Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
04. máj 2020

Taliansky dôchodca pred smrťou na covid vnukom: Je niečo horšie ako koronavírus

V Taliansku zarezonoval dojímavý list 85-ročného seniora, ktorý zomrel na covid v domove dôchodcov.
Taliansky dôchodca pred smrťou na covid vnukom: Je niečo horšie ako koronavírus

Na ilustračnej foto dávajú lekári čítať poznámky 82-ročnému pacientovi Mariovi v talianskej Parme 9. apríla 2020. Foto: TASR/AP

V týchto dňoch koluje na talianskych mediálnych sieťach list, ktorý vyšiel aj v niektorých denníkoch. Napísal ho starší pán, bývalý advokát, svojim dvom dcéram, vnukom a vnučkám. Žil v domove dôchodcov a smrteľne ochorel na koronavírus. 

Známy taliansky autor Enzo Bianchi v denníku La Repubblica napísal, že tento príbeh je „varovaním pre tých, ktorí tu zostávajú, prosbou starého človeka o súcit. Tento list preniká naše srdce, pobáda ho položiť si niektoré otázky a zmeniť svoje konanie“. List publikoval aj katolícky týždenník La Famiglia cristiana, prinášame ho v plnom znení, pretože má čo povedať aj nám.

Drahé moje deti, vnuci a vnučky, rozhodol som sa napísať Vám list z tohto bezcitného lôžka. Tento list som ukradomky odovzdal rehoľnej setre Kláre v nádeji, že si ho budete môcť po mojej smrti prečítať. Cítim, že už nemám pred sebou mnoho dní.

Vnímam, že mám ťažkosti s dýchaním, už ledva držím v slabej ruke toto pero. Láskavo mi ho dala istá mladá žena, ktorá je v tvojom veku, moja drahá Elisa. Ona je jediná osoba, ktorá sa na mňa v tomto hospici niekedy usmiala, ale odkedy aj ona nosí masku, vidím trochu svetla iba z jej očí. Jej pohľad sa líši od pohľadu iných zdravotných sestier, ktoré ma ani nepozdravia.

Nechcel som Vám o tom hovoriť, aby som Vám nespôsobil ďalšie nepríjemnosti, lebo viem, koľko ste trpeli, keď ste ma nechali v tejto peknej „väznici“. Áno, toto som si pomyslel a spomenul som si pritom na slová jedného kňaza, dona Oresteho Benziho, ktorý tieto miesta nazval „pozlátenými väznicami“. Vtedy sa mi zdalo, že preháňa, ale teraz som sa o tom osobne presvedčil.

Zdá sa totiž, že nám tu nič nechýba, no nie je to tak… Chýba mi tu to najdôležitejšie: Vaše pohladenia a to, aby som počas dňa mohol viac ráz počuť: „Dedko, ako sa máš?“; chýbajú mi Vaše objatia a bozky, krik vašej mamy, ktorú dokážete poriadne nahnevať, a aj to moje stonanie, aby som upútal Vašu pozornosť a mohol na všetko zabudnúť.

Počas týchto týždňov mi veľmi chýbala vôňa môjho domu, ale aj Vaša vôňa, úsmevy, možnosť rozprávať Vám príbehy a chýbajú mi tiež naše debaty. Toto je život: byť v rodine s ľuďmi, ktorých milujeme, a cítiť, že nás majú radi. A Vy ste ma mali veľmi radi, takže som sa necítil osamelý po smrti ženy, s ktorou sme bok po boku žili 60 rokov.

„Chcem však, aby ste všetci vedeli, že podľa mňa by nemali existovať domovy dôchodcov, tieto pozlátené väznice. Takže áno, teraz, keď zomieram, môžem povedať: ľutujem svoje rozhodnutie.“  Zdieľať

Počas svojich 85 rokov života som toho zažil mnoho. Ako mám zabudnúť na biedu svojho detstva, na boj svojho otca, aby sa mohol presadiť, na matku, ktorá bola pozorná na každý náš dych a potom na radosť, hrdosť a čaro školy, o ktorej som sníval, že už konečne do nej začnem chodiť. Učiteľka bola našou druhou matkou a získať dobrú známku bol veľký sviatok pre celý náš dom. A potom moje promócie a moja prvá obhajoba na súde…

Koľké „ďakujem“ by som mal povedať: nekonečné množstvo svojej manželke, že ma znášala; Vám, svojim deťom, že ste mi vždy odpustili; Vám, svojim vnukom a vnučkám za Vašu bezpodmienečnú lásku. Sväté písmo hovorí, že opravdivých priateľov možno spočítať na jednej ruke, a ja sa musím poďakovať aj pánu farárovi, že mi udelil rozhrešenie od mojich hriechov, a za pekné slová, ktoré povedal na pohrebe mojej manželky.

