O filme Dievča s ihlou Desivý príbeh z Kodane, ktorý nastoľuje mučivo aktuálnu tému

Na premietaní filmu Dievča s ihlou (Pigen med nålen, 2024) som sa zúčastnil v rámci filmového festivalu Artfilm v Košiciach. Vo vypredanej sále pri rozplietaní jeho zápletky zavládlo hrobové ticho. Po záverečných titulkoch som ešte dlho spracovával skúsenosť, ktorú sprostredkoval. 

Film, ktorý človeka tak hlboko zasiahne, musí byť výborný. Napriek tomu by som si ho znovu už pozrieť nechcel.

Z pokusu pomenovať zmes dojmov, ktoré vo mne vyvolal, vznikli rozporuplné prívlastky – bol krásny aj hrozný, podmaňujúci aj odpudzujúci, čarovný aj strašidelný. 

Ak ako kritérium dobrého umeleckého diela uprednostníme silu otáznikov, ktoré zanechá v divákoch, ide v každom prípade o jedinečnú snímku. Tým hlavným otáznikom, ktorým zasiahne svedomie diváka, je hodnota ľudského života.

Rozprávka a skutočnosť 

Dievča s ihlou je dielom 41-ročného švédskeho režiséra a scenáristu Marcusa von Horna, ktorý vyštudoval v Poľsku a v krajine našich severných susedov sa aj usadil a založil si rodinu. Film vznikol vo švédsko-dánsko-poľskej koprodukcii a jeho dej sa odohráva v Kodani pred vyše sto rokmi v závere prvej svetovej vojny.

Rozporuplné dojmy nespôsobilo spojenie krásneho obsahu a hororovej formy. V tomto filme to funguje skôr naopak: forma je výsledkom práce pôsobivej čiernobielej kamery, pred ktorou sa odvíja realistická dráma s nádychom rozprávky pre dospelých. 

Príbeh – ten je desivý. Čo je najhoršie, krutosť, o ktorej hovorí, nie je plodom fantázie, ale až príliš reálnej skutočnosti. Dej filmu sa zakladá na udalostiach, ktoré sa v danom čase v Kodani naozaj stali.

Hlavnou hrdinkou príbehu je mladá krajčírka Karoline, ktorá v ťažkých časoch vojny upadá do biedy. Jej manžel narukoval do armády a dlhý čas je nezvestný. Karoline podľahne zvodom riaditeľa krajčírskej manufaktúry, v ktorej pracuje, a keď s ním otehotnie, naivne dúfa, že si ju vezme za legitímnu manželku.

Film však nepokračuje ako rozprávka o Popoluške. Tehotná Karoline zostane sama a navyše bez práce.

Vo verejných kúpeľoch sa následne pokúsi vyvolať si ihlicou na pletenie potrat. V tej chvíli do deja vstupuje Dagmar, žena v stredných rokoch, ktorú v osudovej chvíli stretáva v kúpeľoch. Dagmar ju odvráti od pokusu zabiť plod vo svojom tele a ponúkne jej, že pre dieťa nájde náhradných rodičov.

Karoline dieťa donosí a po pôrode ho prinesie k Dagmar. Ona za túto službu žiada nemálo peňazí. Angažovanie sa pri sprostredkovaní adopcie zjavne pre Dagmar nepredstavuje charitatívnu činnosť, ale obskúrny, nelegálny biznis.

Karoline, ktorá je na mizine, ponúkne Dagmar, že sa jej odplatí prácou dojky pre deti, ktorým hľadá adoptívnych rodičov. Dagmar ju prijme pod podmienkou, že si udrží odstup od akýchkoľvek materských citov k bábätkám.

Karoline však túto požiadavku časom nedokáže splniť. Materinský cit ju premôže a jedno z detí si túži ponechať. Po veľkej hádke s Dagmar ju tajne sleduje v uliciach Kodane, aby zistila, kde skončí bábätko.

V kľúčovej scéne, ktorá sa odohráva v zákutí opustenej uličky, vychádza na povrch celá pravda. Karoline sa stáva nepozorovaným svedkom, ako Dagmar bábätko uškrtí a jeho mŕtve telíčko odhodí do kanála. Zdrvená Karoline si uvedomí, že Dagmar nepomáha pri adopcii, ale pri sériovom vraždení malých nemluvniat.

Postava Karoline v príbehu je fiktívna. Predlohou postavy Dagmar bola v reálnom živote Dagmar Overby, ktorá zavraždila desiatky detí a v roku 1921 bola v Dánsku odsúdená na doživotie v široko medializovanom súdnom procese.

Nechcené deti

Hoci hlavnou ambíciou tvorcov filmu bolo zaujať divákov dramatickým príbehom a jeho prepracovaným kinematografickým stvárnením (čo im bezpochyby vyšlo), podarilo sa im v ňom zároveň nastaviť zrkadlo, v ktorom sa zreteľne ukazujú kontúry hlboko zakoreneného zla v našej spoločnosti. 

Som presvedčený, že práve otázky svedomia, ktoré film v divákoch vyvoláva, boli hlavnou príčinou hrobového ticha pri jeho premietaní v Košiciach.

Je to otázka hodnoty ľudského života. Života nechcených detí, ktorých sa spoločnosť potrebuje zbaviť.

Liberálne založený divák sa pod dojmom z filmu azda ľahko mohol utvrdiť vo svojom svätom presvedčení o práve žien na potrat, ktoré v protiklade so zobrazenou minulosťou im dnes zabezpečuje „humánny“ spôsob, ako sa zbaviť nechceného tehotenstva.

Vo svetle filmu však aj tento divák musí vidieť, že takéto „riešenie“ základnú otázku hodnoty života vôbec nerieši.

V scéne zo súdneho pojednávania sa Dagmar Overby za svoje skutky odmieta kajať a pred plnou sieňou ľudí vyhlasuje: „Prečo mnou opovrhujete? Mali by ste mi všetci ďakovať. Tie deti nikto nechcel a bolo potrebné sa ich zbaviť. Spravila som za vás to, na čo ste sami nemali odvahu!“

O filme Záhradníkov rokJe to brutálne aj romantické a možno zatúžite ponoriť prsty do hliny

Eva Čobejová

Som presvedčený, že podobným spôsobom dnes uvažujú mnohí lekári, ktorí vykonávajú potraty – vo svojich očiach robia spoločnosti službu, možno špinavú, ale nevyhnutnú.

Kde je však potom hranica ochrany ľudského života? Môže byť, že každý ľudský život je hodný ochrany bez ohľadu na to, či je chcený či nechcený, narodený alebo nenarodený?

Alebo ak možno hranicu v období tehotenstva svojvoľne posúvať, stačí nám sa na nej v spoločnosti dohodnúť? Prečo ju potom s Dagmar Overby neposunúť až k infanticíde? Veď o tom, či je život naozaj ľudský, v súčasnosti de facto rozhoduje to, či je chcený alebo nechcený.

Napriek neochote väčšiny ľudí v našej spoločnosti túto tému otvárať, ona je stále otvorená a mučivo aktuálna. Či sa to niekomu páči alebo nie.

Text bol pôvodne publikovaný v aktuálnom čísle časopisu Verbum. Autor v ňom spravil niekoľko drobných úprav.