Tak ako každý rok

Desiaty december býva vždy zvláštny. Menšina z nás, vyjde do ulíc a pokúsi sa nám ostatným pokaziť radosť z blížiacich sa sviatkov.

Nás, zahĺbených do nákupov, snažiacich sa precítiť čas pokoja a mieru, budú znova otravovať akýmisi ľudskými právami v krajinách, ktoré sotva poznáme.

Média absolvujú opäť povinnú jazdu. Zlepia zopár článkov, oslovia aktivistov a spomenú si aj na mimovládky.

Dozvieme sa, že Čína je na tom zle, Afrika horšie a mráz v Kremli ešte nepovolil. Naopak, po druhom decembri ešte zosilnel. Zdá sa, že studený front zavanul po posledných voľbách aj ku nám a nevedno ako dlho sa tu zdrží. Podľa prieskumov má sily dosť. Ktovie, či ho nerozfúka najbližšia májová bríza.

Navštívil nás aj jeden večný prezident. Ľudské práva ho síce netankujú, ale naše štátne vyznamenanie v zbierke určite ešte nemal. Všetko sa to udialo v čase, keď sa uchádzame o členstvo v Rade OSN pre ľudské práva. Treba veriť, že si náš malý kazašský lapsus vonku nikto nevšimol.

A keby aj. Radosť z Vianoc nám to hádam nevezme.

Martin Koleják