Nemá ma kto zastupovať

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nemá ma kto zastupovať

Ilustračné foto, Ján Halaša: Politika. Zdroj: webumenia.sk.

O zmene vlády a statusovej politike.

Idú voľby a patrím do skupiny politických bezdomovcov, nemá ma kto zastupovať. Je čas na zmenu vlády, vedia o tom všetci vrátane Smeru. K voľbám pôjdem, vyberiem si stranu alebo kandidáta podľa iného kritéria. Zatiaľ som sa nerozhodol, idem na to z opačnej strany, viem, koho voliť nebudem.

Neobťažoval by som vás, keby som v posledných týždňoch nestretával ľudí, ako som ja. Pred dvomi týždňami na Považí som dokonca zistil, že podobný problém riešia aj bývalí vytrvalí voliči Smeru, poznám podobné trápenia bývalých voličov SDKÚ, trápia sa mnohí naši Maďari, je nás skrátka viac. A napokon, aj mnohí z tých, ktorí majú viac odvahy (alebo menej času na politiku) a už si niekoho vybrali, čakajú, že budúca vláda bude príliš hašterivá, že problém z čias Ivety Radičovej sa nezmenil a voľby budú skôr ako o štyri roky. Opoziční politici nám to napokon systematicky pripomínajú. Uvidíme.

V našej politike toho chýba veľa. Čitatelia zrejme poznajú väčšinu mojich výhrad, nechcem sa opakovať a pokúsim sa byť čo najpozitívnejší. Napíšem o troch témach, troch nedostatkoch, ktoré podľa môjho úsudku poškodzujú našu politiku.

Po prvé, uzatvárame sa.

Strany sa uzatvárajú do seba, každá má výrazného lídra, ale nemá vnútornú diskusiu (tá sa začína s vyslovením iného názoru), kádre, ktoré majú menšie ambície ako schopnosti. Strany sú ako politické firmy. Ale uzatvárame sa aj v širšom zmysle slova. Žiadny politik neudržiava vzťahy s partnermi v Poľsku, Maďarsku, dokonca už ani Česku.

Je to irónia, ale Robert Fico je nateraz posledný politik, ktorý mal nejaké vzťahy v Prahe. Ďaleko mimo mojich predstáv, ale časy bývalých disidentov, ktorí sa poznali a spolupracovali desaťročia, navštevovali aj neformálne, časy, keď povedzme našich ministrov kultúry v Prahe poznali, ale aj časy ministrov Dzurindových vlád, bývalých politikov SDĽ, sú minulosť. V Poľsku z našej scény nepoznajú nikoho. A nikto z našich o to ani nestojí. Kto z nich bol naposledy vo Varšave? Aj podnikatelia z HB Reavisu, EPH či Penty vedia, že to má význam, a robia to. Podobne v Maďarsku. Ale boli časy, keď Budapešť bola naším mestom a boli snahy, že aj v Rakúsku si obnovíme aké-také vzťahy. Nič z toho dnes nie je. A nikomu z našich politikov to nechýba. Zdá sa, že nemajú na to čas.

Pritom Poliaci, Česi, Maďari sú, samozrejme, v niečom pre nás dôležitejší ako Nemci, Rusi, Američania. Le Penová alebo Macron sa možno naučia vysloviť meno svojho partnera na Slovensku, zapamätajú si tvár, ale s Čechmi, Poliakmi aj Maďarmi nás spája podstatne viac. Uzavreli sme sa, stačíme si sami. Problém je vážnejší, nedostatkom času to nebude.

Druhý problém, naša zodpovednosť za štát, pre niekoho kennedyovská povinnosť voči štátu.

Veľa sa zmenilo k lepšiemu, kriminálna privatizácia či zadlžené banky sú minulosť, dokážeme byť konkurencieschopní v niektorých priemysloch, testujú sa u nás technologické novinky. Už tušíme, že nestačí kopírovať západné vzory, že máme uvažovať sami, že aj zahraničný investor k nám prišiel zarábať a peniaze presúvať domov a podobne. Vyrástli sme. Ale niektoré trendy nás stále míňajú.  

Čo je to štátnosť a suverenita v 21. storočí? Význam niektorých atribútov sa oslabil (mena), význam iných sa vracia (armáda, moc parlamentu), ale existuje ešte niečo, čo význam nikdy nestratilo a u nás doteraz nevzniklo. Je to povedomie o štátnom záujme v prostredí našej elity, zjednoduším to: to nie sú len politici, ale aj sudcovia, univerzity, manažéri a majitelia veľkých podnikov atď.

Naša domáca skúsenosť hovorí, že keď privatizovali slovenskí privatizéri, majetok sa rozkradol. To sú však 90. roky, veľa sa odvtedy zmenilo. Máme predsa aj úspešné firmy, úspešných manažérov. Všimnite si, koľko bánk a veľkých firiem vlastnia v Nemecku Nemci, vo Francúzsku Francúzi, v Rakúsku Rakúšania. Alebo v Poľsku Poliaci. A všimnite si, že poľské banky sa nerozkrádajú, ani ich energetika, ani iné monopolné firmy. Že poľský bankový či iný sektor je témou pre poľskú vládu, bez ohľadu na meno premiéra.

Nemáme na to aj my? Prečo o tom nehovoríme? Prečo sa nesnažíme podobnú elitu vychovať, celý trend usmerniť?

Nejde predsa len o tie miliardy, ktoré bez toho odtekajú do cudziny (k materským firmám či na luxus našich oligarchov), ide aj o kultiváciu krajiny, kultúru, šport, dôsledky znášame pri pohľade na úroveň našich štadiónov aj galérií.

Skúsenosť každej ekonomickej krízy, aj tej poslednej po roku 2008, predsa je, že najsilnejší hráč na trhu je vždy štát. Ak bude mať vláda záujem, dokáže vývoj usmerniť.  

To všetko si, samozrejme, vyžaduje stabilitu, kádre sa nemôžu často meniť. Bez stabilnejších strán a stabilnejších vlád nebude ani stabilná elita v iných oblastiach.

A napokon je tu tretia vec, kompetentnosť.

Prebiehajúca kampaň je ako cunami kriku. Vnímam množstvo tvárí, sloganov, fotiek, ale mám pocit, že sa odohrala akási neblahá hlboká zmena k horšiemu. Že je to celé príliš selfie a príliš facebookové.

Dva príklady. Všetci hovoria o školstve, ale od nikoho som nepočul pokojnú predstavu, ako dosiahnuť, aby významná časť vysokoškolských študentov neodchádzala na české a moravské školy. Tie západnejšie sú menej dôležité, pretože má význam, aby tí najlepší išli za najlepšími.

Ale naozaj sa máme zmieriť s tým, že najelitnejšou slovenskou školou je Masarykova univerzita v Brne? Ako na to chceme zareagovať? Počuť len veľké ticho.

Druhý príklad, súdy a prokuratúra. Máme skúsenosť, že premena polície závisí od ministra, povedzme, že ide o riešiteľnú vec. Ale dlhodobo nevieme nič urobiť s tragickým stavom prokuratúry a súdnictva, všetky tie rodinno-politické klany a väzby, áno, je to zadanie väčšie ako na jedno funkčné obdobie.

Nejaký spôsob politickej zodpovednosti za tieto inštitúcie predviedol Kaczynski v Poľsku. A to mali Poliaci menší problém, ako máme my. Netrápili sme sa príliš porozumieť, čo Poliaci robili, a dnes sa netrápime rozmýšľať nad vlastným zadaním. Pritom Poliaci to predtým predviedli v armáde, tiež sa im ju podarilo personálne obmeniť. Prečo predstierame, že problém je len hlava generálnej prokuratúry, prípadne forma jeho voľby?

Nemáme ľudí? Neviem, skôr si myslím, že máme. Nemáme však nápady. A nikto sa neusiluje na to získať mandát od nás, voličov.

Od týchto parlamentných volieb možno očakávať, že sa končí jedna epocha, asi ju nazveme podľa Fica. Potrebujeme však hlbšie zmeny, také, o ktorých v tejto kampani nehovorí nikto.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo