Oleg Gordievsky, plukovník KGB, ktorý zbehol

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Oleg Gordievsky, plukovník KGB, ktorý zbehol

Oleg Gordievsky počas ocenenia Radom sv. Michala a sv. Juraja, ktorý mu v roku 2007 udelila britská kráľovná Alžbeta II. Foto: Profimedia.sk

Majstrovská kniha zo špionážneho sveta odkrýva hrdinský príbeh aj zákutia studenej vojny.

Ben Macintyre je britský historik 20. storočia, zameriava sa predovšetkým na činnosť tajných služieb. Okrem vedeckého výskumu už od roku 1996 píše pravidelné stĺpčeky pre denník The Times, kde sa venuje súčasným aj historickým témam.

Napísal spolu 12 kníh, väčšina dostala aj viaceré prestížne ceny. Najznámejším sa stal pravdepodobne vďaka knihe Agent Zigzag o Eddiem Chapmanovi, dvojitom agentovi pôsobiacom za druhej svetovej vojny v Anglicku a Nemecku. Na motívy inej Macintyrovej knihy Operation Mincemeat sa momentálne nakrúca celovečerný film.

Päť jeho kníh vyšlo aj v českom preklade, medzi nimi je aj tá o najznámejšom prebehlíkovi zo západných tajných služieb Kimovi Philbym – Špión medzi priateľmi. Philby počas pôsobenia v britskej rozviedke MI6 na začiatku studenej vojny niekoľko rokov odovzdával prísne tajné informácie sovietskym tajným službám, až kým ho neodhalili a v roku 1963 neemigroval do ZSSR, kde potom jeho materiály slúžili na školenie sovietskych špiónov.

Posledným Macintyrovým dielom je Špión a zradca, ktoré minulý rok vydalo aj české vydavateľstvo Leda. Hovorí o Philbyho protiklade – síce menej známom, ale podobne dôležitom špiónovi KGB Olegovi Gordievskom, ktorý počas svojej služby v 70. a 80. rokoch 20. storočia naopak spolupracoval s britskou MI6.

Podobne ako mnohí iní populárni autori aj Macintyre má veľký rozprávačský talent. Hoci je kniha prísne faktografická, je určená širokému čitateľskému publiku. Čerpá z vlastného výskumu aj z početnej dostupnej odbornej literatúry, zo zverejnených pamätí aktérov, dokumentov britských štátnych orgánov aj z osobných rozhovorov, ktoré boli publikované alebo ktoré sám viedol s agentmi MI6, CIA, KGB či so samotným Gordievskym. Čerpal aj z Gordievského pamätí, ktoré v roku 1996 vyšli aj v češtine pod názvom Příští zastávka poprava.

S koreňmi v NKVD

Oleg Gordievsky sa narodil do rodiny, kde mala sovietska tajná služba hlboké korene. Jej celoživotným príslušníkom bol už jeho otec a potom aj jeho starší brat. Oleg tak mal našliapnuté na kariéru agenta s vynikajúcim kádrovým profilom, o ktorom nebol dôvod pochybovať.

A, samozrejme, tiež platí, že Oleg bol v začiatkoch svojho pôsobenia vzorným komunistom. V roku 1955 začal študovať na Štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov v Moskve (slávne MGIMO), učil sa nemčinu a na radu svojho brata aj švédčinu, ktorá mu potom otvorila cestu k pôsobeniu v škandinávskych krajinách.

Macintyre však hneď v úvode knihy odkrýva, ako u Gordievskeho postupne rástla zvedavosť na západný svet, ako si nenápadne čítaval zahraničné časopisy, ako v ňom vo veľmi pomalých krokoch rástla rozčarovanosť zo sovietskeho režimu.

Na MGIMO sa spriatelil s českým študentom Stanislavom Kaplanom. Gordievsky o ňom neskôr napísal, že „jeho individualita nebola potlačená“, bol „liberálne založený a na komunizmus sa pozeral veľmi skepticky“. Rozumeli si a Kaplan neskôr zohral v jeho kariére dôležitú úlohu.

Oleg Gordievsky, oficiálny portrét KGB

Berlínsky múr a invázia do ČSSR: dva rozhodujúce otrasy

V roku 1961 bol ako prekladateľ na krátky čas vyslaný na sovietske veľvyslanectvo v Berlíne. Práve v čase jeho pobytu tu vybudovali múr medzi východnou a západnou časťou mesta, ktorý mal ukončiť prúd emigrantov utekajúcich do slobodného sveta. Pohľad na buldozéry a ozbrojenú stráž ním podľa jeho neskorších spomienok otriasol.

V Berlíne navštevoval koncerty vážnej hudby a neskôr spomínal, že Sovietsky zväz mu začal pripadať ako duchovná púšť. V jeho rodisku boli totiž skladatelia „cirkevnej či inej triedne nepriateľskej hudby“ považovaní za dekadentných, a teda zakázaných.

V jeho rozhodnutí vstúpiť do KGB sa však nič nezmenilo. Keď sa voči tomu vyslovila jeho matka, vysvetľoval jej, že bude pôsobiť v Prvej hlavnej správe, teda v spravodajskej a diplomatickej službe v zahraničí, keďže chcel cestovať a spoznávať svet. Následne nastúpil do elitnej výcvikovej akadémie „Červená vlajka“, kde sa školili neskorší poprední agenti KGB.

Prvou krajinou, kam bol vyslaný a ktorá predurčila celý jeho nasledujúci život, sa stalo Dánsko. Kodaň mu učarovala svojou architektúrou, čistotou, kultúrnym životom či obchodmi. Rozdiel oproti životu v Sovietskom zväze sa nedal nevidieť.

Odtiaľ „s nadšením“ sledoval reformné procesy v komunistickom Československu. Gordievsky ich považoval za nádej „na slobodomyseľnú budúcnosť“ aj v ZSSR. Keď potom tieto procesy ukončili inváziou vojská Varšavskej zmluvy, Gordievsky zažil po Berlínskom múre druhú vážnu negatívnu  skúsenosť. „Ten brutálny útok na nevinných ľudí vo mne vyvolal pálčivú nenávisť,“ napísal neskôr vo svojich spomienkach.

V telefonáte svojej manželke Jelene, ktorá s ním bola v Kodani, preklial ZSSR. V spomienkach uviedol, že tým už vedome vyslal signál dánskej tajnej službe PET, ktorá odpočúvala jeho telefón, že nie je „poslušným kolieskom sovietskej mašinérie“. Podľa Macintyreho však PET jeho odkaz unikol.

Oleg Gordievsky, ako ho v Kodani zachytila dánska tajná služba PET

Naverbovanie

Kaplan, ktorý sa medzitým stal už zamestnancom československej tajnej služby ŠtB, bol z udalostí roku 1968 podobne otrávený. Macintyre udáva, že krátko po invázii odišiel na dovolenku do Bulharska, kde sa stratil. Následne sa objavil vo Francúzsku, kde už poskytol svoje služby tamojšej kontrarozviedke s tým, že by sa rád usadil v Kanade.

Jeho posolstvo sa dostalo aj do MI6, ktorá ku Kaplanovi vyslala svojho agenta. Kaplan mu podal široké svedectvo o podmienkach v sovietskom bloku a spomenul aj ľudí, ktorí by o spoluprácu so Západom mohli prejaviť záujem. Medzi nimi uviedol aj Gordievskeho.

Macintyre následne opisuje, akými rôznymi cestami sa napokon MI6 prepracovala ku kontaktu s Gordievskym. Poslúžil na to napokon samotný Kaplan, ktorý sa v jeden podvečer znenazdajky objavil pred dverami jeho kodanského bytu.

Muselo to byť veľmi opatrné z oboch strán, pretože Gordievsky vedel, že Kaplan je prebehlík, no nechcel ho udať a nemohol svoje k ZSSR kritické zmýšľanie prezradiť ani pred svojou manželkou Jelenou, ktorá bola na stretnutí prítomná, pretože by ho veľmi pravdepodobne udala (v ZSSR si totiž režim metódou strachu vybudoval často vyššiu oddanosť, než mali členovia rodiny medzi sebou). Napokon však obe strany vyslali signály, ktoré nakoniec viedli ku Gordievskeho naverbovaniu do služieb MI6.

Gordievsky na stretnutí s Ronaldom Reaganom v roku 1987. Foto: wikimedia.org

Na pokraji jadrovej vojny

Macintyreho kniha je unikátna v tom, že ide o historika, ktorý sa problematike tajných služieb veľmi dobre rozumie, a súčasne o výborného rozprávača, ktorý vie zachytiť celé spektrum emócií, motivácií a kalkulovania, aké sa vyskytujú v zlomových situáciách. Podáva udalosti z rôznych uhlov pohľadu a čitateľ tak dostáva celostný a pritom pútavý a často aj veľmi mrazivý opis udalostí, ktoré potom pohli dejinami.

V knihe pomocou svedectiev z MI6 Macintyre odkrýva, akými spôsobmi sa im celá činnosť podarila viac ako desať rokov tajiť, akej psychológii podozrievania musel Gordievsky v KGB čeliť či aké cenné materiály im Gordievsky v nasledujúcich rokoch odovzdával. Niektoré z nich MI6 odovzdávala aj CIA a mali tak o nich prehľad aj vlády Veľkej Británie a USA.

Nešlo pritom iba o konkrétne mená agentov alebo informátorov KGB pôsobiacich na Západe (napr. nórsky politik Arne Treholt, sekretárka na nórskom ministerstve zahraničných vecí Gunvor Haaviková, britský odborový predák Jack Jones, labourista Michael Foot či Michael Bettaney, dôstojník MI5) či o informácie o aktivitách režimu. MI6 si vysoko cenila, že vďaka Gordievskemu spoznala aj uvažovanie a psychológiu KGB a vodcov ZSSR.

Konkrétne by sa dala spomenúť takzvaná operácia RJAN, ktorú KGB rozbehla, aby zistila, kedy chce Západ voči ZSSR zaútočiť jadrovými zbraňami. Šéf KGB Jurij Andropov bol totiž presvedčený, že k takému útoku dôjde.

Keď potom Ronald Reagan začal voči Sovietom vyostrovať rétoriku, práve vďaka Gordievskeho hláseniam sa západné vlády dozvedeli, že prílišný tlak na ZSSR s cieľom vysiliť a podlomiť ho mal aj odvrátenú stranu. V novembri 1983 začali štáty NATO v západnej Európe cvičné manévre pod názvom ABLE ARCHER, ale ZSSR ich považovalo za zastierací manéver jadrového útoku. ZSSR následne riešilo protiopatrenia a hrozilo, že v domnení sebaobrany podniknú (preventívny) jadrový útok práve Sovieti.

Podľa Macintyreho Sovietsky zväz v tom čase vybavil lietadlá vo východnom Nemecku a Poľsku jadrovými zbraňami a sovietske ponorky boli vyslané pod arktický ľad, aby nemohli byť vypátrané. Taktiež pripravil svoje základne na odpálenie medzikontinentálnych balistických rakiet.

Gordievsky, ktorý v tom čase pôsobil na veľvyslanectve v Londýne, agentom MI6 odovzdával informácie dokazujúce, ako bola Moskva vystrašená a aké nebezpečenstvo hrozí. Napokon k ničomu nedošlo, no ako uvádza Macintyre, autorizované dejiny MI5 (britskej kontrarozviedky, ktorá mala ku Gordievskeho materiálom prístup) označujú manévre z novembra 1983 za „najnebezpečnejšiu chvíľu od Karibskej krízy v roku 1962“.

Macintyre uvádza, že Gordievskeho informácie napokon prispeli k tomu, že Veľká Británia a USA od roku 1984 tlak na ZSSR postupne znižovali, pretože si uvedomili, že prílišný tlak môže spôsobiť aj nečakanú protireakciu.

Gordievsky na stretnutí s Margareth Thatcherovou v roku 2007. Foto: wikimedia.org

Útek

V roku 1985 sa okolo Gordievskeho napokon začali sťahovať mračná podozrievania. Sovieti si uvedomovali, že z ich vnútra unikajú citlivé informácie, a keď im to potvrdil aj agent CIA Aldrich Ames, ktorý v tom čase prebehol do ich služieb, Gordievskeho zavolali do Moskvy, nadrogovali a vypočúvali. Hoci priamy dôkaz nezískali, Gordievsky vedel, že jeho dvojitý život sa skončil a musí ujsť.

Macintyre detailne opisuje, ako sa mu napriek agentmi KGB prešpikovanému prostrediu podarilo aktivovať únikový plán a akými spôsobmi sa napokon zo ZSSR dostal. Sovietsky zväz ho následne odsúdil na trest smrti, čo ruské úrady dodnes nezrušili. V súčasnosti žije v Anglicku na bližšie nešpecifikovanom mieste.

Gordievskeho život si žiada dobré filmové spracovanie. Ako vrcholový agent KGB, ktorý navyše viedol dvojitý život, si so sebou okrem hrdinstva iste niesol aj istú dávku kompromisov so svedomím. Kniha tento rozmer veľmi nerozoberá, no ak by sa hľadal dobrý námet na scenár, Macintyreho kniha môže byť skvelým podkladom.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo