvá sú v podstate rovnaké. Ide skôr o vzájomné uznanie toho, že v kontexte prenasledovania, ak chceme duchovne prežiť, je životne dôležité prijať „solidaritu otrasených“ Jana Patočku. 

Jan Patočka bol český filozof a krstný otec disidentov Charty 77. My kresťania, ktorí čelíme otraseniu z toho, čo je, a z toho, čo príde, potrebujeme začať žiť inak už teraz. Musíme nájsť jedni druhých. Potrebujeme vybudovať tieto siete, ešte kým je čas. Neviem sa dočkať momentu, keď táto kniha vyjde, aby sme sa o tomto všetkom mohli otvorene porozprávať, vo svetle rád od kresťanov, čo prežili tvrdú totalitu, ktoré som dostal a priniesol v tejto knihe.