Už takmer nedokážem písať a musím ešte niečo povedať svojim vnukom a vnučkám… a azda aj tým, čo sú vo svete.

Inzercia

Nedala ma sem Vaša matka, ja som presvedčil svoje deti, teda Vašich rodičov, aby som nikomu nebol na ťarchu. Nikdy v živote som nechcel byť na ťarchu niekomu druhému. Možno to bola moja pýcha, ale keď som videl, že sa už o seba nevládzem starať, nemohol som Vám zanechať takúto škaredú spomienku na starého otca, na úplne bezbranného človeka, neschopného sa o seba postarať.

Iste, nikdy som si nevedel ani len predstaviť, že skončím na takomto mieste. Navonok je tu všetko čisté, všade je poriadok, niektorí ľudia sú tu dokonca aj slušne vychovaní, ale my sme tu de facto iba číslami… Cítil som sa, akoby som vstúpil do mraziarne. Počas týchto mesiacov som sa viac ráz pýtal sám seba, prečo si zvolili túto prácu, keď sú stále takí nervózni, mrzutí, zlí.

Raz mi jeden upratovač potichu povedal: „Vieš, prečo táto žena na teba kričí, keď sa ti prihovára? Často hovorí o tom, ako sa k nej správal jej násilnícky otec. Aký pohľad môže mať na nejakého muža?!“ Nech jej je Boh milosrdný. Prečo však robí túto prácu? Všetka táto veľká psychológia, ktorú som videl, ako ju počas týchto desaťročí vyzdvihujú, slúžila iba na to, aby sa robilo zlo najslabším? Aby sa manipulovali svedomia a súdy? Nič viac nechcem dodať, pretože mi nejde o pomstu.

„To, čo najviac zabíja, nie je koronavírus, ale niečo oveľa vážnejšie – absencia čo i len najmenšej úcty k druhému.“ Zdieľať

Chcem však, aby ste všetci vedeli, že podľa mňa by nemali existovať domovy dôchodcov, tieto pozlátené väznice. Takže áno, teraz, keď zomieram, môžem povedať: ľutujem svoje rozhodnutie. Ak by som to mohol vrátiť späť, bol by som poprosil svoju dcéru, aby mi dovolila zostať s Vami až do môjho posledného dychu. Vaše slzy spojené s mojimi by mali väčší zmysel ako slzy úbohého starca, ktorý tu žije v anonymite, izolácii a s ktorým zaobchádzajú ako s hrdzavým, a teda aj nebezpečným predmetom.

Tento koronavírus nás privedie na šibenicu, ale ja som sa tam už dostal vďaka kriku a nezdvorilému zaobchádzaniu, ktoré budem musieť ešte nakrátko znášať… Včera mi zdravotná sestra oznámila, že ak sa môj zdravotný stav zhorší, možno mi dajú pľúcnu ventiláciu a možno nie.

Moja ľudská dôstojnosť, dôstojnosť vždy slušného a vychovaného človeka, bola zavraždená. Vieš, Michelina, bradu mi skrátili iba vtedy, keď vedeli, že prídete na návštevu, a podobne to bolo aj s výmenou bielizne. Prosím Vás, len nič nerobte… Nejde mi o pozemskú spravodlivosť, aj v tejto som sa často sklamal a nepriniesla mi šťastie. Dajte však vedieť mojim vnukom a vnučkám (a toľkým iným synom, dcéram, vnukom a vnučkám), že to, čo najviac zabíja, nie je koronavírus, ale niečo oveľa vážnejšie – absencia čo i len najmenšej úcty k druhému. Toto si, bohužiaľ, nikto neuvedomuje.

A my starí, ktorých volajú iba nejakým číslom, aj keď tu už nebudeme, naďalej budeme zhora klopať na svedomie tých, ktorí nás vážne urazili, aby sa prebudili, zmenili svoj život prv, ako im urobia to, čo oni urobili nám.

Podľa zahraničných materiálov pripravil a preložil Štefan Turanský, SDB

Odporúčame

Odyseus, liek proti apatii

Odyseus, liek proti apatii

Zacitujem teraz slová jedného z mnohých zarmútených rodičov, ktorí sa trápia pre svojho potomka, lebo sa im zdá, že ani na konci školskej formácie nedosiahol ešte cieľ dospievania.