Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Spoločnosť
20. jún 2020

K veci

Biele privilégiá a iné veci

Vyrastal som ako privilegovaný beloch.

Biele privilégiá a iné veci

Demonštranti stoja na bulvári Sunset počas protestu proti policajnej brutalite v Los Angeles 9. júna 2020. Ilustračné FOTO TASR / AP

Mojím „privilégiom“ bolo stráviť prvých 15 rokov svojho života v podnájme na Beverage Hill Avenue 131 v meste Pawtucket v štáte Rhode Island. Tiekla nám tam iba studená voda a nemali sme žiadne ústredné kúrenie. Podnájom vykuroval ten istý kuchynský sporák, na ktorom sme varili.

Keď sme si chceli umyť ruky alebo tvár v teplej vode, museli sme si ohriať vedro vody na sporáku a potom ju naliať do drezu. Ak sme chceli teplý kúpeľ, museli sme ohriať veľa vedier vody a vyliať ich do vane. Samozrejme, žiadna sprcha nebola.

V zime sme v podnájme zavreli prednú miestnosť, aby sme nevypúšťali von teplo, a kuchyňa slúžila na všetky účely. Na doplnenie paliva, ktoré zásobovalo vykurovaciu časť sporáka, sme schádzali dolu do pivnice, naplnili bandasku petrolejom a šli s ňou hore dve poschodia.

Keď moja mladšia sestra potrebovala lekársku starostlivosť, mali sme to „privilégium“, že sme predali svoje staré auto z druhej (alebo tretej?) ruky a potom sme roky žili bez automobilu. Vďaka tomu sme však mali „privilégium“ cestovať na nákupy do centra Pawtucket autobusom. V piatok večer som so svojou mamou chodieval do jedného zo supermarketov, ktoré boli vtedy v centre Pawtucket, a ja, krpáň, som mal to „privilégium“ vláčiť ťažké tašky s nákupom autobusom domov. To isté „privilégium“ mala i moja mama.

Okolo roku 1950 utrpel môj otec ochromujúci záchvat artritídy, ktorá mu na rok znemožnila pracovať a často musel ležať v posteli. Po celý ten čas sme mali „privilégium“ skĺznuť z hranice chudoby do úplnej chudoby. Našťastie sa môj otec takmer zázračne uzdravil a hneď nato si našiel prácu a nastúpil do nej. Na pracovisko vo vzdialenom západnom kúte Providence cestoval z domu autobusom na dva prestupy.

Okrem mnohých týchto „privilégií“ som mal však aj pár skutočných výhod, že som vyrastal v Pawtucket. Po prvé a predovšetkým som mal dvoch zosobášených rodičov s veľmi silným zmyslom pre rodičovskú povinnosť. Usilovne pracovali, hrali podľa pravidiel a rodine dávali prednosť pred svojím individuálnym ja.

Po druhé som mal verejné školy v Pawtucket: školu na Prospect Street a Goffovu nižšiu strednú školu. Učitelia, z ktorých veľkú väčšinu tvorili nevydaté ženy, boli úžasní. Hlavu mi plnili poznaním, a čo bolo ešte dôležitejšie, túžbou po ďalšom poznaní. Neskôr, keď sa moja rodina pozviechala z chudoby a mohla si dovoliť platiť ročne školné 100 dolárov, som išiel do Akadémie sv. Rafaela, školy, ktorú viedli kresťanskí bratia a mala úžasných učiteľov. (Dnes je tam školné vyše 10 000 dolárov ročne a kresťanskí bratia tam už nie sú.)

Po tretie som mal katolícke náboženstvo a množstvo jeho kostolov v Pawtucket. Náboženstvo podporovalo lekcie dobrého správania, ktoré som sa naučil doma a v škole. Učilo ma správať sa slušne a cítiť vinu, keď moje správanie kleslo pod ideálnu normu (čo sa občas stáva i teraz).

Po štvrté som mal Pawtucketský chlapčenský klub, ktorý mi poskytoval priateľov a dobré slušné rozptýlenie.

Napokon som mal samotné mesto Pawtucket – „rodisko americkej priemyselnej revolúcie,“ lebo práve tu v roku 1790 postavili prvú textilnú továreň v Amerike. Keď som bol chlapec (v 40-tych a 50-tych rokoch 20. storočia), Pawtucket bol v posledných fázach obdobia, ktoré by sa dalo nazvať jeho zlatým vekom. Pre dospievajúceho chlapca to bolo úžasné mesto – robotnícke mesto akurát pre chlapcov z robotníckych rodín.

Centrum Pawtucket pulzovalo životom: bolo plné ľudí, obchodov, bánk, reštaurácií a kín – plus chlapčenský klub. (Dnes je toto centrum mesto duchov). Ulice boli bezpečné. Násilie len zriedkakedy prekročilo hranicu občasných pästných súbojov. A hoci bola veľká časť mesta husto naprataná nájomnými domami, vždy sa zdalo, že deti majú kopec miesta na hranie.

Každý, kto nie je úplný idiot, vie a uznáva, že Amerika má dlhé a hrozné dejiny rasizmu namiereného proti černochom – 250 rokov otroctva a 100 rokov poemancipačnej rasovej segregácie. A všetci, nielen cnostní liberáli, tieto dejiny ľutujú. No všetci, ktorí neklamú samých seba, takisto vedia, že pri biede, ktorá v súčasnosti prevláda medzi veľkou časťou amerických černochov, je biely rasizmus nanajvýš podružným faktorom.

Inzercia

Ak sú na tom černosi vo všeobecnosti horšie než priemerný beloch v takmer každej kategórii blahobytu – zdravie, príjem, vzdelanie, zamestnanie a mnohé iné –, je to najmä v dôsledku otrasne dysfunkčnej kultúry, ktorá je všadeprítomná v nižších triedach černochov, a má dokonca sklon „prenikať“ nahor do čiernej strednej triedy.

Táto kultúra podporuje a ospravedlňuje postoje, ktoré vedú k astronomickým počtom pôrodov mimo manželstva (vyše 70 percent čiernych detí sa narodí nevydatým ženám), k miliónom otcov, ktorí podporujú svoje deti nedostatočne alebo vôbec, k vysokej miere zločinnosti a násilia, k vysokej miere užívania drog, k slabej pracovnej morálke a veľmi slabým akademickým výsledkom.

Ak sa tieto aspekty danej kultúry nenapravia a neuzdravia, môžeme očakávať, že veľký počet černochov bude žiť v biede ešte zopár storočí.

Podľa môjho skromného názoru sú dnes najväčšími nepriateľmi amerických černochov bieli liberáli, ktorí majú osobný záujem živiť mýtus o bielom rasizme. Bieli liberáli – ktorí sú vo všeobecnosti naozaj privilegovaní, lebo majú dobré vzdelanie, zamestnanie, príjem, dom, auto, víno, kávu, atď. – radi veria tomu, že všetci belosi okrem nich sú rasisti. Vďaka tomu sa môžu bieli liberáli cítiť morálne nadradení nad všetkými ostatnými.

A preto bieli liberáli – ktorí ovládajú „veliteľské posty” americkej morálnej propagandy (mainstreamové médiá, zábavný priemysel a popredné vysoké školy a univerzity – neustále rozprávajú černochom, že sú obeťami bieleho rasizmu, čím černochov povzbudzujú k pocitom bezmocnosti, hnevu a resentimentu a odvádzajú ich pozornosť od toho, aby sa sústredili na svoj skutočný problém, dysfunkčnú subkultúru.

Milý Bože, zošli nám trochu pravdy.
 

David Carlin je profesor sociológie a filozofie na Community College v Rhode Island a autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike).
 

 

Pôvodný text: White Privilege and Other Matters

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame