V tejto krajine Boris Kollár nie je jediný, ani jeden z mála, kto má len akože vzdelanie. A ruku na srdce, od Borisa Kollára sa ani nedá žiadať, aby práve on bol etalónom poctivosti a slušnosti v politike. Ani on sám až takúto ambíciu nemal.

Jeho voliči bez problému strávili to, že má desať či koľko detí s ôsmimi či deviatimi ženami, že začínal ako parťák mafiánov a stranu si v podstate zakúpil a obsadil kamarátmi. A že by im teraz prekážalo nízke percento originality v jeho diplomovke?

Maximálny cieľ je však jasne naznačený – politik s odpísanou diplomovkou by mal odstúpiť z funkcie predsedu parlamentu. V ideálnej krajine.

No my tu pod Tatrami ešte nemusíme byť až takí maximalisti. Niekedy stačí vidieť pred sebou cieľ a pripustiť, že cesta k nemu bude dlhšia. A so sklonenou hlavou ísť k nemu aj cestou rozumného kompromisu.

Budete mať z toho hanbu a váš titul či vzdelanie aj tak nikto nebude brať vážne. Zdieľať

V prípade Borisa Kollára by mohol kompromis vyzerať takto: parlament prijme zákon, ktorý povolí odoberanie nečestne získaných akademických titulov. Boris Kollár nebude používať svoj titul Mgr. a Petra Krištúfková svoj titul Bc. Tak priznajú, že bol omyl študovať na pochybnej škole a pochybným spôsobom získať titul.

To bude aj jasný odkaz študentom. Úplne nanič vám bude titul, ktorý si zoženiete na obskúrnej škole. Budete mať z toho hanbu a vaše vzdelanie aj tak nikto nebude brať vážne.

A ešte niečím sa musia kollárovci vykúpiť: aj oni musia prispieť k tomu, aby čo najskôr zanikli všetky obskúrne vysoké školy.

Ako prvá by mala zaniknúť tá kuriozita v Skalici, na ktorej získal titul Kollár a Krištúfková. Ivan Kmotrík tu dostal titul PhD. A rektor Jozef Minďáš, Kollárov ctený školiteľ, má na krku obvinenia pre podozrivé transakcie s poľovnými revírmi. Ťahá sa to ešte z čias, keď bol na čele štátnych lesov ako nominant HZDS. V skutočnosti však podnik riadil Mečiarov zať.

Človek, ktorý Minďášovi vtedy dohováral, je dnes ministrom pôdohospodárstva. Smola. Pán docent má teraz ťažké obdobie. Už najbližší pondelok bude pred súdom obhajovať svoje počínanie v štátnej firme. Dá sa pochopiť, že sa mu teraz nechce vysvetľovať, ako dopomohol k titulu Kollárovi a Krištúfkovej.

Kollár a Krištúfková sa pokúšajú zbaviť svojej minulosti, vytesniť ju a vytvoriť si novú identitu. Zdieľať

Celá tá záležitosť s titulmi má ešte jeden pozoruhodný rozmer, ktorý – priznávam – ma zaujíma oveľa viac ako to, či Kollár odstúpi.

Baví ma sledovať, ako sa títo dvaja ľudia, Kollár a Krištúfková, pokúšajú zbaviť svojej minulosti a vytvoriť si novú identitu, aj s akademickými titulmi.

Vytvárajú si príbeh ľudí, ktorí sa už nasýtili bohatstva, pochopili, že ono neprináša šťastie ani uspokojenie, a preto teraz chcú iba jediné: aby svet bol lepší a v tejto krajine neboli chudobní trpiaci ľudia. A už im nestačí iba radové miesto poslanca. Boris Kollár je predsedom parlamentu a Petra Krištúfková zatúžila aspoň po poste vládnej splnomocnenkyne.

Krištúfková nedokončila obchodnú akadémiu, v štvrtom ročníku otehotnela. A potom sa venovala výchove dcér a vzťahom s problémovými mužmi, ktorí jej dokázali zabezpečiť luxusný život. Aby nemusela byť veselá v električke, ale radšej smutná v mercedese, ako znie jej okrídlený výrok.

Ale svet sa zmenil, dokonca aj ten slovenský celebritný. Tým, že zbalila Diniča či Ondrejčáka, už nikoho neohúri. Aj tu už trošku záleží nielen na tom, akú máte kabelku, ale aj kto vám ju kúpil.

Krištúfková zatúžila po zmene. Už nechcela byť len družkou pochybných mužov. Možno zmúdrela, možno začala starnúť, možno chcela byť lepším príkladom pre svoje dcéry. A keď jej bývalý partner Kollár založil stranu a nemal v nej ľudí, príležitosť sa ponúkla sama. Krištúfková sa jej chopila.

Kto by nedrukoval krásnej žene, ktorá chce zmeniť svoj život, odvrhnúť škaredú minulosť? Zdieľať

Nedávno na tlačovke povedala aj toto: „Myslím si, že každý človek prechádza vývojom a má právo na zmenu. Dovoľte mi, aby som na to mala právo aj ja.“

Polepšená hriešnička. To máme všetci radi, či nie?  Aj vo filmoch, kto by nemiloval Pretty Woman? Aj v Biblii nás dojíma stretnutie pri Jakubovej studni. Ježiš tam osloví  Samaritánku, ktorá mala päť partnerov, a žiadneho muža. A kto by nedrukoval krásnej žene, ktorá chce zmeniť svoj život? Áno, aj v prípade Krištúfkovej, aj v prípade Kollára to mohol byť celkom pekný príbeh s mravoučnou pointou.

A nikto od týchto polepšených hriešnikov naozaj neočakáva akademické vzdelanie. Bolo by oveľa uveriteľnejšie a poctivejšie, keby sa Krištúfková postavila pred novinárov, dala si trošku menej nápadný make up a povedala: „V čase, keď som sa mohla vzdelávať, som uprednostnila iné veci: mužov, deti, luxusný život, dovolenky na jachtách... Preto dnes nemám akademické vzdelanie ani titul. A už sa mi ani nechce poctivo študovať. Ale aj bez akademického titulu chcem byť užitočná, prospešná, chcem pomáhať.“

Boris Kollár mohol urobiť podobnú vec. Nenaháňať pokútne akademický titul. Priznať, že dobré vzdelanie nebola jeho priorita, že ho učil život.

Toto by sme im vzali. V tejto krajine má čudný titul kdekto. Ale úprimnosť je tu stále vzácnou komoditou.

Boris Kollár a Petra Krištúfková akoby sa pokúšali o novú mýtickú autobiografiu. Zdieľať

Mimochodom, v Česku majú teraz podobnú kauzu, aj keď s úplne inými parametrami, ako má tá naša skalická kauzička. Americko-český spisovateľ Jan Novák napísal novú biografiu svetoznámeho spisovateľa Milana Kunderu. A obviňuje ho, že si po emigrácii budoval celkom novú identitu.

Neznalým zahraničným novinárom po emigrácii rozprával, ako bol v Československu prenasledovaným spisovateľom, robil v podradných zamestnaniach a po večeroch hrával v zafajčených putikách džez.

Podľa Nováka si vytvoril novú mýtickú autobiografiu. V skutočnosti nebol doma žiadny štvanec, naopak, otváral spisovateľské zjazdy, získal Štátnu cenu Klementa Gottwalda, vydával angažované knihy, užíval si život a s veľkou pravdepodobnosťou udal človeka, ktorý potom skončil na dlhé roky v jáchymovských baniach.

Boris Kollár a Petra Krištúfková akoby sa pokúšali o to isté, o novú mýtickú autobiografiu. Majú za sebou divokú mladosť v deväťdesiatych rokoch, činy, kontakty, vzťahy, kšefty, na ktoré nie sú vždy hrdí. A vstupom do politiky akoby chceli napísať svoj nový príbeh, ku ktorému patrí aj akademické vzdelanie.

Lenže im nenačúvajú iba nezorientovaní a obdivom paralyzovaní zahraniční novinári. Preto sa rýchlo odhalilo, že aj vo svojej novej identite používajú svoje staré osvedčené spôsoby.