Štyri v jednom

Čistá inscenácia. Čisté umenie. Spojenie tanca, herectva a spevu do jediného projektu, ktorý mal spĺňať estetické požiadavky aj najnáročnejších divákov. Labuťko.

Nový projekt Jána Ďurovčíka a jeho putovného Slovenského Divadla Tanca ponúka pohľad do zákulisia baletného súboru a duší baletných sólistov hrajúcich Labutie jazero. Ďurovčík na vyjadrenie pocitov, osudov, beznádeje a zúfalstva využíva všetky dostupné prostriedky.

Spev sa v Labuťkovi stal znakom zúfalstva. Mladá nádejná baletka v okamihoch najväčšieho trápenia, keď už nevie ako ďalej využíva premeny svojho hlasu, na beznádejné volanie o pomoc. V mladej, neistej a čierno-bielej postave sa spája tragika príbehu so všetkými druhmi umenia, ktoré inscenácia ponúka.

Nezvláda úlohu, ktorou si má splniť dávny sen, stať sa slávnou baletkou. Jej Odetta neľúbi Princa Sigfrida. Je jej odporný. Jeho láska v nej vyvoláva len pocit vzdoru, odcudzenia a nechuti. Je sama. Nemá sa komu vyžalovať. Otvoriť ubolené labutie srdce. Až sa jej do cesty dostáva starnúci tanečník. Ale môže sa spoveď skončiť len pri spovedi, ak zpovědník nie je kňaz?

Tanec, pohyby zladené do posledného detailu predstavujú najmocnejší nástroj v Ďurovčíkovýh rukách. Pomocou neho zobrazuje situácie a pocity slovom nevyjadriteľné Využíva ho, keď ním znázorňuje odpor a nenávisť. Znásilňuje ho, keď je pomocou neho znásilnená mladá baletka. Oslavuje ho, keď ním líči lásku a nehu medzi mladosťou a starobou.

Silu herectva dal Ďurovčík na plecia Marianovi Geišbergovi. Vďaka jeho hlasu, pózam, umeniu pochopili aj tí najmladší ako sa cíti muž, ktorý stráca svoje postavenie, svoj život, sny a túžby, kvôli pokročilému veku. Geišberg je v Labuťkovi nesmelým Cyranom, ktorý sa snaží získať lásku mladej baletky, aj keď vie, že pre svoj vek na ňu nemá nárok.

Je protipólom mladého Filipa, baletného sólistu, ktorý prebral jeho miesto. Geišberg je obrazom všetkých starnúcich mužov túžiacich po mladosti a sviežosti, ktorú stratili a snažia sa ju nájsť v energii nežného pohlavia. Náklonnosť „labute“ je pre starého muža zadosťučinením – Filip mu zobral úlohy, ktoré miloval, na oplátku mu on vzal ženu, za ktorou mladíkovi krváca srdce.

Pod inscenáciu sa podpisuje aj vyváženosť síl na javisku. Oproti dvom hercom (Marián Geišberg a Nela Pocisková) stoja dvaja tanečníci (Ján Špoták a Marianna Pavlíková). Aj vďaka tomu predstavenie nepôsobí ani výsostne tanečne ani činoherne.

Ďurovčík nachádza stred a dopĺňa ho posledným tromfom. Hudbou P. I. Čajkovského. Známe tóny jeho Labutieho jazera vypĺňajú posledné voľné miesto v inscenácii.

Labuťko odhaľuje tajné pocity, ktoré sa občas objavia v každom z nás, ale väčšinou sa ich bojíme alebo hanbíme ukázať. Predstavuje hercov a baletných tanečníkov ako ľudí. Zmorených únavou, mokrých od potu a nesmierne ľudských. Labuťko je pocit, ktorý v nás vládne, keď plávame s inými labuťami na hladine jazera plnom sĺz.

Veronika Folentová

Scenár a libreto: Peter Pavlac, Ján Ďurovčík
Hudba: P.I.Čajkovskij, Anton Popovič
Scéna a kostýmy: Martin Černý
Réžia a choreografia: Ján Ďurovčík

Účinkujú:
Marián Geišberg, Marianna Pavlíková, Nela Pocisková a Ján Špoták.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo