Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tlačové správy
05. jún 2020

Charita má chuť jahôd

Jej rovesníci sa učili na maturity, „zabíjali“ doma čas na Netflixe, ona aj napriek pandémii ľuďom v núdzi nosila potraviny.

Charita má chuť jahôd

Skaličanka Juliana Vajlová (19) je skromná, no veľmi inšpiratívna dievčina, ktorá pomáha druhým nezištne už od svojho detstva. V srdci nosí množstvo príbehov pomoci priamo z terénu. Počas aktuálneho Národného týždňa charity sme sa Juliany opýtali, ako charitu a dobrovoľníctvo prežíva každý deň.

Domnievam sa, že si veľmi nemala na výber a do charity si sa narodila. Videla som ťa v teréne, angažuješ sa najmä vo Farskej charite v Skalici, aj pri rozhovoroch znieš, že charita je pre teba úplne prirodzenou súčasťou života, priamo teba.

Áno, mama (Barbora Vajlová pozn.) robí charitu 14 rokov. Začínalo to zbierkami, jarným a jesenným oblečením. Aj vtedajší pán farár v Skalici k tomu dosť pomohol. So súrodencami  sme sa hrali medzi mechmi s oblečením, ktoré nahadzovali do auta. Potom sme začali pomáhať aj ľuďom, ktorí žili priamo v Skalici a vedeli sme o nich že potrebujú pomoc, napríklad oblečenie a podobne. Postupne ako som vyrastala, som mame pomáhala viac a viac. A keď som si urobila vodičák, tak to už bol koniec. Úplne som sa do toho zamotala. (smiech) Pomoc a charita mi príde automatická. Je to určite náročné, charita pre mňa znamená špinavé auto z rozvozu potravinovej banky a rôznych vecí, veľa energie, často neuprataný dom, plná garáž vecí od ľudí a nebyť naučená či pripravená načas, únavu. Ale charita pre mňa znamená aj obetu pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc, ich úsmevy a poďakovania. Znamená pre mňa spoločenstvo, rozdávanie lásky a veľa skúseností do života.

Počas karantény si bola v prvej línii. Čo si robila?

Nakupovala som pre seniorov, to bola naša hlavná náplň práce, keďže potravinové banky sa zatvorili. Chodili sme na nákupy pre dôchodcov alebo ľudí, ktorí to potrebovali. Keďže Skalica je veľmi blízko hranice s Českou republikou, veľa starších ľudí malo svoje rodiny a deti za hranicou, ktoré im nemohli prísť pomôcť. Tak nám napadlo, poďme im pomáhať. Rozoslali sme zopár sms-iek o tom, že keď budú potrebovať nákupy, pomôžeme im. Bolo to ešte predtým, ako Bratislavská arcidiecézna charita rozbehla projekt Pošli tašku. Vozili  sme seniorov k lekárovi, od lekára, kupovali sme im lieky a potom, keď už začala fungovať aj potravinová banka, ľuďom, ktorí to potrebujú, sme rozvážali aj potraviny. Postupne si ľudia začali pýtať aj oblečenie, pretože nemali peniaze. Taktiež sme zistili, že v Skalici sú rodiny, ktoré nemajú technické zabezpečenie na online učenie, cez školský portál EduPage. Staršie notebooky, ktoré sme dostali, sme rozdávali práve do týchto rodín.  Deti, ale aj ich rodičov sme však museli učiť ako sa notebook či počítač používa, nemali žiadne zručnosti. Taktiež sme rozbehli aj online doučovanie. Mali sme dobrovoľníčky učiteľky, ktoré učili deti, študentov, ktorí deťom pomáhali s úlohami, dokonca sme mali a máme dobrovoľníčku v Minnesote, ktorá pochádza zo Skalice a podujala sa, že bude na diaľku deťom pomáhať s angličtinou.

Nebála si sa?

Nezamýšľala som sa nad tým. Keď môžem pomôcť, tak pomôžem. Nepatrím predsa do rizikovej skupiny a hlavne, v Skalici sme nemali ani jeden oficiálne potvrdený prípad nákazy vírusom Covid – 19, ani neviem či do dnešného dňa nejaký je. Nemala som strach, nosili sme rúška, neustále sme si dezinfikovali ruky.

S kým si v teréne? Preventívne asi nechodievaš sama.

Nie, nechodievam sama. Niekedy chodievam s bratom, párkrát som bola s maminou, ale väčšinou chodím do terénu s priateľom, ktorý nám tiež už pomáha v charite.

Čiže charita nie je v rodine len o tebe a mamine, ale je do nej zapojená aj širšia rodina a veľmi blízki ľudia?

Áno, v podstate aj dosť veľa našich známych nám pomáha, a aj keď príde, napríklad, k nám domov veľa vecí, tak známi prídu, pomôžu nám ich roztriediť porozvážať. Nemusíme to všetko robiť iba my, u nás doma, kde jediná zamestnankyňa charity, Bratislavskej arcidiecéznej charity, je iba mamina.

Množstvo práce robíte práve vo voľnom čase a zadarmo. Aj cez víkendy.

Poobede, večer, po víkendoch, v nedeľu, kedy sa dá a je čas. Posledné mesiace to bolo jednoduchšie, pretože veľa ľudí bolo cez karanténu doma, ale zase bolo viac práce ako obyčajne. Štandardne pomáhame, keď poobede končí škola, a keď mamina príde z druhej práce. Vtedy začíname robiť charitatívne veci.

Ako vašu farskú charitu vnímajú v Skalici?

Myslím si, že tým, že sme z tak malého mesta, ľudia ju vnímajú pozitívne. Keď sa pohybujem v iných sférach, napríklad keď brigádujem, ľudia nás spoznávajú podľa našich rodičov, dosť ľudí pozná aj môjho ocina, ktorý pracuje na mestskom úrade. Ľudia poznajú napríklad aj môjho brata. Robíme aj detské letné tábory alebo pripravujeme s bratom birmovancov na birmovku, vedieme teda aj deti, aj z tejto našej dobrovoľníckej práce nás ľudia poznajú. Zdravia nás na ulici a my ani niekedy nevieme, kto to je, ale je to milé.

Spomínala si letné tábory...

Letné tábory máme zastrešené čiastočne cez farskú charitu, občianske združenie, ale aj farnosť Skalica, keďže sú to farské prímestské tábory. Tu sme všetci dobrovoľníci, nikto nie je platení.  V podstate sme radi, že tábory nemusíme platiť my, pretože ich robíme veľmi lacné, aby si ich mohol dovoliť každý, aj väčšie rodiny, ktoré majú viac detí. Často, keď to rodiny potrebujú, vstupuje do procesu farská charita a deťom dávame zľavu alebo idú zadarmo. Letné tábory sú teda sprístupnené aj pre deti zo sociálne slabšieho prostredia a znevýhodnených rodín. A tým, že sú to farské tábory, tak sú celý týždeň aj tematicky zamerané, napríklad hovoríme o sv. Františkovi a Kláre a celý tábor sa točí okolo františkánskej rehole, aby deti spoznávali nové veci. Snažíme sa im dávať aj to, čo doma nemajú.

Inzercia

Pomáhate teda svojej komunite, nielen vo farnosti, ale aj v širšom okolí.

Áno určite. Keď zavolá niekto, že potrebuje pomoc, aj keď nie je z našej farnosti, ale je napríklad neveriaci, tak určite prídeme. Ide iba o to, aby sa nám ohlásil. Predsa len máme väčší záber vo farnosti, lebo poznáme ľudí a vieme aj konkrétne, kto potrebuje pomoc, kto na tom ako je.  Ale zo širšieho okruhu máme menšie možnosti, preto je potrebné, aby tí, ktorí potrebujú pomoc, dali o sebe vedieť a určite sa im budeme snažiť pomôcť.

Čo ťa presviedča o tom, že charitná práca má zmysel?

Myslím, že je to vždy okamih, keď niečo niekomu prinesiem. Keď sa deti tešia, že vidia  a môžu ochutnať jahody, sú vysmiate. Potom sú to aj momenty, keď prídeme k ľuďom, ktorí to potrebujú a vidíme, že sú z toho veľmi potešení a ďakujú nám. Uvedomíme si, že to stojí za to.

Akých núdznych navštevuješ?

Seniorov, ľudí, ktorí majú nejaké ochorenie, zdravotné znevýhodnenie. Často sú to rodiny, ktoré majú veľa detí a  niečo sa stane, zomrie jeden z rodičov a druhý to nezvláda. Sú do toho zapojené aj deti a na nich vidíme aj výsledky nešťastia. Rodina nemá peniaze a deti chodia podvýživené alebo nemajú oblečenie a deti chodia v malých topánkach či v príliš veľkých. A to ma najviac zabolí, pretože človek si povie, že dospelý človek vydrží viac ako deti alebo starší ľudia.

Raz sa mi stalo, počas karantény, že moja mamina mi zavolala, aby som išla k jednej pani kvôli liekom a mama mi povedala iné meno, nechtiac zamenila kontakty. Prišla som  k dotyčnej pani, zvonila som jej a zvonila, nik neotváral. A zrazu prišla sanitka a vyšla z nej práve pani, ktorej som zvonila. Bola úplne dezorientovaná, prišla z nemocnice, doviezol ju sanitár. Bývala na vyššom poschodí, nemali výťah. Mala opuchnuté nohy a ledva stála. Tak som jej pomáhala, išli sme spolu po schodoch, doslova som ju ťahala. Potom som jej vybavovala lekára a všelijaké lieky, aby sa jej dostali až domov, pretože jej manžel je hluchý, taktiež nemôže chodiť, chodí o paličke a ona sa nemôže pohnúť z domu, nevládze. V ten deň bolo úplne teplo, behala som po celom meste, bola som z toho frustrovaná.  Keď som už konečne všetko vybavila, bola som fakt rada. Vtedy som si uvedomila, že aj keď sa stala chyba, bolo to Božie vedenie. Keby sa mamina nepomýlila, nevedeli by sme, že má ďalšia pani nejaký problém. A práve takéto príbehy, ktoré prídu z nenazdania, chytia ľudí za srdce a aj si najviac vtedy ľudia uvedomujú, že sú stále medzi nami ďalší, ktorí potrebujú pomoc.

---

Farská charita Skalica patrí do Bratislavskej arcidiecéznej charity (BACH), ktorá združuje a podporuje aj tzv. farské charity. Vďaka aktívnym dobrovoľníkom a kňazom vzniká takýto typ charít priamo vo farnostiach. Dobrovoľníci tak môžu lepšie reflektovať potreby miestnej komunity a efektívnejšie pomáhať ľuďom v núdzi alebo iným spôsobom rozvíjať charitatívne dielo.

skalica@charitaba.sk

www.charitaba.sk

Odporúčame