Ako sa môže učenie Cirkvi meniť, ak sú kresťanské pravdy večné?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako sa môže učenie Cirkvi meniť, ak sú kresťanské pravdy večné?

Ilustrácia Michal Žák

Otázky a odpovede Johna Henryho Newmana.

Môže sa učenie Cirkvi meniť? Sú doktríny kresťanského náboženstva večné a nemenné alebo ich pravdivosť závisí od historických okolností, na základe ktorých prestávajú byť aktuálne a dajú sa voľne nahradiť novým obsahom učenia?

Krása dogmy

Z pohľadu nedávno svätorečeného Johna Henryho Newmana (1801 – 1890) rozhodovala táto otázka o bytí alebo nebytí kresťanskej viery. Vo svojom krátkom príhovore pri menovaní za kardinála Katolíckej cirkvi povedal, že celý život zápasil s rozšíreným pohľadom na vieru ako na vec subjektívneho pocitu a vkusu, podľa ktorého „každý človek má právo spraviť obsahom náboženstva, čo si sám zmyslí“. Toto presvedčenie nazýval „duch liberalizmu v náboženstve“ alebo „anti-dogmatický princíp“.

Dogma je záväzný výklad kresťanského zjavenia obsiahnutého vo Svätom písme, a tým je znakom identického učenia Cirkvi v jej dlhých dejinách. Vo svojej životopisnej knihe Apologia pro vita sua napísal: „Od mojich pätnástich rokov je dogma základným princípom môjho náboženstva. Iné náboženstvo nepoznám, nedokážem pochopiť zmysel iného druhu náboženstva; náboženstvo ako čistý sentiment je pre mňa ilúzia a výsmech.“

Dogmatické náboženstvo je opakom presvedčenia, že viera je vecou subjektívnych predstáv. Preto odpoveď kardinála Newmana na otázku, či sa môže učenie Cirkvi meniť podľa ľubovôle, bola jednoznačne záporná.

Život je zmena

Ten istý Newman je však zároveň autorom klasického teologického diela Esej o vývine kresťanskej doktríny, ktoré obsahuje jeden z jeho najznámejších citátov: „Žiť znamená meniť sa a byť dokonalý znamená prejsť častou zmenou.“ Nie je „vývin“ synonymom slova „zmena“?  Môže byť nejaká náboženská pravda nemenná a zároveň sa vyvíjať v čase a priestore?“ Znovu sa tým vraciame k prvotnej otázke: môže sa učenie Cirkvi meniť?

Kardinál Newman: „Žiť znamená meniť sa a byť dokonalý znamená prejsť častou zmenou.“ Zdieľať

Aby sme mohli hlbšie porozumieť Newmanovmu chápaniu historicity kresťanskej viery, najlepšie bude vrátiť sa k okolnostiam vzniku jeho Eseje o vývine kresťanskej doktríny. Kniha je ovocím vzácneho spojenia viacerých osobných predpokladov. Newman bol hlboko náboženský človek a zároveň vynikajúci duch klasického vzdelania; bol skvelý teológ aj historik.

Navyše mal vycibrený zmysel pre konkrétnu skutočnosť a empirické poznanie, ktorý nie bez istej dávky národnej hrdosti pokladal za to najlepšie v anglickej intelektuálnej tradícii. Poznanie sa v tejto tradícii pevne pridŕža svojej definície realistického prieniku mysle a skutočnosti. Základná intuícia Newmanovho myslenia spočívala v presvedčení, že skutočné poznanie je živé, že pravdivý odraz skutočnosti odráža jej organický princíp a že charakteristickým znakom tohto princípu je kontinuita – vývin. „Rast je jediným znakom života,“ tieto slová, ako napísal v autobiografii, vyjadrovali jeho životné krédo.

Otázku identity kresťanského náboženstva Newman napokon neriešil iba ako nejaký akademický alebo teoretický problém. Ako už bolo spomenuté, tento problém vnímal ako zásadnú výzvu voči kresťanskej viere z pozície náboženského liberalizmu. Osobná angažovanosť v apológii viery proti moderným predstavám o jej bezobsažnosti definuje celoživotné dielo anglického kardinála.

Pôvod Newmanovej Eseje o vývine kresťanskej doktríny treba hľadať v jeho fixnom úsilí riešiť otázku identity kresťanského náboženstva na historickej báze. Kresťanstvo je súborom zjavených právd o Bohu, ktorý sa zároveň prejavuje vo svete súborom určitých faktov a predstavuje tak istý historický fenomén. Esej o vývine sa začína touto vetou: „Kresťanstvo je už dosť dlho vo svete na to, aby sme boli oprávnení zaoberať sa ním ako s faktom vo svetových dejinách.“

Historický fakt, hovorí Newman, nie je záležitosťou subjektívneho názoru alebo dedukcie, lebo potom by sme za záležitosť subjektívneho názoru či dedukcie považovali aj politické zriadenie gréckej Sparty alebo život Mohameda. Identita kresťanského náboženstva následne vyplýva z kontinuity jeho významu v dejinách. Ako inak vysvetliť skutočnosť, že svedectvo viery rôznych kresťanov z rôznych storočí ako trebárs Ignáca z Antiochie, Benedikta z Nursie a Tomáša Kempenského sa zhoduje vo všetkých základných rysoch? Liberálnej predstave o čisto subjektívnej podstate náboženstva protirečí niečo, čo by sme mohli nazvať historický konsenzus o význame kresťanskej viery.

Newman ako anglikán

Ako sa však dá bližšie určiť obsah historického konsenzu viery? Newman sa vo svojom anglikánskom období riadil pravidlom cirkevného otca Vincenta Lerinského: obsahom kresťanského učenia je to, čo verili všetci, vždy a všade. Otázka obsahu viery, ktorý vyznávali všetci, vždy a všade viedla Newmana do konfesionálnej polemiky.

Dlhý čas bol presvedčený, že napriek všetkým svojim nedokonalostiam a pochybným okolnostiam svojho odštiepenia sa od Ríma v 16. storočí anglikánska cirkev najvernejšie reprezentovala historickú kontinuitu s vierou apoštolskej Cirkvi: „Čistota viery je pre nás vzácnejšia ako samotná jednota. Ak sa Rím dopúšťa vážnych omylov v doktríne, je našou povinnosťou oddeliť sa hoci aj od Ríma.“

Dlho bol presvedčený, že napriek všetkým svojim nedokonalostiam a pochybným okolnostiam svojho odštiepenia sa od Ríma v 16. storočí anglikánska cirkev najvernejšie reprezentovala historickú kontinuitu s vierou apoštolskej Cirkvi. Zdieľať

V čase pred svojím obrátením na katolícku vieru Newman publikoval viacero polemických spisov proti Katolíckej cirkvi, ktoré neskôr vo svojich zobraných spisoch zhrnul do dvoch zväzkov s názvom Via media anglikánskej cirkvi. V súlade s duchom reformácie v Anglicku charakterizoval pozíciu anglikánskeho učenia ako „strednú cestu“ medzi vieroučnými omylmi Rímskokatolíckej cirkvi na jednej strane a kontinentálneho protestantizmu na strane druhej.

Čo sa týka protestantizmu, Newman sa o ňom už ako anglikán vyjadroval so zdrvujúcou kritikou: „Jedna vec je istá: kresťanstvo, ktoré vidíme v dejinách, nie je náboženstvom protestantov.“ Newman tým chcel povedať, že ak kritériom pravosti kresťanskej viery je jej historická totožnosť s kresťanstvom ranej Cirkvi, potom protestantizmus je úplne iné náboženské vyznanie. V Eseji o vývine kresťanskej doktríny konštatuje: „Poznať históriu znamená prestať byť protestantom.“

Kým protestantská reformácia ohlasovala svoj objav originálnej kresťanskej viery v 16. storočí, situácia bola iná v Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá si na rozdiel od protestantizmu nárokovala na zhodu s apoštolským učením Cirkvi ranej doby. Newman ako anglikán tomu oponoval. Obviňoval Katolícku cirkev, že vybočila z historickej kresťanskej viery tým, že k obsahu kresťanského učenia pridala nové doktríny, ktoré neboli odobrené tradíciou ranej Cirkvi. V prvej časti spisu Via media napísal: „Ak položíme nabok všetky vieroučné vyznania našich [katolíckych] protivníkov a skúmame ich naozajstné učenie a polemiku, zistíme, že sa málo starajú o cirkevných otcov, či už z historického, alebo obsahového hľadiska. Veria, že Cirkev je v prítomnosti neomylná, a ak je viera otcov odlišná, čo, pravdaže, nepripúšťajú, ale ak odlišná je, potom sa raná Cirkev mýli a bodka… V tomto systéme [Rímskej cirkvi] sú v skutočnosti činné dva prvky. V miere, v ktorej je katolícky a založený na Písme, sa odvoláva na otcov; a v miere, ktorej zahŕňa porušenia [učenia], pokladá za nevyhnutné otcov nahradiť.“

Newman vo svojej anglikánskej polemike proti Katolíckej cirkvi označoval jej princíp neomylnosti za šikovný nástroj pre nahrádzanie historického kresťanského učenia doktrínami, ktoré nemali autoritu prvých kresťanských storočí.

Náuku o neomylnosti identifikoval za spoločného menovateľa vieroučných omylov Katolíckej cirkvi. Správne pochopil, že medzi princípom cirkevnej neomylnosti a novými doktrínami je vzťah príčiny a následku, akoby šlo o dve strany jednej mince. Neomylnosť totiž spočíva v autorite Cirkvi rozhodovať o pravosti kresťanského učenia. Každé rozhodnutie však znamená novú definíciu, novú terminológiu a tým aj rozšírený obsah všeobecne záväzného učenia Cirkvi.

Anglikánska cirkev si na rozdiel od Ríma neprivlastňovala neomylnosť, teda autoritu rozhodovať v otázkach vierouky, ale len autoritu dosvedčovať apoštolskú vieru ranej Cirkvi. Tým, že anglikánska Cirkev nevydáva nové rozhodnutia v otázkach učenia viery, nedefinuje nové doktríny a verne sa tak pridŕža najstaršej kresťanskej tradície.

Newmanov prekvapivý obrat

Problém s touto Newmanovou historickou teóriou pravosti anglikánskej viery, ako to sám na svoje veľké prekvapenie po nejakom čase zistil, bol paradoxne v tom, že bola nehistorická. Ako to opisuje v autobiografii, Newman to odhalil cez letné prázdniny roku 1839 v dvoch prípadoch krátko po sebe.

V prvom prípade si pri štúdiu Chalcedónskeho koncilu v 5. storočí uvedomil, že Eutyches, ktorý sa podobne ako anglikáni odvolával na literu predošlého učenia, bol odsúdený ako heretik koncilovým zhromaždením, ktoré zmenilo staršiu formuláciu kresťanskej doktríny o jednote božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Ježiša Krista, aby tým ochránilo ortodoxný zmysel kresťanského učenia, a to pod jednoznačným vedením Ríma: „Mojou oporou bola raná Cirkev a zrazu som uprostred piateho storočia zbadal zdanlivý odraz šestnásteho a devätnásteho storočia. V tom zrkadle som zbadal svoju tvár a bol som monofyzitom. Cirkev [anglikánskej] strednej cesty bola v pozícii východnej cirkvi, Rím bol tam, kde je teraz, a protestanti boli eutychiáni… Ťažko sa dalo vysvetliť herézu eutychiánov alebo monofyzitov, aby to neznamenalo, že heretikmi sú zároveň anglikáni a protestanti.“

V druhom prípade mu zrkadlo nastavil polemický článok katolíckeho preláta Nicholasa Wisemana, ktorý upozorňoval na slová sv. Augustína v polemike s učením Donatistov: Securus iudicat orbis terrarum – „Okruh zeme (teda jednota celej Cirkvi) rozhoduje s istotou“; rozhoduje o tej časti Cirkvi, ktorá odporuje a odpadáva od jednoty. Augustín, jeden z najväčších cirkevných otcov, teda v zhode s učením Katolíckej cirkvi o neomylnosti tvrdil opak toho, čo tvrdil Newman vo svojej anglikánskej Via media: „Definitívne rozhodnutie, ktoré po zrelej úvahe prijme celá Cirkev, je neomylným výrokom a konečným rozsudkom proti tým častiam, ktoré protestujú a štiepia sa od nej…  Táto jediná veta so slovami sv. Augustína ma ohromila silou, akú som dosiaľ pri žiadnych slovách nepocítil. Pripadali mi ako tolle-lege, tolle-lege toho dieťaťa, na základe ktorých sa obrátil sám sv. Augustín. Securus iudicat orbis terrarum! Tieto veľkolepé slová otca ranej Cirkvi, ktoré interpretovali a zhŕňali dlhú a rozmanitú cestu cirkevnej histórie, rozbili teóriu Via media na prach.“

Hoci Newman-anglikán bol šokovaný týmto objavom (doslova napísal, že mu „prišlo zle od žalúdka“), Newman-teológ sa nevedel ubrániť nadšeniu: „Aké úžasné svetlo to vrhalo na všetky vieroučné kontroverzie v Cirkvi!“

Prečo Newman pokladal teóriu Via media „rozbitú na prach“? Tvrdil v nej, že anglikánska viera sa najviac približuje viere cirkevných otcov, lebo do učenia viery z princípu nepridáva žiadne nové definície. Lenže práve tým sa anglikánska viera podstatne líšila od viery cirkevných otcov, pretože oni s úplnou samozrejmosťou prijímali, že Cirkev nové definície do svojho učenia prijíma.

Posun, ktorý pre Newmana znamenal objav týchto skutočností, výborne vysvetľuje Yves Congar: „Newman zistil, že raná Cirkev sama nikdy nedefinovala vieru na konciloch kritériom starovekosti, ale kritériom svojho zmyslu pre vieru, ktorý je neustále živý v jej ohlasovaní. Cirkev nikdy nebola len svedkom viery, ale o nej aj rozhodovala, používajúc autoritu, ktorá v nej bola vždy prítomná.“

Pointa Newmanovho osobného teologického vývinu z anglikanizmu na katolicizmus sa dá teda zúžiť na charakter „historického konsenzu“ kresťanskej viery. Ako anglikán si tento konsenzus predstavoval v zmysle dokumentárnej tradície s pevne stanoveným obsahom. Ako katolík prijal skutočnosť, že onen historický konsenzus má charakter živého zmyslu pre vieru (sensus fidei) alebo živej mysle veriacich, ktorí si v jej prieniku s realitou uvedomujú pravdu kresťanskej viery.

Skôr než knihu dokončil, rozhodol sa stať katolíkom a Esej vydal v nedokončenom stave, v akom sa nachádzala pri jeho vstupe do Cirkvi. Zdieľať

V súlade s týmto novým pohľadom sa Newman rozhodol na troskách Via media vypracovať novú teologickú syntézu, ktorú nazval teóriou o vývine kresťanskej doktríny. Neomylnosť a nové definície učenia v tejto syntéze neboli viac cudzorodými prvkami narušujúcimi autentickosť kresťanskej viery, ale, naopak, znakmi tejto autentickosti. V procese písania Eseje o vývine kresťanskej doktríny mizla jedna Newmanova výhrada voči Katolíckej cirkvi za druhou. Skôr než knihu dokončil, rozhodol sa stať katolíkom a Esej vydal v nedokončenom stave, v akom sa nachádzala pri jeho vstupe do Cirkvi.

Čo sú skutočne veľké idey

Filozofický základ svojej koncepcie vývinu kresťanskej doktríny položil Newman analýzou vývinu ideí. Ideami Newman nazýva formy myslenia, ktoré vytvárame kombináciou úsudkov odrážajúcich v našej mysli poznávanú skutočnosť. Náboženské posolstvo, podobne ako každá iná poznávaná skutočnosť, stavia pred náš rozum určité predmety, fakty a princípy, ktoré v ňom vytvárajú určitý odtlačok alebo obraz. Myseľ pracuje s týmito obrazmi, rozvetvuje ich rôzne aspekty a formuje do ucelených ideí.

Tento proces Newman nazýva vývinom ideí v jednotlivej mysli. Niektoré sa nás dotknú len letmo, iné sa v nás pevne zafixujú a my sa potom nimi riadime. Tá idea, ktorá má silu nás zaujať a ovládnuť naše myslenie, je v Newmanovej terminológii živá idea; možno povedať, že „má život v myslení, ktoré ju prijíma“. Skutočne veľké idey sú tie, ktoré dokážu zaujať nielen ojedinelých ľudí, ale ovplyvňujú množstvo ľudí, ktorých mysle na nich participujú. Historický vývin ideí sa potom neuskutočňuje len v individuálnej mysli, ale jeho nositeľmi sa stávajú celé spoločenstvá ľudí.

Nasledujúca stať predstavuje spôsob, ako si Newman predstavuje historický vývin ideí:

„Ak sa takáto živá idea zmocní myslenia verejnosti alebo myslenia niektorej časti spoločnosti, nebude ťažké odhadnúť výsledok. Spočiatku ľudia plne nepochopia, čo ich motivuje, a budú to vyjadrovať a vysvetľovať nepresne. Začne sa všeobecný rozruch myslenia a myšlienky jedných budú účinne vplývať na druhých. Nastane čas zmätku, keď správne a nesprávne chápania sa ocitnú v konflikte a bude nejasné, či z idey vôbec niečo vzíde, respektíve ktoré z jej chápaní má mať prednosť.

Pôvodná formulácia doktríny sa bude skúmať vo svetle nových údajov, čím sa budú hromadiť ďalšie úsudky a aspekty. Po nejakom čase sa vynorí nejaké definitívne učenie a postupne sa jeden pohľad upraví alebo rozšíri o ďalší a potom skombinuje s iným... Bude sa tiež skúmať vo vzťahu k ďalším doktrínam alebo faktom, ďalším prírodným zákonom alebo osvojeným zvykom, rozličným okolnostiam priestoru a času, iným náboženstvám, inštitucionálnym celkom, filozofickým prúdom a podobne. Postupom času sa určí, ako ju ovplyvňujú iné systémy a ako táto idea ovplyvňuje ich, ako sa dá s nimi dať do súvislosti, či ich môže tolerovať a kedy si navzájom protirečia. Jej odporcovia ju budú spochybňovať a odsudzovať a zástancovia brániť. Veľký počet názorov týkajúcich sa jej v tomto smere a ostatných sa bude v myslení jednotlivcov a spoločnosti zbierať, porovnávať, triediť, preberať, uprednostňovať, odmietať a postupne sa jej prisudzovať a od nej rozlišovať.

V závislosti od jej pôvodnej sily a originality sa bude uvádzať do siete a jednotlivých prvkov sociálneho života, bude meniť verejnú mienku, posilňovať alebo búrať základy daného poriadku. Takto z nej po čase vyrastie etický kódex alebo systém vlády, alebo teológia, alebo náboženský obrad, ako to vyplýva z jej sily, pričom tento celý myšlienkový korpus, vypracovaný s veľkou námahou, bude v konečnom dôsledku iba o niečo viac než vhodný nositeľ jednej idey, vo svojej podstate totožný s tým, čo idea znamenala od začiatku, jej hotový obraz dosiahnutý kombináciou rozmanitých aspektov, za pomoci poznámok a korektúry myslenia mnohých ľudí a ilustrácie vychádzajúcej z mnohých skúseností.

Tento proces, dlhší alebo kratší z časového hľadiska, ktorým aspekty jednej idey dostávajú svoju konzistenciu a formu, nazývam jej vývin, t. j. rast a dozrievanie určitej pravdy alebo zdanlivej pravdy vo veľkej intelektuálnej sfére. Avšak tento proces nebude vývinom, ak niektorý súbor aspektov, ktorý predstavuje jej záverečný stav, v skutočnosti nepatrí idei, z ktorej pochádzajú.

Inými slovami, vývin musí byť verný originálnej idei. Ak skutočná kontinuita s pôvodnou ideou chýba, nejde o autentický vývin, ale o porušenie idey. Samotná skutočnosť vývinu, formulácie nových aspektov, nového poznania vzťahov idey k novým otázkam a novým okolnostiam nemôže byť porušenie, ale, naopak, prejav živosti a sily pôvodnej idey.“

Kresťanské učenie a zmena

Toto je stručné zhrnutie Newmanovej koncepcie dogmatického vývinu ako epistemologickej teórie. Tým sa však jeho Esej nevyčerpáva, pretože Newman túto koncepciu rozvíja ďalej v ekleziologickej rovine. Ekleziologickú časť možno stručne zhrnúť v nasledujúcom citáte:

„Úmerne k pravdepodobnosti autentického vývinu doktríny a praxe v Božom pláne existuje tiež pravdepodobnosť, že v tejto schéme bude ustanovená vonkajšia autorita, aby rozhodovala o tomto vývine, oddeľujúc ho od masy čisto ľudskej špekulácie, excesov, porušenia a omylu, medzi ktorým sa nachádza. V tom spočíva učenie o neomylnosti Cirkvi, pretože pod neomylnosťou rozumiem schopnosť rozhodovať, či jedno, druhé alebo tretie alebo nepočítajúc, ktoré teologické či etické tvrdenie je pravdivé.“

Pripúšťa teda kresťanské učenie podľa Newmana možnosť zmeny? Záleží na tom, čo chápeme slovom zmena. Ak tým rozumieme popretie významu tradičného učenia a jeho nahradenie novým obsahom, odpoveďou je jednoznačne nie. Zdieľať

Skutočnosť dogmatického vývinu vytvára podľa Newmana predpoklad existencie učiteľskej autority v Cirkvi, ktorá je schopná rozlišovať autentický vývin vierouky od herézy. Krása Newmanovej koncepcie vývinu kresťanského učenia sa najviac zračí v jej syntéze epistemológie a ekleziológie. Cirkev nie je svojvoľná mocenská inštitúcia. Jej štruktúra, vrátane hierarchie a učiteľskej autority, zodpovedá požiadavkám historického prenosu kresťanského učenia.

Pripúšťa teda kresťanské učenie podľa Newmana možnosť zmeny? Záleží na tom, čo chápeme slovom zmena. Ak tým rozumieme popretie významu tradičného učenia a jeho nahradenie novým obsahom, odpoveďou je jednoznačne nie. Newman vytvoril koncepciu vývinu kresťanského učenia nie preto, aby obhajoval jeho zmenu, ale, naopak, aby obhajoval jeho totožnosť.  

Ak však zmenou rozumieme prehĺbenie chápania kresťanskej viery a nárast záväzného učenia v kontinuite s tradíciou viery, odpoveď znie áno. Samotná skutočnosť vývinu, formulácie nových aspektov, nového poznania vzťahov kresťanského učenia k novým otázkam a novým okolnostiam nemôže byť porušením, ale, naopak, je prejavom jeho životaschopnosti a sily.

Pozn.: Citáty v článku sú autorským prekladom z Newmanových zobraných spisov publikovaných v Londýne nakladateľstvom Longmans, Green & Co a z anglického vydania knihy Y. Congara Tradition and Traditions (New York: Burns and Oates, 1966).

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo