Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
28. 02. 2020, 07:52

Storočná ústava a naše voľby

Základnou ideou tvorcov Ústavy Československej republiky bolo, aby sa stala „večnou“ ústavou, akou bola ústava USA.
Storočná ústava a naše voľby

Socha Tomáša Garrigua Masaryka pred Slovenským národným múzeom na Vajanského nábreží v Bratislave. Foto – TASR/Martin Baumann

Nachádzame sa pred parlamentnými voľbami, ktoré budú veľmi dôležité pre ďalší spoločenský vývoj na Slovensku. Túto pravdivú floskulu počúvame dnes z každej strany a relevantnosť volieb by si mal uvedomiť každý občan nášho štátu.

Keď predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlasoval termín parlamentných volieb, možno si ani neuvedomil, aký symbolický termín sa mu podarilo stanoviť. 29. februára 2020, kedy sa uskutočnia u nás ďalšie parlamentné voľby, uplynie presne 100 rokov od prijatia Ústavy Československej republiky.

Na návrhu ústavy sa podieľal aj Slovák

Pre prvú Československú republiku (ČSR), ako ju nazvali historici, bol 29. február 1920 významný a zásadný dátum. Ústavná listina je pre každý štát zásadným dokumentom, výnimkou nebola ani prvá ČSR, práve naopak. Februárová ústava z roku 1920 bola prijatá ako ústavný zákon č. 121/1920 Sb. z. a n. Nadväzovala na dočasnú ústavu z poprevratového obdobia a umožnila uskutočnenie prvých všeobecných demokratických parlamentných volieb v medzivojnovej ČSR v apríli 1920.

Táto ústava z roku 1920 sa pripravovala v dvoch odborných skupinách – v parlamente (v ústavnom výbore Dočasného alebo Revolučného národného zhromaždenia) a vo vláde (v legislatívnej sekcii ministerstva vnútra). Ústavný výbor Dočasného národného zhromaždenia patril medzi najusilovnejšie výbory, mal 23 členov, jeho predsedom bol hlavný tvorca dočasnej ústavy, sociálny demokrat Alfréd Meissner.

Ďalšími členmi tohto výboru, ktorí sa podieľali na príprave novej ústavy, boli: poslanec za agrárnikov František Hnídek (prvý podpredseda ústavného výboru), národný demokrat a profesor ústavného práva na Masarykovej univerzite v Brne František Weyr (druhý podpredseda ústavného výboru), agrárnik zo Slánska Jan Malypetr (o 12 rokov predseda vlády), promasarykovský národný demokrat Jan Brabec, realista a neskoršie čs. socialista Václav Bouček, ktorý bol spravodajcom ústavného výboru.

Vo vláde viedol legislatívnu sekciu ministerstva vnútra profesor štátneho práva Právnickej fakulty Univerzity Karlovej Jiří Hoetzel. Táto sekcia a Hoetzel predložili ústavnému výboru návrh ústavy najprv neoficiálne. Špeciálny podvýbor mal pripraviť návrh ústavy do podoby, aby mohol byť predmetom rokovania ústavného výboru.

V tomto špeciálnom podvýbore pracovali Meissner, Bouček, Hnídek, moravský národný demokrat Jaroslav Stránský a slovenský pročeskoslovenský katolík a spoluautor Martinskej deklarácie Karol Anton Medvecký. Podvýbor odovzdal výsledky svojej práce plénu ústavného výboru 8. januára 1920.

Najužšie jadro prípravy ústavy potom tvorili: sekčný šéf Hoetzel, spravodajca ústavného výboru Bouček, ďalej Weyr a Meissner. Na diskusii sa podieľali i významní a vplyvní vysokí politici, napríklad prvý predseda čs. vlády Karel Kramář, minister vnútra Antonín Švehla i samotný prezident Tomáš Garrigue Masaryk.

Mala len 23 strán

Ústavná listina bola rozdelená na 6 hláv a 134 paragrafov, mala len 23 strán. Po preambule boli v prvej hlave všeobecné ustanovenia, ďalšie hlavy sa venovali zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, 5. hlava sa týkala občianskych práv a povinností a posledná 6. hlava ochrane menšín.

Súčasťou ústavy bolo ešte 19 ústavných zákonov či zákonov súvisiacich s ústavou. Patril medzi ne ako prvý zákon o zriadení československého štátu a zákon, ktorý uvádzal Ústavnú listinu Československa. Ďalšie z týchto zákonov sa týkali voľby prezidenta, zloženia a právomoci senátu, volebného súdu, poriadku voľby poslaneckej snemovne, zriadenia okresných a župných úradov, zásad jazykového práva. Patrilo tu i nariadenie Národného výboru československého o zriadení úradu pre zásobovanie ľudu či zákon o zriadení úradu pre zásobovanie ľudu.

Tieto zákony boli potom schválené ako jeden celý komplet. Ústava mala patriť medzi tzv. „tuhé“, lebo meniť ju či doplňovať mohla len trojpätinová väčšina Národného zhromaždenia. Základnou ideou jej tvorcov bolo, aby sa stala „večnou“ ústavou, akou bola ústava USA.

Československá ústava z roku 1920 bola úspešnou, hoci uzákoňovala centralistický model usporiadania štátu v duchu dobového čechoslovakizmu. Zdieľať

V zásadných otázkach vychádzala prvorepubliková ústava z klasickej teórie o demokratickej správe spoločnosti. Proklamovala ľud ako zdroj a zároveň i účel všetkej moci, človeka považovala za slobodného občana štátu, ktorý má rovnaké práva a slobody. Ustanovovala zastupiteľskú demokraciu, t. j. že ľud mal svoju moc uskutočňovať prostredníctvom slobodne volených zástupcov tvoriacich najvyšší zákonodarný zbor – Národné zhromaždenie.

Vychádzala z klasického princípu deľby moci ako najlepšieho ručiteľa demokracie, a to na moc zákonodarnú, výkonnú (delenú na právomoci vlády a prezidenta) a súdnu, zaručujúcu nezávislosť celej sústavy súdov.

Tvorcovia československej (čs.) ústavy sa inšpirovali francúzskou ústavou (najmä v pojatí parlamentnej činnosti) a americkou (vo všeobecných princípoch rozdelenia moci, preambula bola takmer totožná). V paragrafoch občianskych slobôd bola inšpiráciou predlitavská ústava z roku 1867, tvorcovia čs. ústavy sa inšpirovali aj anglickým, nemeckým či švajčiarskym príkladom.

Ústava mala byť rámcová a doplňovaná zákonmi vydávanými v jej duchu. Vychádzala z idey, že Československo je výsledkom národného oslobodenia a v tomto zmysle je národným štátom, ako to bolo uvedené v preambule. Ďalej však táto skutočnosť nebola pripomínaná a neexistovalo žiadne nacionálne nadprávo jedných občanov nad druhými. Preto ústavu charakterizujeme ako principiálne parlamentárnu.

Politické strany neriešila

Je určite zaujímavé a zároveň paradoxné, že v tejto ústave sa nenašiel priestor pre politické strany, hoci, ako je známe, v prvej republike zohrávali práve politické strany v spoločensko-politickom živote dôležitú úlohu. Na nich spočívala totižto stabilita ústavného systému oveľa viac než pred prevratom a politické straníctvo v prvej ČSR doslova bujnelo.

Neexistoval ani žiadny predpis, ktorý by stanovil podmienky vzniku politickej strany. Jediná norma z roku 1933 (zákon č. 201) bola venovaná zastaveniu činnosti a rozpusteniu politických strán (neskoršie dvakrát novelizovaná). Vynútila si ju nutnosť zakázať nacistickú stranu v ČSR (DNSAP), ktorá sa hlásila k Hitlerovi a nacistickej NSDAP.

Následný vývoj v Československu ukázal, že táto čs. ústava z roku 1920 bola úspešnou, hoci uzákoňovala centralistický model usporiadania štátu v duchu dobového čechoslovakizmu. Nebola zásadne zmenená, len doplňovaná, napríklad ústavným zákonom o autonómii Slovenskej krajiny prijatým Národným zhromaždením 19. novembra 1938 (uverejnený v zbierke zákonov pod číslom 299/1938 Sb. z. a n.). Táto ústava platila aj po obnovení Československa v roku 1945, až do mája 1948, keď ju nahradila prvá komunistická ústava z mája 1948.

Prijatie ústavy z 29. februára 1920 umožnilo vypísanie prvých všeobecných demokratických volieb vo vtedajšom Československu, ktoré sa uskutočnili 18. apríla 1920 do poslaneckej snemovne a 25. apríla 1920 do senátu. Na Slovensku to boli prvé všeobecné a demokratické voľby vôbec, prvý raz mohli voliť i ženy, dovtedy vec nevídaná.

Zvíťazila v nich Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, ktorú volilo 1 590 520 voličov (25,7 %), získala 74 poslaneckých mandátov. Druhá v poradí bola Československá strana lidová v koalícii so Slovenskou ľudovou stranou so ziskom 11,3 % hlasov (33 poslaneckých mandátov). Zvíťazili teda sociálni demokrati ako ľavicová strana, čo bolo pochopiteľné vzhľadom na povojnový poprevratový vývoj spojený s ťažkými sociálnymi dôsledkami vojny i rozpadom Rakúsko-Uhorska.

Odporúčame