Chruščovov zamilovaný zabijak

Chruščovov zamilovaný zabijak

Nikita Sergejevič Chruščov. Foto: Wikimedia.org

Stalin v boji proti svojim politickým nepriateľom neváhal siahať ani k fyzickej likvidácii. Chruščov KGB veľmi neobľuboval, ale ani on sa vraždy ako nástroja sovietskej politiky nevzdal.

Dokonca v jednej oblasti tento spôsob boja ešte vystupňoval. Chruščov prišiel do Moskvy z postu prvého straníckeho tajomníka na Ukrajine. Poznal ukrajinské reálie a boj s ukrajinským nacionalistickým hnutím bral veľmi vážne. Zosobnením boja Ukrajincov za nezávislosť od Ruska sa stala Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) a jej vojenské krídlo Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) vedená Stepanom Banderom.

UPA nebola jedinou odbojovou organizáciou, ale bola najlepšie organizovaná. Výraznou škvrnou na povesti ukrajinských nacionalistických hnutí bola ich účasť na židovskom holokauste a vraždení haličských Poliakov počas okupácie Ukrajiny v priebehu druhej svetovej vojny. To, že zo strany Ukrajincov išlo viac o prejav tradičného ľudového antisemitizmu než o vedomú účasť na tzv. „konečnom riešení židovskej otázky“, na spáchaných zločinoch nič nemení.

V záujme objektivity ale treba tiež dodať, že Bandera a jemu podobní mali na zreteli výhradne to, čo považovali za záujem Ukrajiny. Vo chvíli, keď sa ich záujmy so záujmami Nemcov rozchádzali, neváhali sa obrátiť aj proti nim. Väčšina exponentov ukrajinského hnutia vrátane Banderu samotného tak strávila nemalú časť vojny v nacistických lágroch, nechválne známy Auschwitz nevynímajúc.

Na konci vojny ukrajinské hnutie odporu predstavovalo pre obnovovanú sovietsku vládnu moc vážny problém. Šlo skutočne o tvrdého protivníka. Popri stovkách útokov na nižšie postavených exponentov sovietskeho režimu sa im podarilo vykonať úspešný atentát na veliteľa 1. ukrajinského frontu a hrdinu od Stalingradu armádneho generála Nikolaja Vatutina.

Sovietskym bezpečnostným orgánom sa ale darilo infiltrovať UPA a postupne jej partizánske oddiely likvidovať. Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov boli oddiely UPA z územia Ukrajiny postupne vytlačované a cez južné Poľsko a Slovensko sa pokúšali dostať do západných okupačných zón. Niektoré jednotky, ako napr. tzv. Burlakova sotňa, sa pritom dostali do prestreliek aj s československými bezpečnostnými orgánmi. Sám Bandera našiel útočisko v Mníchove.

Frustrovaní banderovci sa nezriedka uchyľovali aj k násiliu voči príslušníkom vlastného národa. Sovietske bezpečnostné orgány z toho ťažili, pretože ľudia už chceli mať konečne pokoj a žiť v mieri. Takto bol na spoluprácu s orgánmi štátnej bezpečnosti vytypovaný aj mladý študent pedagogiky Bogdan Nikolajevič Stašinskij.

Stašinskij sa narodil v malej dedinke Borščoviči neďaleko Ľvova na západnej Ukrajine. Pochádzal z rodiny, ktorej viacerí členovia sa aktívne zapojili do hnutia odporu. Jeho strýko Petro bol zavraždený NKVD vo ľvovskom väzení tesne pred tým, ako v júli 1941 mesto okupovali Nemci. Mladšia sestra Marija bola dokonca zasnúbená s jedným z vodcov miestneho partizánskeho oddielu UPA.

Zo študenta agent-zabijak

Zámienkou k verbovke Bogdana do služieb MGB (Miňisťerstvo Gasudarstvennoj Bezopasnosti – nástupca NKVD a predchodca KGB) bolo jeho zadržanie za jazdu bez lístka v autobuse mestskej hromadnej dopravy vo Ľvove. Milícia (sovietska polícia) ho obratom odovzdala MGB. Zdanlivo veľmi príjemný a kultivovaný dôstojník, ktorý sa predstavil ako Alexandr Sitnikovskij, mu objasnil situáciu. Bogdan a s ním celá jeho rodina mali pred sebou v podstate dve možnosti. Vyhodenie zo školy a zatknutie jeho aj jeho príbuzných, o ktorých MGB vedelo, že udržujú kontakty s UPA, alebo spolupráca so sovietskymi bezpečnostnými orgánmi s prísľubom „ochrany“ pre jeho rodinu. Vybral si druhú možnosť a vzápätí dostal svoje prvé krycie meno: Oleg.

Riadiaci dôstojník zo začiatku požadoval od Stašinského iba nenáročné podávanie informácií o ukrajinskom odboji. Na stretnutiach mu stále opakoval, akú robí dôležitú činnosť, že svojou spoluprácou v skutočnosti svojim blízkym pomáha, pretože inak by ich za protisovietsku činnosť čakala istá skaza. Sitnikovskému sa postupne podarilo medzi ním a Stašinským vybudovať dôveru. Dôstojník MGB vedel, že vydieranie hoci aj existenčné, funguje len do určitej miery. Preto sa snažil vplývať na Stašinského, aby ten prácu pre MGB nebral ako zradu, ale ako záslužnú činnosť. Sitnikovskij bol vo svojom presviedčaní evidentne úspešný.

Po pár mesiacoch dostal Bogdan za úlohu preniknúť do odbojovej skupiny sestrinho snúbenca Ivana Labu. Aj tejto úlohy sa zhostil úspešne a vďaka jeho informáciám bola skupina rozbitá. Laba zahynul za neznámych okolností v sovietskom väzení. Sestra Marija likvidáciu skupiny prežila, ale bratovi zradu neodpustila.

Po zlikvidovaní Labovej skupiny musel Stašinskij rodný kraj opustiť. Jeho krytie bolo prevalené a vlastná rodina sa od neho odvrátila. Sľubovaná „ochrana“ ale fungovala, lebo napriek opovrhnutiu a zášti sa rodine Stašinských za zradu ich syna nikto neodvážil pomstiť.

Pre Bogdana ale už nebolo cesty späť. Nezostávalo mu nič iné, ako spojiť svoj život napevno so sovietskou štátnou bezpečnosťou. S pohľadu MGB podal Stašinskij excelentný výkon a Sitnikovskij to aj poctivo napísal do Bogdanovho hodnotenia. Musel na vedenie Lubjanky (sídlo MGB a neskôr aj KGB) skutočne urobiť dojem, pretože dostal ponuku, aby sa stal kmeňovým pracovníkom bezpečnostných orgánov. Ponuku prijal a bol poslaný do zvláštnej spravodajskej školy, kde sa pripravovali agenti pre tie najdelikátnejšie úlohy v zahraničí.

V marci 1953 zomrel Stalin a po stodňovom medzivládí sa za pomoci armády trochu prekvapivo vlády zmocnil Nikita Sergejevič Chruščov. Chruščov MGB vyslovene nemal rád, a preto orgánom štátnej bezpečnosti ponížil štatút. Do budúcna už nemala byť ministerstvom, ale „iba“ vládnym výborom. S tým prišlo aj premenovanie na Výbor štátnej bezpečnosti vystupujúci pod svetoznámou skratkou KGB – Kamiťet Gasudarstvennoj Bezopasnosti.

V druhej polovici päťdesiatych rokov sa Chruščov rozhodol problém ukrajinských separatistov vyriešiť raz a navždy. Úlohu dostal na starosť člen politbyra Alexej Kiričenko – ako inak, sám rodený Ukrajinec. Samotná realizácia plánu bola v kompetencii KGB. Kľúčovým hráčom v tejto smrteľnej úlohe sa mal stať práve Bogdan Stašinskij, ktorý medzitým úspešne ukončil výcvik.

Stašinskij dostal nové krycie meno Moroz (Mráz) aj nového riadiaceho dôstojníka. Ten vystupoval pod menom Sergej Alexandrovič Djemon (v anglickej literatúre tiež Damon alebo Daimon) a časom nadviazal so Stašinským veľmi blízky vzťah. Vzájomná dôvera medzi agentom pracujúcim v utajení a jeho riadiacim dôstojníkom je vždy podmieňujúcim predpokladom úspešnej spravodajskej činnosti.

Na začiatok bol Stašinskij vyslaný do Varšavy pod krycím menom Bogdan Kaczur. Žiadnu konkrétnu spravodajskú úlohu v poľskom hlavnom meste nemal. Mal sa len oboznámiť s mestom do tej miery, aby bola dôveryhodná jeho legenda, keď sa v budúcnosti bude v Nemecku vydávať za etnického Nemca pôvodom z Poľska, ktorý bol po vojne odsunutý. Legenda o poľsko-nemeckom pôvode mala vysvetliť jeho nemčinu s neprehliadnuteľným slovanským prízvukom. Pred vyslaním do východného Nemecka opäť získal novú identitu a hranice prekročil ako Josef Lehman. Aby sa mohol voľne pohybovať a nevzbudil pri tom podozrenie svojho nič netušiaceho okolia, oficiálne vystupoval ako pracovník východonemeckého ministerstva zahraničného obchodu.

Na jeseň 1957 dostal Stašinskij svoju prvú smrtiacu úlohu. Bola ňou likvidácia jedného z predákov ukrajinských nacionalistov Leva Rebeta. Prečo sa sovietske vedenie rozhodlo zlikvidovať práve jeho, zostáva záhadou. Rebet bol síce bývalý prominentný člen OUN, ale po vojne sa nepohodol s Banderom a založil konkurenčnú organizáciu. Tá ale nebola veľmi úspešná a Rebet vážne zvažoval ukončenie politickej činnosti a odchod do USA. Jeden z vyššie postavených dôstojníkov KGB, ktorí prebehli na Západ, sa vyjadril, že Rebet mal byť len akousi generálnou skúškou, či zvolený spôsob likvidácie funguje.

Lev Rebet. Foto: Wikimedia.org

Podľa plánov KGB mal byť Rebet odstránený dosť neobvyklým spôsobom. Tajné laboratóriá KGB vyvinuli smrtiaci plyn na báze kyanovodíka. Ten mal po vdýchnutí rýchlo privodiť smrť a v priebehu pár hodín sa v tele rozložiť tak, že ani súdna pitva nemala odhaliť skutočnú príčinu smrti. Pre použitie v akcii bola vyvinutá zbraň v tvare malej rúrky, ktorá sa ľahko dala skryť v zrolovaných novinách. Zbraň fungovala na princípe dnešných plynových pištolí. Jej dosah bol len niekoľko desiatok centimetrov, preto sa atentátnik musel priblížiť ku svojej obeti skutočne blízko. Aby sa sám atentátnik vystreleným smrtiacim plynom neotrávil, bola vyvinutá protilátka, ktorú mal užiť pred akciou aj po nej.

Stašinského v Berlíne navštívil expert KGB, ktorý ho naučil plynovú zbraň správne používať. Smrtiace účinky expert predviedol na túlavom psovi a zároveň na sebe demonštroval účinnosť protilátky.

Stašinskij sa začal pripravovať na akciu. Od KGB dostal fotografiu Rebeta, údaje, kde v Mníchove býva a kadiaľ sa obvykle pohybuje. Pred samotným útokom ešte pod rôznymi krycími identitami niekoľkokrát vycestoval do Mníchova, aby si svoju obeť „naštudoval“. Deň D nastal 12. októbra 1957. Rebet býval v poschodovom činžiakovom dome na Karlplatz 8. Krátko po desiatej dopoludnia, pár minút pred Rebetovým očakávaným príchodom, Stašinskij vošiel do domu a vybehol na prvé poschodie. Vo chvíli, keď Rebet začal stúpať po schodoch k svojmu bytu, Stašinskij sa mu vydal po točitom schodisku v ústrety. Keď sa míňali, zdvihol ruku so zrolovanými novinami priamo pred jeho tvár a vystrelil. Rebet zakvílil, ale Stašinskij bez zastavenia pokračoval ku vchodovým dverám. Neobzrel sa ani potom, čo počul, ako sa stále kričiaci Rebet zrútil na schody.

V priebehu pár sekúnd bol opäť na ulici. Po pár desiatkach metrov pokojnej chôdze už nepotrebnú smrtiacu zbraň pustil nenápadne z mosta do rieky Isar. Medzitým Rebetov krik privolal na chodbu jednu z jeho susediek. Ukrajinec krátko nato upadol do smrteľnej agónie. Kým dorazil lekár, bol už dávno mŕtvy. Keď sa Stašinskij o pár minút neskôr viezol električkou okolo Rebetovho domu, videl tam stáť sanitku a policajné auto. Vedel, že úlohu splnil. Záver vyšetrovania smrti Leva Rebeta bol presne podľa očakávaní KGB – náhle zlyhanie srdca.

Nasledujúce dva roky sa Stašinskij pohyboval medzi vtedy ešte nerozdeleným Berlínom, Varšavou a Moskvou. Zjavne mal čas aj na osobný život, lebo v Berlíne sa zoznámil so sympatickou kaderníčkou Inge Pohl. Priateľstvo časom prerástlo do hlbšieho vzťahu, ktorý mal zmeniť jeho život. Inge pochádzala z nábožensky založenej evanjelickej rodiny. Ani ona, ani jej rodina rozhodne žiadnu náklonnosť k Sovietskemu zväzu nepestovali. A, samozrejme, nikto z nich netušil, že sympatický „volsksdeutche“ pracujúci pre ministerstvo obchodu je agentom-zabijakom KGB.

Zabiť Banderu

V roku 1959 dostal Stašinskij druhú úlohu. Teraz mal byť obeťou sám vodca UPA Stepan Bandera. Bandera bol jednoznačne ťažším cieľom ako Rebet. Správne predpokladal, že KGB po ňom ide. Nežil pod svojím menom, striedal identity aj miesta pobytu a mal telesnú stráž. Agenti KGB ale nedokázali zistiť, kde presne v Mníchove Bandera býva. Stašinskij si musel svoju obeť nájsť sám. Ukázalo sa to jednoduchšie, než si na Lubjanke mysleli. Z operatívnych zdrojov bolo známe, že jedným z možných Banderových krycích mien je Stefan Popel. Stašinskij pri jednej z ciest do Mníchova vošiel do telefónnej búdky a zalistoval v telefónnom zozname. Na svoje prekvapenie tam meno Stefan Popel našiel. Niekoľko hodín skryto sledoval adresu, ktorú v zozname našiel. Netrvalo dlho a pri dome na Kreittmayrstrasse číslo 7 zastalo auto Opel Kapitän a z neho vystúpil Stepan Bandera nasledovaný telesným strážcom, ktorý ho sprevádzal až ku vchodu do domu.

Sériou sledovaní KGB v priebehu pár týždňov dokázala ustáliť Banderove pracovné zvyky aj miesta, kadiaľ sa obvykle pohyboval. Zopakovanie „Rebetovho“ scenára sa ale javilo ako ťažko realizovateľné, pretože dom, v ktorom Bandera býval, sa dôkladne uzamykal. Preto plánovači KGB rozhodli, že útok sa podnikne pred domom. Bandera sa vždy na obed vracal domov. Stašinskij mal zaútočiť, keď Banderov ochrankár bude parkovať auto a on bude zatiaľ podchodom prechádzať k dverám domu.

Stašinskij mal od začiatku pochybnosti o realizovateľnosti takéhoto útoku, ale rozkaz je rozkaz. Jedného dňa na konci mája s novinami v ruke vyčkával neďaleko Kreittmayrstrasse 7. Keď Banderov Opel zastal a na aute sa otvorili dvere, Stašinskij vyrazil vpred. Bandera ale z auta nevystúpil sám. Už aj tak ťažko realizovateľný útok sa stal nemožným. Stašinskij prešiel okolo, akoby bol náhodným chodcom. Bandera ani jeho spoločníci obďaleč prechádzajúcemu človeku nevenovali pozornosť. Stašinskij vyšiel na ulicu, plynovú zbraň odpálil naprázdno do zeme a odhodil do rieky.

Stepan Bandera. Foto: Wikimedia.org

Na Lubjanke uznali, že tento plán je nerealizovateľný, a vrátili sa k pôvodnej myšlienke útoku vnútri domu. Najskôr ale bolo potrebné vymyslieť, ako Stašinského bezpečne dostať dnu. Klasické otváranie pakľúčom alebo planžetou neprichádzalo do úvahy. Vyžaduje to špeciálnu zručnosť a aj pre skúseného vlamača odomknutie zámky vyžaduje síce krátky, ale predsa len nejaký čas. A ten Stašinskij nemal, keďže do domu na frekventovanej ulici sa potreboval dostať za bieleho dňa. Opäť zapracovali laboratóriá KGB. Stašinskij dostal tubu špeciálnej hmoty. Tú mal natlačiť do zámky a po jej stuhnutí tak získať odtlačok jej vnútra. Riskantnú úlohu splnil jednej tmavej noci a laboratóriá KGB na základe odtlačku vyrobili niekoľko napodobenín kľúča. Stále ale išlo iba o polotovar a Stašinskij musel absolvovať ešte jednu nočnú návštevu Kreittmayrstrasse, aby kľúč pilníkom prispôsobil zámke.

Popoludní 15. októbra 1959 Stašinskij hliadkoval neďaleko Banderovho bydliska a čakal, kedy sa príde jeho cieľ domov naobedovať. V zrolovaných novinách mal pripravenú plynovú zbraň. Na tento atentát dostal vylepšený model vybavený dvoma hlavňami s nezávislým odpaľovaním. Na rozdiel od predchádzajúcej vraždy mal teraz k dispozícii až dva výstrely.

Bandera ale dlho nechodil a Stašinskij už chcel čakanie vzdať. Zrazu sa však na ulici zjavil známy Opel Kapitän. Stašinskij užil protijed a vykročil. Kým Banderovo auto zaparkovalo, on došiel k dverám a falošným kľúčom si ich otvoril. Kľúč išiel ťažko a Stašinskij mal obavu, že sa zlomí, ale dvere sa napokon otvorili a on vkĺzol dnu. Za sebou zase zamkol a vybehol hore schodmi na zvýšené prízemie. Tam sa skryl za ohyb schodišťa. Vzápätí začul nad sebou ženský hlas a blížiace sa ostré klopanie ženských podpätkov. Stašinskij potlačil paniku a postavil sa pred výťahové dvere, akoby čakal na výťah. Žena prešla okolo a na jeho úľavu mu nevenovala pozornosť a vyšla na ulicu. O pár sekúnd sa opäť ozval zvuk odomykaných dverí. Vyzrel spoza rohu a keď sa ubezpečil, že je to Bandera, vykročil. Vzápätí uvidel príčinu Banderovho meškania. Po ceste z práce sa zastavil na trhu, aby kúpil manželke rajčiny. Stašinskij došiel k Banderovi, práve keď sa ten nemotorne s plnými rukami pokúšal za sebou zamknúť. Oslovil ho po nemecky s otázkou, či sú dvere pokazené. Bandera sa k nemu otočil a odpovedal: „Nie, už je to v poriadku.“ Boli to jeho posledné slová. Stašinskij v tej chvíli zdvihol ruku s novinami, odvrátil hlavu, aby sa sám nenadýchal smrtiaceho plynu a z bezprostrednej blízkosti odpálil priamo do Banderovej tváre naraz obe hlavne.

Bandera vyrazil zo seba krátky výkrik, vrecko s paradajkami sa mu vysypalo z rúk a zrútil sa na podlahu. Stašinskij sa opäť neobzrel a v okamihu bol na ulici. Pri prvej príležitosti sa zbavil zbrane a užil ešte jednu dávku protijedu. Tentokrát neriskoval jazdu električkou okolo miesta činu, ale podľa pripraveného únikového plánu okamžite Mníchov opustil.

Dvojnásobná dávka jedu síce poistila smrteľné účinky, ale na druhej strane sa nestihla dostatočne rýchlo rozložiť. Obhliadajúci súdny lekár mal od začiatku pochybnosti o smrti človeka, ktorý v policajnej evidencii figuroval ako Stefan Popel. Podozrenie z násilnej smrti sa znásobilo, keď sa zistilo, kto sa za tým menom v skutočnosti skrýval. Chemická analýza sterov ústnej dutiny skutočne preukázala prítomnosť jedu. Detektív mníchovskej kriminálky sa ale domnieval, že zavraždený jed nevdýchol, ale požil. Preto sa pátranie zameralo na páchateľa, ktorý mal k Banderovi prístup a mohol mu podať otrávenú potravu alebo nápoj. Analyzované boli aj rozsypané paradajky.

Príčinu smrti sa KGB tentoraz utajiť nepodarilo, ale na Lubjanke si z toho ťažkú hlavu nerobili, lebo vyšetrovanie Banderovej vraždy čoskoro uviazlo na mŕtvom bode. Špekulácia o tom, že za jeho smrťou môže byť Sovietsky zväz, bola len z jednou z mnohých novinármi pretriasaných verzií. Novinársky záujem o smrť kontroverzného ukrajinského bojovníka proti komunizmu aj tak čoskoro upadol a v Moskve mohli oslavovať a vyznamenávať.

Cherchez la femme

Pred cestou do Moskvy Stašinskij ešte stihol so svojou Inge zájsť do jedného z berlínskych kín. Nemecký kinožurnál premietaný pred samotným filmom sa Banderovej smrti venoval pomerne dôkladne. Na plátne sa na chvíľu objavilo aj mŕtve Banderovo telo. Stašinskij po prvýkrát videl výsledok svojho vražedného konania. Ako sám neskôr vypovedal, v tej chvíli sa v ňom niečo zlomilo. Skúsení kriminalisti vedia a pri výsluchoch to aj často využívajú, že len máloktorý vrah dokáže zniesť pohľad na svoje dielo. Stašinskij nebol výnimkou. Z kina mal podľa vlastných slov vyjsť otrasený a rozhodnutý, že už vraždiť nebude.

Jeho nadriadení o zásadnej zmene názoru svojho elitného zabijaka netušili a začali plánovať ďalší atentát. Tentokrát mal byť obeťou prominentný politik OUN, bývalý predseda niekoľkodňovej ukrajinskej vlády z júla 1941 Jaroslav Stecko.

Stašinskij bol v Moskve uvedený priamo k predsedovi KGB Alexandrovi Nikolajevičovi Šeljepinovi, ktorý mu odovzdal jedno z najvyšších sovietskych vyznamenaní – Rad červenej zástavy. Samozrejme, okolnosti, za ktorých došlo k udeleniu vyznamenania a aj udelenie samotné podliehali prísnemu utajeniu.

Stašinskij sa rozhodol kuť železo za horúca a priamo na mieste informoval Šeljepina o tom, že by sa rád oženil s občiankou Nemeckej demokratickej republiky. Šeljepin bol zaskočený. Pracovníci KGB si nesmeli brať za manželky cudzinky. To sa bez výnimky vzťahovalo aj na občianky „bratských“ komunistických štátov. Za normálnych okolností by takáto žiadosť okamžite spôsobila tomu, kto ju predniesol, problémy, ale Stašinskij bol hrdinom dňa a Šeljepin v dobrej nálade. A tak Stašinskému veľkodušne sľúbil, že sa k tejto téme ešte vrátia. Pričom nezabudol dodať, že „pokiaľ si to súdruh Stašinskij dovtedy nerozmyslí“.

Lenže súdruh Stašinskij si to nerozmyslel, hoci jeho nadriadení sa mu východonemeckú nevestu snažili intenzívne vyhovoriť. Šeljepinovi zjavne na Stašinskom záležalo, a tak vznikol kompromisný návrh. Môže sa s Inge oženiť, ale tá musí prijať sovietske občianstvo.

Bogdana čakal dramatický rozhovor s Inge, ktorá nemala potuchy o tom, kým je jej snúbenec v skutočnosti. Od nadriadených mal povolenie priznať Inge prácu pre KGB, ale mal mlčať o vraždách. Inge svojho snúbenca naozaj musela milovať, lebo po zistení, že jej milý sa vôbec nevolá Josef Lehman a nie je poľským Nemcom, ale sovietskym občanom a ešte k tomu pracuje pre nenávidenú KGB, si ho stále chcela vziať. Rozhodne ale odmietla, že by sa stala sovietskou občiankou.

S týmto výsledkom sa Stašinskij vrátil do Moskvy. Na počudovanie, jeho nadriadení ani po Inginej zápornej odpovedi nezmietli svadbu zo stola. Začala sa bizarná hra nervov. Stašinského nadriadení na neho neustále tlačili, aby svoju nevestu prinútil k súhlasu so sovietskym občianstvom. Inge bola ale v odmietaní sovietskeho občianstva pevná ako žula a rovnako tvrdošijne Bogdan trval na tom, že si Inge chce vziať. Znie to neuveriteľne, ale generáli KGB napokon kapitulovali. Šeljepin súhlasil so svadbou bez občianstva, ale s tým, že manželia budú žiť v Moskve. A dal jasne najavo, že toto je jeho posledný ústupok. Na úľavu všetkých Inge súhlasila.

Hneď po svadbe v apríli 1960 mladomanželia dostali od KGB na sovietske pomery luxusný byt. Lenže čo bolo luxusom v ZSSR, nebolo luxusom podľa nemeckého meradla. Inge bola zhrozená životnými podmienkami v Sovietskom zväze. A to ešte žila v Moskve, kde bola životná úroveň najvyššia. Návšteva Stašinského rodiska spojená s chladným prijatím Bogdanovho príbuzenstva bola pre ňu úplným šokom.

Sobáš s Inge pre Bogdana znamenal stiahnutie zo zahraničných operácií. To síce znamenalo, že už nebude musieť zabíjať, ale na druhej strane obaja manželia sa v Moskve čoskoro začali cítiť ako v klietke. Obzvlášť, keď netrvalo dlho a zistili, že ich byt je odpočúvaný. Pre Stašinského, ktorého celý život bol postavený na viere v KGB a sovietsky systém, to bola rana. Časom si ale vypracovali dômyselný systém, ako komunikovať a nebyť pri tom odpočúvaní. Stašinskij bol elitným agentom a bol vycvičený v tom, ako unikať sledovaniu.

Inge medzitým otehotnela. Bogdan si uvedomoval, čo všetko vie, a začal sa o život svojej manželky báť. Na Silvestra 1960 pozbieral odvahu a povedal Inge úplne všetko. Inge bola šokovaná, ale od manžela sa neodvrátila. Naopak, priznanie ich vzťah utužilo. V Bogdanovi pod vplyvom milovanej ženy pomaly, ale isto dozrievala myšlienka, že jediným riešením ich situácie je útek na Západ. Dostať povolenie vycestovať k rodine do Berlína sa ale nedarilo. Pritom odpočúvanie ani zamietanie žiadostí o vycestovanie nebolo zo strany KGB vyjadrením nedôvery alebo prejavom podozrievania. Tak to jednoducho v KGB fungovalo.

Stašinskij neustále opakoval žiadosti o vycestovanie a odôvodňoval ich obavou o manželkino zdravie. Za Stalina by asi s takýmto svojhlavým agentom urobili krátky proces, ale jednak doba sa zmenila a jednak on bol stále vyznamenaným prominentným agentom v priazni predsedu KGB Šeljepina. Inge napokon získala aspoň povolenie, aby mohla porodiť v Berlíne. Stašinskij, samozrejme, musel zostať v Moskve.

Útek v hodine dvanástej

Inge porodila 31. marca 1961. Stašinským sa narodil syn. Bogdan bol radosťou bez seba. Po štyroch mesiacoch ale do Moskvy dorazila hrozná správa, že chlapček náhle umrel na pneumóniu. Stašinskij bol správou zdrvený. V obave o jeho duševné zdravie Šeljepin osobne povolil cestu do Berlína, aby mohol svojho syna aspoň pochovať. Dátum pohrebu bol stanovený na 12. augusta. Do Berlína priletel so sprievodom deň pred pohrebom, ale mal nariadené, aby prenocoval na sovietskom veliteľstve v Karlshorste. Do domu Pohlovcov na predmestí Dallgow bol odvezený na druhý deň dopoludnia, len pár hodín pred pohrebom. Dom stále sledovala dvojica agentov KGB v aute. Pozornosti sledovačky ale ušlo, že dom má aj zadný východ. Bogdan a Inge v sprievode Inginho brata Fritza z domu unikli práve tadiaľto.

Peši sa presunuli k päť kilometrov vzdialenej dedine Falkensee. Tam si vzali taxík k najbližšej stanici berlínskej nadzemnej dráhy a nastúpili do vlaku, ktorý smeroval do západného Berlína. Po prejdení pár staníc sa ale zdalo, že všetkým nádejam bude rýchlo koniec. Do vlaku nastúpila východonemecká policajná hliadka a začala kontrolovať cestujúcim doklady. Z idúceho vlaku nebolo úniku a hliadka sa k nim pomaly približovala. Keď ukončila kontrolu v susednom vagóne a mala prejsť do ich vozňa, policajti sa zrazu otočili a z vlaku vystúpili. O dve zastávky ďalej vlak vošiel do amerického sektora. V stanici Gesundbrunnen Stašinskí, v ktorých by sa krvi nedorezal, vystúpili.

Bolo 12. augusta 1961, osem hodín večer. Za štyri hodiny na demarkačnú čiaru medzi východným a západným Berlínom nabehnú tisíce východonemeckých policajtov a vojakov, aby hranicu nepriedušne uzavreli niekoľkometrovým múrom. Tomu sa hovorí šťastie.

Stašinskí boli na slobode, ale ešte nemali vyhrané. S pomocou Inginej tety, ktorá bola o pripravovanom úteku vopred upovedomená, navštívili najbližšiu úradovňu západoberlínskej polície a vydali sa do rúk Američanom. Šéf miestnej úradovne CIA William Graver konal rýchlo a dôkladne. V priebehu niekoľkých hodín boli Stašinskí za maximálnych bezpečnostných opatrení dopravení na letisko Tempelhoff a odtiaľ americkým lietadlom do Frankfurtu nad Mohanom.

To už bol vo východnej časti Berlína vyhlásený poplach. Netrvalo dlho a v KGB si uvedomili, že ich prominentný agent prebehol na druhú stranu. Agentom KGB sa podarilo zistiť, kde Američania Stašinkých držia, a dokonca boli schopní sledovať kolónu, ktorá ich dopravila na letisko. Prípadný pokus o únos bol ale vopred odsúdený na neúspech a na fakticky samovražedný útok s cieľom prebehlíka zabiť, ktorý by ale zaručene viedol k rozsiahlej medzinárodnej kríze, bol potrebný zvláštny rozkaz. Ten sa ale nikto zo sovietskeho velenia neodvážil vydať.

Riaditeľ západonemeckej pobočky CIA vo Frankfurte sa pre zmenu nekompromisne rozhodol, že si za každú cenu pokazí kariéru. Nechcel Stašinskému veriť ani slovo. Mal ho za fantastu a podvodníka. Ten zažíval chvíle hrôzy a sklamania, lebo sa obával, že ho vydajú späť na Východ. To síce nehrozilo, ale po pár dňoch bol vydaný západonemeckým orgánom na formálne prešetrenie svojich tvrdení o vraždách.

Aj mníchovská kriminálna polícia bola skeptická, ale vrchný komisár Adrian Fuchs sa k vyšetrovaniu postavil s dôkladnosťou vlastnou nemeckému úradníkovi. Stašinskij s komisárom spolupracoval viac než ochotne. Vedel, že jeho jedinou nádejou na prežitie je, že mu uveria, že je naozaj tým, za koho sa vydáva – prebehnuvším agentom-zabijakom KGB. Na svetlo sveta čoskoro začali vychádzať skutočnosti, ktoré nútili nemeckú políciu a prokuratúru začať tento prípad brať naozaj vážne. Stašinskij uvádzal mená, pod ktorými sa pohyboval po SRN, a miesta, kde prebýval. Na údiv kriminalistov všetky overiteľné údaje sedeli. Vo chvíli, keď v zámke dverí domu na Kreittmayrstrasse kriminalistickí experti našli zvyšky hmoty po falošnom kľúči, uveril aj dozorujúci prokurátor. Do vyšetrovania sa zapojila aj západonemecká BND, ktorá o zisteniach informovala CIA. Tam si ale stále odmietali priznať chybu. V Langley si uvedomili, čo si nechali prekĺznuť pomedzi prsty, až počas prebiehajúceho verejného súdneho procesu.

Nemecký súd a sovietska blamáž

Stašinskij na radu svojho advokáta stavil na absolútnu otvorenosť. Vznikla dosť bizarná a v západnom súdnictve ojedinelá situácia, keď obžaloba stála prakticky výhradne na priznaní a výpovedi obžalovaného. Podľa vtedajšieho nemeckého právneho poriadku boli aj rodiny zavraždených účastníkmi súdneho procesu. Na začiatku spolu s prokurátorom všetci požadovali pre Stašinského doživotie. K zvratu v súdnom procese došlo po tom, čo Rebetova vdova Darja a po nej aj právnici Banderovej rodiny vyhlásili, že vinníka smrti svojich blízkych nevidia v Stašinskom, ale vo vedúcich predstaviteľoch ZSSR, ktorí k vraždám vydali rozkaz. A nezostalo len pri tom. Napokon muselo zasiahnuť ministerstvo zahraničia, lebo v jednu chvíľu hrozilo, že do Moskvy bude odoslaná obsielka so súdnym nariadením, aby sa Chruščov a Šeljepin dostavili vypovedať k mníchovskému súdu. To by pre Chruščova bola nestráviteľná urážka a diplomatické dôsledky mohli byť nepredstaviteľné.

Sudca Heinrich Jagusch následne využil zvláštne ustanovenie nemeckého trestného zákonníka a Stašinského nekvalifikoval ako pôvodcu zločinu, ale ako „nástroj zločinu“ a odsúdil ho na miernych osem rokov väzenia. V histórii nemeckej justície išlo o posledné uplatnenie tohto právneho ustanovenia, ktoré bolo krátko nato zrušené, okrem iného aj preto, aby sa zaň nemohli skrývať súdení vojnoví zločinci z SS a NSDAP.

Pre Sovietsky zväz bol široko medializovaný proces propagandistickou pohromou. Nepomohli ani narýchlo sfabulované dezinformácie, že Bandera mal byť zavraždený žiarlivým členom hnutia OUN, ktorému zviedol manželku. Stašinského útek stál kariéru viacerých vysokopostavených dôstojníkov KGB. Na počudovanie, Šeljepinovi Stašinského defekcia ani následná mediálna blamáž nijako neublížili. O tri roky neskôr sa popri iných funkciách stal dokonca členom sovietskeho politbyra.

Stašinskij bol vo väzení často navštevovaný pracovníkmi BND a CIA. Po štyroch rokoch bol z väzenia „za dobré správanie“ prepustený a vzápätí natrvalo zmizol. Podľa niektorých teórií dožil pod falošnou identitou v USA. Podľa iných „zaručených“ svedectiev bol v osemdesiatych rokoch minulého storočia videný v Juhoafrickej republike. S určitosťou sa nedá tvrdiť ani to, či chlapec pochovaný 12. augusta 1961 na dallgovskom cintoríne na kraji Berlína bol skutočne syn Bogdana a Inge Stašinských.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo