Skončí politik, ktorý dokázal všetko prežiť?

O pár týždňov v septembri bude mať päťdesiatku a azda možno povedať, že nič by si neželal tak ako miesto na politickej kandidátke. Nemusí byť zvoliteľné, stačí, aby bola zvoliteľná strana.

Lenže tentokrát to bude mať Ľudovít Kaník ťažké. Aj keď on by sa nad tým určite pousmial. Veď kedy to bolo inak...

Ešte v máji Kaník hovoril, že chce byť volebným lídrom SDKÚ. Dnes to znie ako ozvena z praveku. Na bilbordoch SDKÚ sa už neobjavil a v kuloároch sa dlhšie hovorí, že sa „tlačí“ k Matovičovi, a keď by sa to nemalo podariť, aspoň k Sulíkovi. Iné možnosti už nie sú.

Napriek tomu, že Kaník je zrejme už na konci svojej politickej kariéry, jeho príbeh stojí za pozornosť. Ak sa na chvíľku vcítite do kože tohto muža, pochopíte jednu z najdôležitejších politických vlastností: politik musí vedieť prežiť.

Kaníkova chvíľa prišla v roku 1998 po porážke Mečiara. Demokratická strana bola vtedy súčasťou širokej koalície SDK, každá ruka bola dobrá a Kaník mal celkom dobré meno u Ivana Mikloša, ktorého kedysi na začiatku 90. rokov (počas malej privatizácie) zaujal. Tak sa stal šéfom Fondu národného majetku, vtedy veľmi dôležitej vládnej inštitúcie. Netrvalo dlho a Kaník sa dostal do konfliktu s Dzurindom, ten sa ho pokúsil diskreditovať a napokon ho v roku 1999 odstavil.

O necelé tri roky už sedel v druhej Dzurindovej vláde ako minister sociálnych vecí - za Dzurindovu SDKÚ. Kaník sa jednoducho nenechal odstaviť. Postupne získal kontrolu nad Demokratickou stranou, pred voľbami urobil koalíciu s Jánom Budajom a tesne pred dňom volieb podporil Dzurindu. Nielen Ján Langoš sa vtedy cítil oklamaný a ponížený.

"Kaníkov problém je, že nemá čo 'zobchodovať' tak ako v roku 2002, keď za kreslo v Dzurindovej vláde dal Demokratickú stranu."

Zdieľať

Druhýkrát sa Dzurinda Kaníka zbavil v októbri 2005, na niekoľko mesiacov pred voľbami ho nahradila Iveta Radičová. Mimochodom, asi dokonalý opak Ľudovíta Kaníka. Kaník bol zase raz ponížený, písalo sa o kšeftoch jeho brata, jednoducho nestavili by ste na neho ani euro.

Už v roku 2010 bol však zvolený za poslanca a o dva roky neskôr zase. Stal sa šéfom poslaneckého klubu a rozmýšľal, ako sa po odchode Dzurindu stane šéfom SDKÚ a urobí z nej novú DS. Nepodarilo sa, medzi Frešom a Žitňanskou sa nedokázal presadiť a odvtedy to už išlo z kopca. Keď hovoril o Rómoch, aj niektorí politici SDKÚ to považovali za rasizmus, v parlamente bol hyperaktívny, ale médiá už nedokázal zaujať.

Potreboval volebný úspech, preto sa postavil Kotlebovi a Muňkovi v župných voľbách – a prehral. Nesmútil dlho, vylízal si rany a začal plánovať, že ak v SDKÚ zostane do konca, vyťaží aspoň z toho. Ale ani to sa nepodarilo. Pritom na rozdiel od Freša, ktorý zadĺženú stranu raz pošle do konkurzu, by sa on ešte modrý štvorec pokúsil „zobchodovať“. Lenže nedá sa vstúpiť druhýkrát do tej istej rieky.

Prežije teda Kaník najbližšie voľby?

Dnes sa zdá, že skôr nie, ale s definitívnym súdom treba ešte počkať. Kaníkov problém je, že nemá čo „zobchodovať“ tak ako v roku 2002. Nie je ani v strane, kde by sa pomaly vytrvalo šplhal, župné voľby ukázali, že nemá ani silnú základňu a chýba mu aj silná spoločenská téma, ktorú by reprezentoval.

Navyše, Matoviča stihol viackrát pourážať, ako nadbieha Smeru a aký je populista. Keď to robili iní Kaníkovi, ten si z toho nič nerobil, ale Matovič je iný prípad. A akú má cenu pre Sulíka? Voľne povedané, zhruba takú, koľko vlastných peňazí by dokázal vložiť do kampane.

Je to málo alebo veľa? Stačí to? Dozvieme sa po oslave päťdesiatky.

Jaroslav Daniška

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo