Pod vplyvom emócií spojených s koronavírusovou nákazou odovzdávajú spoločnosti po celom svete vládu do rúk odborníkov-epidemiológov. Názory zdravotníckych laikov sú vylučované ako nekompetentné či zosmiešňované. Ekonómovia, ktorí upozorňujú na náklady zavádzaných opatrení, sú v zvlášť zlej pozícii – vraj keď ide o záchranu životov, ekonomické otázky musia ísť bokom. To je však falošná predstava.

Ani v dobe epidémie nie je jediným cieľom spoločnosti „poraziť vírus“ a zachrániť ľudí pred smrťou na následky tejto nákazy. A hoci epidemiológovia sú nepochybne v najlepšej pozícii poradiť nám v boji proti infekciám, v iných oblastiach odborníkmi nie sú.

Každý zásah do ekonomiky nemá len jeden, ale celú sériu účinkov, napísal pred 170 rokmi Frédéric Bastiat. Len niektoré z nich sú bezprostredne viditeľné, iné sa zjavujú postupne a je potrebné ich predvídať.

Existuje len jeden rozdiel medzi zlým a dobrým ekonómom: Zlý sa pridŕža iba viditeľného účinku, zatiaľ čo dobrý berie do úvahy účinky viditeľné i tie, ktoré je nutné práve predvídať.

V skutočnosti je problém ešte o niečo zložitejší. Mnohé účinky zostávajú neviditeľné. Pri každom rozhodnutí pre jednu možnosť, obetujeme všetky ostatné. Nikdy neuvidíme, čo by bolo keby.

Úlohou ekonómie je ukazovať, aké sú alternatívy a čo musíme pre dosiahnutie svojich cieľov obetovať. Alebo aspoň poukazovať na fakt, že na dosiahnutie každého cieľa, musíme niečo obetovať.

Neviem, ale tušíme

Prvotné opatrenia proti pandémii COVID-19 boli prijímané vo veľkej neistote. Nikto v Európe o víruse nič poriadne nevedel. Dostupné boli len nespoľahlivé a možno aj zámerne skreslené údaje z Číny.

Médiá prezentujú katastrofické čísla bez kontextu a vlády reagujú na tieto čísla a emócie obyvateľstva. Záver: vírus-zabijak musí byť zastavený za každú cenu.

Aktuálny priebeh pandémie v Európe ukazuje, že vírus SARS-CoV-19 zrejme nie je taký nebezpečný, ako sa na začiatku zdalo. Zrejme je nebezpečnejší ako bežná chrípka, ale nie výrazne.

Taliansko je za vrcholom epidémie a zatiaľ hlási niečo vyše 15-tisíc mŕtvych. Na porovnanie, v rokoch 2013 – 2017 v Taliansku zomrelo v dôsledku chrípky v jednotlivých chrípkových sezónach 7- až 25-tisíc ľudí (zdroj). Keď zvážime, že časť ľudí zomiera v dôsledku preťaženého zdravotníctva, čo nie je v chrípkovej sezóne štandardom, koronavírus sa nejaví výrazne hrozivejší.

Samozrejme, možno namietnuť, že všetci mŕtvi nie sú na prítomnosť koronavírusu testovaní, takže mŕtvych na COVID-19 môže byť v skutočnosti viac. To isté však platí aj pre chrípku. V chrípkových sezónach totiž nerastie len počet úmrtí na chrípku a zápal pľúc, ale všeobecná úmrtnosť (sezónnosť je výrazná, ako ukazuje táto štúdia z Talianska).

Dôležité je tiež poznamenať, že priemerný vek Talianov, umierajúcich na COVID-19, je 79,5 roku. Na porovnanie, priemerný Slovák umiera pár mesiacov po 73. narodeninách (muži vo veku 69,4 rokov, ženy 77,6 rokov). Zjavne nečelíme nákaze typu španielskej chrípky, ktorá bežne zabíjala ľudí v produktívnom veku.

Koľko stojí anti-COVID

Poďme však k ekonomike. Hrubý odhad naznačuje, že každý týždeň radikálneho zastavenia ekonomickej činnosti nás môže stáť okolo jedného percenta HDP. To je zhruba miliarda eur za týždeň. Je to ťažko predstaviteľné číslo, preto je opäť vhodné dať ho do kontextu.

Slovensko vydáva na zdravotníctvo okolo sedem percent HDP. V roku 2020 mali byť verejné výdavky na zdravotníctvo 5,6 miliardy, ďalšie peniaze sú zo súkromných zdrojov. Toto sú výdavky na všetky diagnózy všetkých pacientov. Je zmysluplné pre jednu novú chorobu výdavky znásobiť?

V tejto chvíli môže mnoho ľudí namietať, že ľudský život má nekonečnú hodnotu a nemá zmysel prepočítavať ho na peniaze či percentá HDP. Ľudský život môže mať nekonečnú hodnotu, avšak zdroje pre záchranu životov sú obmedzené. Je celkom legitímne tvrdiť, že stojí za to obetovať niekoľko miliárd eur na záchranu (možno až) niekoľko tisíc životov. Ostávajú však dve zásadné otázky:

1. Ak v spoločnosti považujeme za vhodné utratiť viac zdrojov na záchranu životov, prečo sme k takémuto rozhodnutiu neprišli skôr než v emocionálne vypätej dobe pandémie?

2. Ak chceme v spoločnosti utratiť viac zdrojov na záchranu životov, je naozaj boj proti COVID-19 ten najlepší spôsob, ako peniaze utratiť?

Na Slovensku umierajú ročne tisíce ľudí z príčin, ktoré sú odvrátiteľné zdravotnou starostlivosťou a prevenciou. Nebolo by vhodnejšie využiť zdroj inde? Nezachránime viac životov (alebo mladších či zdravších životov), ak prostriedky investujeme do liečby kardiovaskulárnych alebo onkologických chorôb?

Je naozaj rozumné bojovať proti koronavírusovej pandémii za každú cenu? Nie je náhodou dôvodom frenetického boja proti koronavírusu len to, že na COVID-19 sa zomiera „online“, zatiaľ čo ostatné diagnózy v médiách toľko nevidieť?

Pandémia a politika

Celá vec má, samozrejme, aj politické aspekty. Verím, že epidemiológovia odporúčajú všetky protipandemické opatrenia v dobrej viere, že spoločnosti pomáhajú. Keďže ich práca je zameraná na konkrétny cieľ, vyberajú najlepšie opatrenia, ako tento cieľ dosiahnu. Za vládnutie však zodpovedajú politici a tí by mali sledovať všeobecný blahobyt spoločnosti, nie boj proti jednej nákaze.

Keď odložíme romantický pohľad na politiku, odkrývajú sa ďalšie aspekty. Pre vládnucich politikov predstavuje kríza vyvolaná pandémiou jedinečnú príležitosť posilniť svoju pozíciu. V ich záujme je preháňať závažnosť hrozby, a to minimálne z dvoch dôvodov.

Po prvé, čím väčšia je hrozba, tým legitímnejšie sa zdá zvyšovanie kontroly nad spoločnosťou. Po druhé, reálne výsledky, ktoré budú lepšie ako katastrofické očakávania spoločnosti, môžu neskôr označiť za vlastný úspech.

Existujú indície, že informácie z Číny boli systematicky manipulované. Čínski predstavitelia zveličovali nebezpečenstvo nákazy, aby ospravedlnili drakonické opatrenia, ktoré zaviedli, a je možné, že následne zamlčali i niektoré následky, aby výsledky ich opatrení vyzerali lepšie.

COVID-19 podľa toho, čo zatiaľ vidíme v Európe, nie je novou španielskou chrípkou. Okrem vnútropolitickej propagandy si Čína otvorila cestu aj k tej zahraničnopolitickej. Krajina sa dnes prezentuje tým, ako pomáha celému svetu, pritom však zjavne ide predovšetkým o biznis, navyše s propagandistickou pridanou hodnotou.

Politici v Európe čelia podobnému problému a na rozdiel od čínskych súdruhov sa musia zodpovedať svojim voličom. V prvej chvíli zjavne podcenili hrozbu, v druhom kroku sa budú snažiť ju preceniť, aby zlyhania v zdravotníctve neboli pripísané nezvládnutému manažmentu, ale bezprecedentnej povahe nebezpečenstva, ktorému sme čelili. Preto nemožno očakávať, že by ďalšie predlžovanie mimoriadnych opatrení posudzovali v kontexte vyššie položených otázok. Pre nich totiž náklady ležia inde – priznať vlastnú nekompetentnosť znamená politickú smrť.

Snáď jediné, čo môže nakoniec u politikov zavážiť, je hrozba dlhotrvajúcej ekonomickej krízy, ktorá v konečnom dôsledku nebude pred voličmi ospravedlniteľná pandémiou.

Vláda médií a vláda odborníkov

Zdá sa, že sledujeme koncentrovanú podobu toho, ako sa mení politika v západnej spoločnosti. Typickým znakom je výber jedného problému, ktorý je potrebné riešiť, a zameranie všetkej pozornosti a energie na jeho riešenie. Tento postup je umocnený tým, že sa riešenie problému zverí odborníkom na daný problém, ktorí sú nepochybne fundovaní, ale často nevnímajú spoločenský kontext.

Pred pandémiou bola témou klimatická zmena a navrhovali sa, v gescii odborníkov, pomerne radikálne opatrenia. V dobe pandémie, ktorá predchádzajúci problém prekryla, vidíme to isté, len ešte rýchlejšie a intenzívnejšie.

Moc sa tak presúva k médiám, ktoré definujú problémy, a k odborníkom, ktorí definujú riešenia. Problémom je, že hoci zdroje pre riešenie každého nastoleného problému sa v spoločnosti nájsť dajú, nikdy neležia len tak nevyužité. Môžeme dosiahnuť mnohé ciele, zachrániť životy či ochladiť planétu, ale vždy to bude niečo stáť.

Je úlohou ekonómie, aby nám pripomínala, že každé rozhodnutie má svoju cenu. Preto aj v koronavírusovom období má zmysel ekonómov počúvať.