Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
17. december 2019

Bez pátosu. O štáte bez elity

Špionážna dráma na pozadí Novembra 1989.
Bez pátosu. O štáte bez elity

Foto: Bez vědomí, stránka k seriálu.

Šesťdielny seriál Bez vědomí z produkcie HBO (réžia Ivan Zachariáš, 2019) je zrejme najlepší príspevok k 30. výročiu Novembra. Sme v Prahe, krátko pred pádom režimu.

Témy seriálu rozoberiem za moment (dej neprezradím), najskôr jeden dialóg, ktorý dobre vystihuje celé dielo. Vysokopostavená britská diplomatka, v skutočnosti agentka britskej tajnej služby MI6, ktorá je prezradená, je okamžite stiahnutá domov. Na letisko ju vezie iný britský diplomat, pôvodom Čech, tiež britský agent. Je zhruba október 1989, v Poľsku už vládne Mazowiecki, režim sa skončil aj v Maďarsku, onedlho padne Berlínsky múr, že padne komunizmus ani tu nepochybuje nikto, ani Briti, ani Sovieti.

Diplomatka-britská agentka hovorí nahlas o tom, ako sa tu onedlho všetko zmení. Diplomat-britský agent pôvodom Čech jej oponuje, že sa nezmení nič. Ako to? My tu totiž nebojujeme proti komunizmu, povie, ale proti Rusom.

Prvou prednosťou seriálu HBO je, že sa na štáty a ich tajné služby pozerá realisticky. Svoje záujmy tu majú Briti a správajú sa podľa toho, snažia sa do politiky nasadiť svojho agenta, českého emigranta z Londýna, s ktorým si rozumejú, ktorý rozumie im. Preto prichádza chvíľu pred Novembrom, aby sa okolo neho odohral nejaký vzruch, ktorý by mu následne pomohol priamo do vlády.

Svoje záujmy tu má aj Moskva, takisto pracuje so svojimi aj nasadenými ľuďmi, počas komunizmu má lepšie zázemie (má tu svoju armádu, základne), jej zločiny sú beztrestné, k týraniu aj vraždeniu pristupuje podľa potreby. Moskva ale vie, že onedlho sa to zmení a dostane sa do pozície Britov, záujmy bude musieť presadzovať inak, ešte viac cez skrytých ľudí, strana a staré štruktúry budú skompromitované.

To je prvá prednosť seriálu, hoci sú metódy Angličanov a Rusov iné, podstatnejšie sú podobnosti, každému ide o jeho záujmy.

Druhý moment, hoci je nočná Praha dosť temná, neosvetlená, čo je kontrast, ktorý dnešného diváka  okamžite vyruší, a hoci je móda Britov a Čechov a Slovákov iná, obidva svety sú rovnako farebné. Farby sú, pravda, trochu potlačené, ale v zásade platí, že československý svet a neďaleký bavorský svet sú rovnako farebné. A to je poctivá optika. Keby sme komunizmus videli spätne len ako čierno-biely (prípadne šedý) a Západ farebný, bolo by to falošné. Platí to o kultúre aj o politike a bez ohľadu na to, že pluralita bola u nás potlačená do hraníc stanovených vládou jednej strany a cenzúrou kultúry.

Tretia poznámka, vidíme tu všetko podstatné: kľúčová je politika (kto vládne), komunistickí manažéri z konca 80. rokov, ktorí sa onedlho stanú oligarchami, si vedia výdobytky kapitalizmu užívať už počas komunizmu, ale vedia, že pred nimi je krásny nový svet a tešia sa na budúcnosť. Tajné služby sa pokúšajú o hry, často nad-interpretujú náhody, inokedy podcenia súvislosti, svet nejde vždy podľa ich predstáv, realita je mocnejšia, aj keď... stop, sľúbil som, že dej nebudem prezrádzať.

Seriál kladie dve znepokojujúce otázky. Prvá sa týka našej domácej elity. Vidí ju ako nespôsobilú, nesvojprávnu, neuvedomelú, možno až naivnú a servilnú. Ako je možné, že sa správa, akoby bola bez vedomia o tom, čo sa tu deje, kam to celé smeruje? Ako je možné, že jej časť je po vôli voči jednej mocnosti, iná časť voči inej mocnosti? To sa naozaj nevieme správať rovnako realisticky a vedieť, že aj náš štát má svoje vlastné záujmy, ktoré má elita pomenovať a presadzovať?

Len sa pozrite na tie rozdiely, s Čechmi tu stojíme spolu (aj keď my o schod nižšie), úplne iná kategória sú povedzme Poliaci. Všetko, čo bolo u nás štátne, sa okamžite rozkrádalo. Do značnej miery to platí stále. Banky, štátne firmy, monopoly... akoby sme nevedeli spravovať vlastné veľké firmy a inštitúcie.

Pozrite sa na Západ, vyberte si ľubovoľnú krajinu, vezmite si energetiku, bankovníctvo, veľké médiá, strategické podniky. Všade nájdete záujem, aby národy mali pod kontrolou svoje vlastné strategické podniky a firmy, niečo vlastní štát, niečo domáci vlastníci, navyše sú skrátka veci, ktoré sa nepredávajú, neprivatizujú. Aj Poliaci majú svoje banky, svoju energetiku, svoje médiá. A vedia ich riadiť tak, že žiadny Ducký, žiadne Duckého zmenky a podobné podvody neohrozia ich funkčnosť. Rovnako Nemci.

Inzercia

Česi majú štátny ČEZ, jedného, možno dvoch súkromných oligarchov, ktorí sú toho schopní (Babiš to nie je). Čoho je schopná naša elita?

Pritom keď si vezmete zisky, ktoré bez námahy vyťahujú zo slovenskej ekonomiky nielen zahraniční majitelia, ale aj domáci Brhelovia, vidíte presne tie peniaze, ktoré nám chýbajú na rozvoj. Presne v týchto oligopoloch sú milióny na vyššie platy pre učiteľov, sestry a podobne. Naše hospodárstvo ich vyprodukuje, ale skončia na súkromných účtoch, bez prospechu verejnosti.

Dá sa to zmeniť? Zatiaľ nie. Pozrite sa na stav politiky, kto sú ľudia, ktorí by to mali byť schopní zmeniť a zároveň garantovať, aby sme zas nepočúvali o „Duckého zmenkách“, a vidíte, že na to stále nemáme elitu. Politickú ani ekonomickú. Dopyt ale je. Najväčšia úloha pre náš štát do budúcnosti je práve v tom, aby sme toho schopní boli.

Druhá znepokojujúca skepsa, ktorú seriál Bez vědomí ponúka, sa týka sféry záujmov.

Historicky malo na naše územie najväčší vplyv Nemecko, je to najbližšia európska mocnosť a hegemón, ten vplyv bol politický, ekonomický aj kultúrny (menej náboženský). Z času na čas sa to ale zmení a rozhodujúca bola na istý čas Amerika (zrejme ešte stále je), inokedy Sovietsky zväz/Rusko. Autori seriálu ponúkajú tézu, že dôsledkom komunizmu je, že vplyv Moskvy – ak bude teda Moskva chcieť – môže byť najsilnejší. Že najlepšie vedia, ako na nás, že sa voči tomu nevieme brániť. Dokonca to nevedia ani tí z nás, ktorí to považujú za problém (pozri podozrenie Čecha v britských službách voči jednej z hlavných postáv vo filme).

Tu by som trochu s autormi polemizoval, ale musím uznať istú presvedčivosť námietky.

Nemám tu pritom vôbec na mysli Čarnogurského a všetky tie hoaxy okolo neho, ale napr. spôsob, ako sa Dzurindova vláda dohodla s Rusmi na vyrovnaní ruského dlhu voči Slovensku. Netransparentne, cez súkromnú firmu (tuším sa volala Falcon capital), za cash. Koľko skončilo na iných účtoch? To vedia len Rusi a bývalí ministri za SDKÚ. Podobných príkladov je viac, napr. ako sa predávala Slovenská sporiteľňa, bratislavské letisko, ako sa nakupovali americké stíhačky atď.

O stave elity som už písal vyššie, tento bod je vlastne zase raz o tom istom. Či sme schopní vidieť záujmy štátu a spravovať ich bez toho, aby sme všetko štátne či verejné len rozkradli. A tiež o tom, že keď príde tlak zo strany silnejších, ako mu čeliť. Pozrite, ako sa správal Beneš, ako Tiso, ako Dubček, ako ďalší a ďalší až dodnes.

Vedia sa v tom marazme najlepšie zorganizovať Rusi? Nemyslím si, skôr si myslím, že to neplatí už nielen u nás, ale už ani na Ukrajine. Ale to neznamená, že sa máme správať ako bezvedomí, akoby sme si mysleli, že toho schopní nie sú. Najmä ak sa o slovo hlásia Číňania s plnými vreckami peňazí (pozri nedávna pôžička Babišovi), novými technológiami a najmä záujmami.

Zvyšok seriálu je dej, napínavý a pútavý, je to kvalitná špionážna dráma, ktorú trochu kazí výkon Táne Pauhofovej, ktorá veľmi nehrá, skôr sa vyskytuje, naopak, výborná je Lenka Vlasáková a Jan Vlasák, viacero menších postáv, dobrá je kamera aj hudba, nápaditá je hra s názvom (vzďaľovanie a približovanie slovíčok bez-vědomí), aj scény počas titulkov. Celé je to čistá fikcia, nič podobné sa v roku 1989 neodohralo a ani nemohlo, príbeh je bez Havlov a Husákov, prím hrajú nižšie fiktívne kádre.

Treba vidieť.

Odporúčame