Nostalgia alebo progres?

„Chcem znázorniť dieťa narodené v Betleheme a na vlastné oči uvidieť ťažkosti, v ktorých sa ocitlo ako novorodenec trpiaci nedostatkom, ako bolo nežne uložené do jaslí a ako odpočívalo na sene.“

Bola polovica decembra roku 1223, keď sa František z Assisi zastavil v malebnej milovanej dedine v Grecciu a požiadal svojho priateľa Giovanniho Velita, aby mu s tým pomohol. Giovanni mu v blízkej jaskyni pripravil žľab na kŕmenie zvierat (praesepium – jasličky – je latinské slovo pre debnu so senom pre zvieratá) a miestni obyvatelia sa tam zhromaždili na vianočnú noc.

Eucharistia sa slávila na jasliach: Kristovo telo premenilo Greccio v Betlehem (toponym – názov mesta znamená dom mäsa v arabčine a dom chleba v hebrejčine).

Prvé jasličky ale nemali ani figúrky, ale skutočných mužov a ženy, so životmi naplnenými namáhavou prácou aj radosťami, ktorí sa zhromaždili na omšu. Gesto Francesca predstavuje kultúrnu výzvu, ktorá sa týka každého, veriacich aj neveriacich: náš vzťah k plynutiu času.

Zastaviť hodiny

Človek v histórii vyvinul dva spôsoby, ako zastaviť hodiny: žiť v minulosti alebo v budúcnosti. Preto antropológ Lévi-Strauss delil spoločnosti na chladné a teplé.

Studené spoločnosti, ktoré reprodukujú minulosť rituálmi a mýtmi, sa snažia zrušiť plynutie času a ochrániť sa tak pred narušením príbehu; na druhej strane teplé spoločnosti milujú zmenu a prostredníctvom technológie sa snažia urýchliť čas a príchod budúcnosti.

Ide o zjednodušenie, pretože v každej kultúre sú studené a horúce tendencie zmiešané, ale je pravdou, že každá z nich má určité dominantné znaky. Napríklad kultúra starovekého Grécka je prevažne chladnou kultúrou: bojuje proti času, ktorý všetko zožiera. Grécka kultúra chce obnoviť zlatý vek, keď ľudia a bohovia žili v harmónii a zem spontánne ponúkala svoje plody. Pre takzvanú tradičnú kultúru je zmena zlom a nepriateľom človeka je zabudnutie: nesmrteľnosť je v Pamäti, ktorá je v skutočnosti bohyňou, manželkou Dia a matkou múz. Existovať (tal. esistere) znamená odolávať (tal. resistere) opotrebovaniu času, a preto byť „pamätihodný“ ako Achilles.

Naopak, modernitou sa prevažne vyznačuje horúci typ spoločnosti. Tá hovorí, že je v moci človeka podrobiť si zmenu a popchnúť ju k cvalu, aby sa dosiahol raj na zemi: nie je to v minulosti, kde sa nachádza energia pre vzdorovanie súčasnosti, ale v budúcnosti. Zlatý vek musí byť realizovaný pokrokom a technikou: Akcia, nie Pamäť, nás robí nesmrteľnými. Existovať znamená ponoriť sa do prúdu dejín.

Tieto dve vízie sveta nás vedú pri rozhodnutiach, ktoré robíme v každodennom živote, ale napriek ich tvorivým podnetom únava žitia a plynutie času zostávajú bremenom. Vskutku, nedokážeme reálne vstúpiť do minulosti alebo budúcnosti, kde by sme mali svoj vysnívaný život (neboli sme tam, resp. ani tam nebudeme).

Tak prečo sme sa narodili takto a žijeme tu a teraz?

Františkove jasličky nám ponúkajú inú odpoveď: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo sa telom stalo prebývajúc medzi nami.“ Teraz, aby sme čelili životu, nestačí veriť v minulosť alebo v budúcnosť, ale poslúži nám stať sa telom, prijať bremeno času, túto prítomnosť.

Prítomnosť nie je odsúdením, ktorému sa treba vyhnúť.Zdieľať

Kristus pracuje ako tesár v odľahlej dedinke v Galilei 30 rokov: ak sa večnosť stane časom, potom je čas tiež večnosťou. Ľudia vymýšľajú rôzne božstvá (od Prométea až po Progres), aby ich oslobodili od ťažoby života, no namiesto toho v jasličkách (teda v tom obyčajnom kŕmnom žľabe) je táto ťažoba naplno prijatá a naplnená významom: práca, oslavy, únava, odpočinok , plač, radosť, choroba, zlyhanie, nuda, zlo, vzťahy, úžas, strach... všetko, naozaj všetko, je príležitosťou života.

Prítomnosť nie je odsúdením, ktorému sa treba vyhnúť, mýtizujúc pri tom minulosť (predtým to bolo lepšie) alebo budúcnosť (bude to lepšie neskôr), ale výzvou: sloboda sa stáva kľúčom k existencii ako schopnosť žiť každú chvíľu v plnosti zmyslu, ktorý sme sa jej rozhodli dať. Preto milujem Kristovu frázu: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok; ... každý deň má dosť vlastného trápenia“, ktorá sa páruje s frázou: „Kto chce ísť za mnou, nech každý deň vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Mernou jednotkou času je pre neho „každý deň“; život dneška, so všetkým, čo obsahuje, sa stáva príležitosťou, v ktorej môžeme byť vždy a v každom prípade slobodní milovať Boha a iných, dať zmysel každej chvíli: nič nie je absurdné a nič nie je zbytočné. Nie je to prežívanie dňa, ale žitie dňa: ani nostalgicky, ani utopicky, ale zakoreneným a radikálnym spôsobom celých 24 hodín.

V betlehemovej scéne Františka je prítomnosť všetkým, nie sú tam žiadne sochy ani figúrky, ale muži a ženy z Greccia z roku 1223, okolo Boha, ktorý sa pre nich stáva telom a chlebom, tam a v tom momente. Betlehem sa nás pýta na našu existenciu tu a teraz: Čo nás núti žiť deň s radosťou, slobodou a iniciatívou? Pre čo žijeme? Čo nás vedie k znovuzrodeniu každých 24 hodín? Hľadanie odpovede nám ponúkajú Vianoce.