Nekonečný deň pracujúcej matky

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nekonečný deň pracujúcej matky

Ilustračné foto: Profimedia.sk

Mnohé dnešné matky si vyčítajú, že pri snahe stihnúť všetko zanedbávajú rovnako deti aj prácu. Ako von zo začarovaného kruhu?

Stres, večná únava, vyčerpanie. Výčitky, že sa nevenujú dostatočne deťom. Výčitky, že nie je v ich kapacitách venovať sa dostatočne ani práci. A hlavne neustály boj o čas. Tak opísali svoj život tri oslovené matky s podobným osudom. Po materskej dovolenke sa vrátili do práce. A vôbec nemajú pocit, že zvládajú zosúladiť pracovný život s rodinným. 

Keď sa blíži obdobie návratu do práce po materskej dovolenke, mnohé matky sa potešia, že si oddýchnu od domáceho stereotypu a kolotoča okolo domácich prác a detí. Konečne medzi dospelých ľudí, pomyslí si nejedna z nich.

Realita však neraz vie poriadne zaskočiť. Mnohé ženy, ktoré boli pred tehotenstvom riadne zamestnané, po skončení materskej dovolenky zrazu zistia, že sa aj tak nemajú kam vrátiť. Dôvod? Pracovný čas. Zosúladiť koniec pracovného času s časom, keď sa zatvárajú brány škôlok, je náročné. Ak nemôže pomôcť manžel či starí rodičia, a nebodaj za prácou dochádza matka do vedľajšieho mesta, je to misia takmer nemožná. Deň sa mení na boj o čas. 

Keď sa blíži obdobie návratu do práce po materskej dovolenke, mnohé matky sa potešia, že si oddýchnu od domáceho stereotypu a kolotoča okolo domácich prác a detí. Potom príde vytriezvenie. Zdieľať

Ak zamestnávateľ nevyjde v ústrety, mnohé z nich sú nútené zmeniť prácu. A nájsť si nové zamestnanie po rokoch na materskej dovolenke a s malými deťmi, ktoré len nastúpili do kolektívu, a tak bude viac choré doma ako v škôlke, sa pohybuje už v kategórii zázraku. 

Tri zamestnané mamy, ktoré sa po skončení materskej dovolenky snažia skĺbiť prácu a rodinu, opísali Postoju, ako sa ich život zmenil a prečo sa nevedia vymaniť zo špirály večného stresu a nedostatku času. Všetky tri spája to, že by rady pracovali aj menej, len zatiaľ nenašli takú možnosť. 

Dušana (42) z Pezinka je mamou prváčika a dochádza za prácou do Bratislavy. Jej pôvodné miesto zrušili. „Nástup na iné oddelenie bol komplikovaný. Vo väčšine tímov vyžadovali, aby bol zamestnanec v práci do 17.00, čo som si nemohla dovoliť,“ opisuje Dušana, ktorá pracuje v oblasti účtovníctva.

Nakoniec zmenila zamestnanie. Tam jej síce ponúkli flexibilný pracovný čas, problémom však zostávajú nadčasy, ktoré musí povinne odrábať. Dochádzať do Bratislavy za prácou jej umožňuje to, že ráno vychystá syna do školy manžel. Ona má na starosti jeho vyzdvihnutie. Napriek tomu má každý deň budíček ráno o piatej. Musí prísť do práce čo najskôr, aby mohla odísť do 15.30. „Vtedy sú už v Bratislave zápchy, takže syna vyzdvihnem z družiny až pred piatou.“

Po návrate domov pripraví jedlo, robí spolu so synom domáce úlohy. O ôsmej je pre syna večierka. Počas pracovného dňa tak vidí svoje dieťa maximálne tri hodiny, z toho väčšinu času riešia domáce úlohy, jedlo či večernú hygienu. Na spoločné hry alebo spoločný voľný čas tak nie je čas, ten sa presúva až na víkendy. Na nejaké vlastné hobby už nie je ani pomyslenie, víkend strávený s rodinou je pre ňu relaxom.

Už teraz majú s manželom obavy, ako zvládnu letné prázdniny. Syn chodil do súkromnej škôlky, kde mali prázdniny len dva týždne. Na starých rodičov sa zo zdravotných dôvodov spoľahnúť nemôžu. „Keď si s manželom vyčerpáme dovolenku, jedinou možnosťou budú tábory. Tie na týždeň stoja sto eur, už sme začali šetriť,“ dodáva.

Večný stres z meškania

Ako vníma Dušana svoj život po návrate do zamestnania? „Radikálne sa zmenil. Je veľmi hektický a plný stresu. Musím naozaj dobre plánovať, aby som stihla zvládať prácu na plný úväzok, dieťa a domácnosť. Cítim sa neustále unavená a vyčerpaná. Najhoršie sú nadčasy. Keď ešte popri všetkých povinnostiach musím odrobiť napríklad za týždeň osem hodín nadčasov, som taká vyčerpaná, že fungujem už len zo zotrvačnosti,“ hovorí nešťastne. 

Do toho sa pridáva stres z dopravy do Bratislavy a večných kolón v hlavnom meste. Keď má ranný autobus meškanie, vie, že o toľko bude musieť zostať v práci dlhšie, takže už hneď ráno zažíva stres, ako stihne prísť po dieťa. „Deň mám vyrátaný presne na minúty.“ 

Dušana potvrdila, že odvtedy, čo sa stala matkou, je pre ňu dôležitejší pracovný čas a flexibilita ako pracovná náplň. „Keby som pracovala na polovičný úväzok, večný stres s meškaním by odpadol. Mohla by som tráviť so synom viac času. Plat by mi však klesol o polovicu a my platíme hypotéku.  Najradšej by som si našla prácu v meste, kde bývam. Je to však veľmi ťažké. Aj u nás v Pezinku je ťažké nájsť si prácu, kde by sa končilo o štvrtej. Každý týždeň sledujem pracovné portály, ale väčšinou hľadajú predavačky. Mám vysokoškolské vzdelanie, nie som si istá, či je toto dobrá cesta,“ dodáva.

Nebránila by sa ani zostať v domácnosti, ale vzhľadom na spomínanú hypotéku je to nereálne. „V súčasnej dobe sa na ženu v domácnosti pozerajú viacerí cez prsty, ale podľa mňa zostať doma je rozumné. Nedá sa stíhať všetko. V súčasnej dobe je pracovné tempo skutočne rýchle, k tomu firmy šetria na zamestnancoch, a preto sú naozaj vyťažení. Zvládať aj prácu, aj rodinu je náročné a ak to žena robí, je to na úkor zdravia,“ zdôraznila. Sama priznáva, že odkedy sa vrátila do práce, má viacero zdravotných problémov. „Zatiaľ to nie je nič vážne, ale je otázka, ako dlho vydržím toto tempo,“ dodáva na záver.

Vyčítam si, že mám málo času na deti

Málo možností na výber má pre dochádzanie aj mama dvoch škôlkarov Jana (35) zo Senca. Pracuje na administratívnej pozícii v jednom z bratislavských obchodných domov. Mala šťastie, že jej zamestnávateľ po návrate z materskej dovolenky vyšiel v ústrety a zrušil jej prácu na zmeny. Okrem toho jej znížil pracovný úväzok na šesťhodinový. 

„Keby mi nevyšli v ústrety, nemohla by som sa vrátiť na svoje miesto. Osemhodinový pracovný čas by som nestíhala, pretože musím vyzdvihnúť deti zo škôlky,“ hovorí. S Dušanou sa zhoduje v tom, že odkedy je matkou, najdôležitejšou sa pre ňu stala pracovná doba, nie druh práce. 

Aj ona sa môže ráno spoľahnúť na manžela, ktorý odvedie deti do škôlky. Vyzdvihnutie chlapcov však už musí stíhať vo vlastnej réžii. A potom nastupuje ďalší kolotoč domácich povinností a starostlivosti o deti. Ako tvrdí, nemá na seba žiadny čas. 

„Keby mi nevyšli v ústrety, nemohla by som sa vrátiť na svoje miesto. Osemhodinový pracovný čas by som nestíhala, pretože musím vyzdvihnúť deti zo škôlky.“ Zdieľať

Rodičia Jany i jej manžela sú vzdialení stovky kilometrov. Napriek tomu sú ich poslednou záchranou v prípade prázdnin. „Prázdniny sa nám nedarí vykrývať, plánujeme ich takmer rok dopredu a prosíme babičky, aby došli v termínoch, ktoré sa nám nedaria vykryť našou dovolenkou. Mám prísne podmienky na čerpanie dovolenky, z čoho som veľmi sklamaná. Nemôžem si vziať dovolenku, keď ju potrebujem a prázdniny tak musíme vykrývať inak. Dovolenku si musím čerpať v čase, keď ju vôbec nepotrebujem,“ dodáva. Napriek tomu, že starí rodičia žijú ďaleko a obe babky ešte pracujú, vždy sa im snažia pomôcť. 

Aj keď je ich rodinná situácia zložitá, neľutuje, že je späť v práci. „Rada som sa vrátila medzi ľudí – dospelých ľudí,“ smeje sa. Trápi ju však, ako momentálne vyzerá ich rodinný život.

„Stresuje ma celý ten uponáhľaný život, stále nestíham, stále niečo zabúdam, stresujú ma prázdniny, deti sú každú chvíľu choré. Všetko je uponáhľané. Ale hlavne si vyčítam, že mám málo času na deti a málo sa im venujem. Pozícia pracujúcej ženy – matky nie je v dnešnej spoločnosti vôbec jednoduchá,“ dodáva.

Rodinný život som si predstavovala inak

Nešťastná z toho, aký dosah má na jej rodinu návrat do práce, je aj Lenka (39) z Bratislavy. Okrem štvorročnej dcérky sa stará o chorú mamu. Práce si snažia deliť s partnerom. Ten však pracuje na týždenné smeny a keď má poobednú, celý týždeň sa nevidia, aj keď žijú pod jednou strechou. 

Lenka pracuje v jednej korporátnej firme na administratívnej pozícii. Po materskej dovolenke sa vrátila k tomu istému zamestnávateľovi, ale už na nové oddelenie. 

Kvôli času pre rodinu sa rozhodla oželieť peniaze a tešila sa skrátenému 75-percentnému úväzku. „Reálne je však práce oveľa viac, často musím v práci zostávať dlhšie. Za odchádzajúcich nie sú náhrady, šetrí sa, práce je rovnako, ak nie ešte viac, ako keď som robila na plný úväzok.“ Znížený úväzok sa jej tak prejavil najmä menšou mzdou, času však veľa neušetrí.

Okrem toho sa musí doma dcérke intenzívne venovať a robiť špeciálne cielené aktivity pre zrakové problémy. „Denne jej musíme zakrývať očko aspoň na dve hodinky. Vtedy sa jej treba neustále venovať, aby si okuliarky nedávala dole. Popri tom odbieham do kuchyne. Po večeri a sprche ukladám malú okolo ôsmej spať. Potom ešte upratujem, žehlím, chystám veci do práce, dieťaťu do škôlky, babke, ktorá chodí do denného stacionára. 

Keďže dcérku do štátnej škôlky nevzali, musia platiť drahú súkromnú. Vďaka tomu im odpadli problémy s dlhými prázdninami. Ťažšie je to už s chorobnosťou. „Choroby na začiatku škôlky, keď som popritom začínala na novom oddelení a zaúčala sa, boli pre mňa psychicky aj fyzicky veľmi náročné. A to nebola dcérka vážnejšie chorá, len bežné nachladnutia, kašle, sople a pár dní zvýšená teplota,“ opisuje Lenka. 

Väčšinu ochorení jej zamestnávateľ povolil odpracovať z domu. „Bol to však pre mňa enormne veľký stres. Musela som opatrovať choré dieťa a podať dostatočný pracovný výkon, keď si nemôžete dovoliť ,fláknuť‘ to. Popravde, stále sa toho desím, keď vidím, že na malú niečo ide,“ dodáva. 

„Choroby na začiatku škôlky, keď som popritom začínala na novom oddelení a zaúčala sa, boli pre mňa psychicky aj fyzicky veľmi náročné.“ Zdieľať

Lenka priznáva, že materská dovolenka jej už niekedy išla na nervy. Znervózňoval ju stereotyp a chýbal jej sociálny kontakt. „Ale celkom rýchlo ma to prešlo. V práci si nestíham pokecať, terajšia moja práca je náročná a pre mňa stresujúca. Keby sme neboli limitovaní finančnou situáciou, hneď by som zvolila niečo menej náročné a na 50-percentný úväzok,“ pripúšťa.

V tomto kolotoči Lenka funguje už takmer rok a uvedomuje si, že na seba nemá skoro vôbec žiaden čas. „Koníčky nemám žiadne, som rada, že s rezervami stíham domácnosť. Tak rada by som si už zacvičila či zabehala. Čítam, len keď náhodou čakám u lekára. S priateľkami si idem na chvíľku večer posedieť raz za pár mesiacov. Ani tam sa už neviem uvoľniť, lebo mám výčitky, čo som mohla radšej urobiť doma za ten čas. Vlastne akože oddychujem, keď s dcérkou kreslíme alebo sa hráme, ale aj popri tom robím, čo treba a to nie je skutočný oddych,“ dodáva smutne.

Po nástupe do práce sa jej život dramaticky zmenil: „Dni sú uponáhľané a stresujúce. Každé ráno zažívam pravidelný stres, ako vychystať do škôlky uplakané a vzdorovité dieťa a zároveň prísť načas od práce. V práci nemám vôbec čas sa s kolegami porozprávať, po práci sa ponáhľam hneď domov. Tam ma čaká ďalšia šichta. Často si cez deň posedím akurát v MHD, ak sa dá. Cítim sa stále unavená, často už hneď od rána, vyčerpaná, vystresovaná, preťažená, nemám žiadny voľný čas a psychohygienu. Takto som si veru svoj rodinný život nepredstavovala...,“ hovorí nešťastne.

Priznáva, že vôbec nemá pocit, že by zvládala dobre skĺbiť prácu i rodinu. „Naopak, mám pocit, že to nezvládam, stále mám výčitky, že nerobím poriadne doma ani v práci. A že si ani nemám čas oddýchnuť,“ dodáva. „Doslova celý deň mám rozpočítaný na minúty, ak si niekde pridáš, inde ti chýba. A hlavne, ide to potom na úkor spánku,“ povedala na záver s tým, že má strach, ako sa jej takýto životný štýl odrazí neskôr na zdraví.

Slovenský trh skráteným úväzkom nepraje

Príbehy týchto troch zamestnaných matiek sa určite nedajú zovšeobecňovať. Poukazujú však na viacero problémov, s ktorými určite bojuje nejedna pracujúca matka s malými deťmi. 

Ženy sa chcú vrátiť do práce. Nielen pre chýbajúce sociálne kontakty, ale najmä pre zárobok. Na Slovensku sú stále raritou mladé rodiny, v ktorých dokáže potiahnuť celú domácnosť len príjem muža. Zároveň sa túžia venovať svojim deťom. Veď ktorá matka sa rozhodne pre dieťa, aby ho po troch rokoch odložila do škôlky a videla ho až večer pred spaním? 

A preto hľadajú riešenie, najčastejšie v skrátenom pracovnom úväzku. Pracovný čas je pre ne dôležitejší ako všetko ostatné. Samozrejme, ak si to môže rodina dovoliť, keďže príjem je o to nižší. Ak rodinný rozpočet nepustí a ženy musia pracovať na plný úväzok, je skĺbenie práce a rodiny ešte komplikovanejšie.  

Napriek tomu je Slovensko dlhodobo na chvoste krajín, ktoré v rámci trvalého pracovného pomeru ponúkajú skrátený pracovný úväzok. V roku 2019 takto pracovalo len päť percent zamestnaných, z toho podľa štatistík väčšinu tvorili práve ženy s malými deťmi. 

Ani zamestnávatelia sa do ponuky skrátených úväzkov veľmi nehrnú. Dokazujú to čísla portálu Profesia.sk. „Čo sa týka inzerátov na našej stránke, v ktorých zamestnávatelia ponúkajú prácu na skrátený úväzok, v posledných rokoch sme nezaznamenali žiadnu veľkú zmenu. Vlani ich bolo takmer 23-tisíc, teda deväť percent z celkovej ponuky,“ povedala pre Postoj PR manažérka portálu Nikola Richterová.

Slovensko je dlhodobo na chvoste krajín, ktoré v rámci trvalého pracovného pomeru ponúkajú skrátený pracovný úväzok. Zdieľať

Skrátený pracovný úväzok je pritom v západnej Európe veľmi obľúbený. Najväčší podiel zamestnancov na kratší pracovný čas má už dlhodobejšie Holandsko s hodnotami nad 45 percent. Vysoký podiel je aj v susednom Rakúsku či Nemecku (nad 25 percent).  

Za nízkou ponukou skrátených pracovných úväzkov je charakter slovenského pracovného trhu, ktorý je skôr priemyselný, tvrdí Rastislav Machunka, viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení. Podľa jeho skúseností ani samotní zamestnanci nemajú o tento druh úväzku veľký záujem. „Matky, prípadne otcovia, vracajúci sa z materskej dovolenky, majú záujem o trvalý pracovný pomer aj z finančných dôvodov,“ povedal pre Postoj Machunka. 

Priznáva však, že ochota ponúknuť takýto úväzok je u nás nižšia ako v západných krajinách. „Tam je pracovný trh menej priemyselný a viac smeruje k nejakej sofistikovanej činnosti,“ tvrdí. Horšie sa to podľa neho realizuje v nejakej výrobnej firme, kde by mal zamestnávateľ zabezpečiť na prácu pri páse dve ženy na štyri hodiny namiesto jednej na osem hodín. „To sa dosť ťažko realizuje. Problémom je potom zaškolenie, pracovné pomôcky, zvyšujú sa fixné náklady spojené s niektorým druhom priemyselnej výroby,“ vysvetlil Machunka. 

Podľa jeho skúseností rodičia z rodín s nižším príjmom sami žiadajú plné úväzky. Motiváciu pracovať na skrátený úväzok majú skôr zamestnanci s vyšším vzdelaním, ktorí sú lepšie finančne ohodnotení a majú za sebou už isté finančné zázemie. „Sú to prípady, v ktorých nejde ani tak o peniaze, ako skôr o snahu nevypadnúť z nejakého kariérneho rastu a z biznisu, do ktorého sa chcú neskôr naplno vrátiť,“ doplnil.

Stresujúce obdobie, keď ženy s malými deťmi hľadajú spôsob, ako skĺbiť rodinu s prácou, raz pominie. Deti vyrastú, pôjdu do škôl. Ako budú rásť, budú (hádam) čoraz samostatnejšie. Klesať bude ich potreba prítomnosti matky či otca. Ani rodičia už nebudú rátať každú minútu dňa, aby všetko stihli, pretože deti mnoho vecí zvládnu samy. Podstatné je preto už v škôlkarskom veku nájsť taký pomer medzi nevyhnutnou prácou a prítomnosťou v rodine, aby to vzťahy rodičov s deťmi významnejšie nenarušilo.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo