Jedno a dve desaťročia Od študentského projektu k profesionálnemu médiu

Vzhľadom na 10. výročie vzniku denníka Postoj sa mi žiada doplniť niekoľko poďakovaní ľuďom, ktorí stáli pri jeho zrode.

Ako už spomenuli kolegovia vo videu, Postoj vznikol na platforme pôvodne študentského online projektu Postoy, ktorý od roku 2005 vytváral priestor pre konzervatívnu žurnalistiku. O jeho vznik a neskôr dlhoročné fungovanie sa zasadil predovšetkým Matúš Demko, ktorý prepojil ľudí z Katolíckej univerzity v Ružomberku, Univerzity Komenského v Bratislave a rôznych iných prostredí.

Postoy ponúkal zdravú vnútrocirkevnú diskusiu, priniesli sme napríklad viacero článkov o finančnej odluke cirkvi od štátu, postavili sme sa za kňazov či bežných veriacich, keď boli vo verejnej diskusii odsúvaní na okraj. Boli sme kritickí k americkým demokratom, keď bola Hillary Clintonová vo väčšine slovenských médií považovaná za hviezdu. Prinášali sme rad textov z konzervatívneho prostredia vo Francúzsku, v Británii či inde vo svete.

Boli sme tiež asi jediní (spomedzi nie cirkevných médií), kto seriózne spravodajsky a komentátorsky pokryl prvý Národný pochod za život, na ktorý v roku 2013 prišlo do Košíc asi 70-tisíc ľudí a stal sa tak najväčšou slovenskou demonštráciou po Nežnej revolúcii. Pravidelne sme dávali priestor predstaviteľom konzervatívneho prostredia na Slovensku, ktorý inde nemali veľa šancí dostať.

Desať rokov PostojaKam sme sa dostali a čo je pred nami

Martin Hanus

Výrazným prvkom pri založení Postoja v roku 2015 bola potom verejná diskusia o referende za rodinu a následne aj o ďalšom Národnom pochode za život v septembri 2015 v Bratislave. Titulné strany hlavných médií ako SME, Pravda či Denník N robili obom akciám vytrvalú antikampaň a de facto či otvorene vyzývali na ich bojkot.

Pre čoraz viac ľudí – čitateľov aj novinárov – už bolo očividné, že Slovensko potrebuje seriózne konzervatívne médium. Do projektu následne v rôznych časoch nastúpili ľudia ako Karol Klobušický, Jaro Zacko, Marek Mrázik, dlhoroční novinári z .týždňa a iných médií, projekt sa výrazne sprofesionalizoval a postupne oslovil tisícky malých darcov, vďaka čomu mohol začať fungovať ako online denník so stálou redakciou.

Vďaka za to patrí viacerým ľuďom, predovšetkým Františkovi Múčkovi, ktorý to manažoval a neskôr aj denník viedol.

Ako človek, ktorý zase viedol Postoy v posledných jeho rokoch, by som sa rád poďakoval ľuďom, ktorí k jeho chodu významne prispievali, mnohí sú už aj v iných projektoch či aj mimo médií, kolegom, ktorí Postoy mnoho rokov „ťahali“ a dnes sú v Postoji, ako Imrich Gazda, Pavol Rábara, ktorí boli istý čas šéfredaktormi, či Lukáš Melicher, ľuďom ako Milan Garbiar či Michal Zimen, ktorí technicky a inak zabezpečovali tento starší projekt, či občianskemu združeniu CEBSI, ktoré to niekoľko rokov zastrešovalo.

Pre mňa osobne veľa znamenala spolupráca s Vladimírom Palkom a neskôr aj s Jaroslavom Daniškom, ktorých texty dodávali Postoyu a Postoju vážnosť, informovanosť a veľmi zdravé zakorenenie. Veľa som sa pri nich naučil a získal širší a hlbší pohľad na množstvo tém. Dnes máme iný názor na vojnu na Ukrajine, ale nebráni mi to prechovávať k nim rešpekt.

Postoj vnímam ako dôležitý priestor na verejnú diskusiu. Je často spojnicou medzi sekulárnym a náboženským táborom, liberálnymi a konzervatívnymi veriacimi. Sám má za sebou rôzne turbulencie, dnes už nie je v konzervatívnom mediálnom svete jediným predstaviteľom. Nech si do ďalších rokov plní svoje úlohy, pamätá na svoje ideály, nestratí odvahu ísť v dobrých veciach proti prúdu, kultivuje našu spoločnosť a prispieva k jej rozvoju.

Autor bol šéfredaktorom Postoya v rokoch 2013 až 2015.