Spoločnosť 12. december 2019

Hlinka nemal problém nabrýzgať aj biskupovi

Jozef Majchrák Jaroslav Daniška
Jozef Majchrák Jaroslav Daniška
S kým mal Andrej Hlinka najväčšie konflikty, aký bol politik a prečo myslel aj na samovraždu? Rozhovor s historikom Romanom Holecom o jeho novej knihe.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Majchrák

Jaroslav Daniška

Hlinka nemal problém nabrýzgať aj biskupovi
S kým mal Andrej Hlinka najväčšie konflikty, aký bol politik a prečo myslel aj na samovraždu? Rozhovor s historikom Romanom Holecom o jeho novej knihe.

Roman Holec je popredný slovenský historik, pôsobí na Filozofickej fakulte UK a na Historickom ústave SAV. Je autorom viacerých známych kníh, napríklad Coburgovci a Slovensko či Bratislavskí Habsburgovci. V novembri vyšla jeho nová kniha Hlinka. Otec národa? 

 

Žijeme v dobe ostrej osobnej konfrontácie medzi politikmi, občas krútime hlavami, čoho sú politici schopní. Keď sme čítali vašu knihu o Hlinkovi, tiež bola plná osobných invektív, urážok a podobne. V čom vidíte rozdiel oproti súčasnosti?

O medzivojnovom období si vytvárame ilúziu ako o dobe, keď bolo všetko transparentnejšie, hralo sa čestnejšie, s otvorenými kartami. Keď slovenské elity vstúpili do československej politiky, veľmi rýchlo si osvojili politickú kultúru, ktorú Česi už mali v krvi, ale aj nekultúru, to znamená všetky tie zákulisné dohody, rodinkárstvo, korupciu. Rýchlo si osvojili, ako sa dá na politickej moci profitovať, zbohatnúť.

Rozdiely by som nevidel ako podstatné, ale hovorí to s tým, že dnes sú spôsoby sofistikovanejšie, skrytejšie, miera vyvodenia zodpovednosti je dnes preto menšia. Počas medzivojnového obdobia boli politici viac škandalizovaní aj trestaní, ako je to v súčasnosti.

Prečo?

Povedal by som, že preto, že všetko bolo naivnejšie, keď ulievali peniaze, bolo to cez jedného človeka, metódy boli viac priame. A ešte jedna vec, tým, že slovenská politika mala uhorskú minulosť, bola oveľa viac poznačená tým, čomu sa hovorí džentríckosť, napr. okolo Milana Hodžu bolo vždy veľa peňazí a Hodža si bral zo štátneho ako zo svojho. Ale nie kvôli tomu, aby sa obohatil, ale aby mal z čoho rozdávať, zaplatiť iným, boli to klasické uhorské džentrícke spôsoby, čo je štátne, to je moje.

To isté sa týkalo aj Vavra Šrobára a nakladania s prostriedkami, keď bol po vzniku republiky zodpovedný za plnú správu Slovenska, sedel v množstve dozorných rád, dostával peniaze z rôznych úplatkov od aristokracie, ktoré si chcela hájiť postavenie pred pozemkovou reformou, Šrobár mal vždy problémy s peniazmi. Patrí k nemu, že nakoniec upadol do platobnej neschopnosti a musela ho zachraňovať agrárna strana.

Šrobár vlastnil peknú zbierku umenia.

To áno, ale aj tomu treba rozumieť, aristokracia často darovala vzácne obrazy ako úplatky, nemali peniaze, tak platili umením. Ako ľahko sa Šrobár k zbierke umenia dostal, tak o ňu aj prišiel.

Keď by sme zamerali pozornosť na osobu Andreja Hlinku, tak obohacovanie nebol jeho prípad.

Áno, Hlinka bol osobitý prípad, mal solídny príjem ako ružomberský farár, žil veľmi skromne, nemal veľké potreby, nepotreboval sa teda ani obohacovať. Hlinkov problém však bol, že keď sa dostal do pomerne veľkých dlhov, ktoré sa nedali normálnym spôsobom vykryť, tak zrejme došlo k prelievaniu peňazí z Ľudovej banky alebo ružomberskej fary, alebo iných zdrojov. Mal príjmy, ktoré dávali na cirkev veriaci, on sa niekedy tiež správal v duchu cirkev, to som ja, a narábal s nimi.

Pomenujte rozdiel medzi Hlinkom a Hodžom, Štefánikom, Jurigom a ďalšími politikmi.

Hlinka nebol schopný dospieť ku kompromisu, dnes by sme povedali, jeho koaličný potenciál bol blízky nule. Nebol schopný niečo vyrokovať, hľadať strednú cestu, keďže vedel, že to nedokáže, delegoval často na tieto úlohy iných. Hlinka bol veľmi konfrontačný politik, úzkoprsý, s veľkým egom, ktorý nestrpel vedľa seba ľudí, ktorí by ho prevyšovali. A keďže ho intelektuálne mnohí prevyšovali, museli byť nejakým iným spôsobom voči nemu v podriadenom pomere.

To, čo si Juriga dovolil v osobnej korešpondencii voči Hlinkovi, si nedovolil nikto iný. Často mu otvorene vynadal, zdegradoval ho, to si nikto iný dovoliť nemohol a Hlinka to Jurigovi potom zrátal.

Aby som to zhrnul, každý, kto niečo znamenal alebo mal veľké ambície, sa s Hlinkom dostal do konfliktu. Nie je to prípad Tuku, ktorý bol nesmierne inteligentný, Hlinku prevyšoval, ale bol voči nemu vždy absolútne podriadený, nikdy nedal najavo čokoľvek, čo by sa Hlinku mohlo dotknúť.

Prečítajte si rozhovor s profesorom Holecom o Milanovi Hodžovi

Neprotirečí tomu, čo hovoríte o Hlinkovi, to, že sa mu podarilo vybudovať silnú politickú stranu? Nemohol byť až taký deštrukčný.

Jeho budovateľské schopnosti by som nepreceňoval, stranu skôr budovali iní, on bol symbol. Bol formálnym aj neformálnym vodcom, to áno, ale na to, aby budoval okresné aparáty, na to nemal schopnosti, trpezlivosť a z Ružomberka to ani nešlo.

Kto potom budoval jeho stranu?

Ľudia, ktorí boli okolo Hlinku, často rozhodovali, ale nebolo to vidieť. Zvonku sa zdalo, že o všetkom rozhoduje Hlinka. Dokázal to Sidor, ktorý bol Hlinkovi maximálne oddaný a súčasne vedel Hlinku usmerniť. Podobne Karol Mederly, ružomberský starosta, Lábajovci, Tuka, celý rad ďalších. Hlinka bol mužom ideí, hesiel, na ostatné boli ľudia okolo neho.

Zároveň bol úspešný tribún, rečník a aj líder, voliči napokon volili jeho.

Presne tak, strana si nemohla dovoliť zbaviť sa Hlinku. On zároveň dokázal úžasným spôsobom vyjadriť ducha, politickú myšlienku. Vezmite si tému autonómie. Počas Uhorska to bola veľká téma slovenskej politiky, cieľom bolo zachrániť existenciu a povedomie slovenského národa. Po vzniku Československa už vec stála inak. Slováci sa nemuseli obávať existenčného ohrozenia, aj keď nie všetko bolo tak, ako vravela Praha, Hlinka napriek tomu túto tému autonómie vytiahol, cítil, že téma nacionalizmu je silná, že ňou dokáže mobilizovať, že je to produktívna idea. Všetko do seba zapadlo a malo ísť o ďalší stupienok emancipácie Slovákov.

Asi tomu aj veril.

Určite áno. Ale mal to byť len ďalší stupienok, aby dokázal vládnuť na našom území, alebo to malo ísť aj ďalej? Na to poviem to, že rôznych výrokov bolo veľa, ale Hlinka vždy vravel, že autonómiou chce posilniť republiku. Ja mu v tom verím, nech si Slováci spravujú svoje veci, ale pretrvá Československo, jemu to absolútne stačilo.

A bolo by to posilnilo republiku?

To je špekulatívna otázka, tie národné a národnostné rozpory, ktoré trvali po celý čas, by to vyriešilo. Ale otvorilo by to iné problémy. Keby Slováci dostali autonómiu, okamžite by sa jej dožadovali Nemci. Keby ju mali Nemci, chceli by ju aj Maďari. Rusíni ju mali dokonca zakotvenú v ústave štátu. Ako by mohol fungovať štát, kde by malo autonómiu päť subjektov? Nebolo by to udržateľné. Slováci boli do istej miery zajatcami, ale problémy republiky by to nevyriešilo.

Jeden z veľmi tvrdých sporov, ktoré Hlinka viedol, bol so Šrobárom. Najskôr mu platil štúdiá, potom sa rozišli politicky, Šrobár ho potom ponížil, keď mu dal nedôstojnú ponuku, keď bol ministrom pre plnú správu Slovenska. Otázka: mohla byť Hlinkova cesta iná, keby sa nebol dostal do takých sporov so Šrobárom, keby bola nová československá elita vyzdvihla Hlinku vyššie a bola voči nemu veľkorysejšia?

Po vzniku Československa, keď sa mal stať Hlinka biskupom, tak československí politici to nechceli, obávali sa problémov, pričom Vatikán bol tomu prístupný. Kto viac si to zaslúžil? Po roku sa všetko otočilo. Aj Vatikán pochopil, že je výhodnejšie, keď kvôli obrane záujmov katolíckej cirkvi Hlinka zostane politikom, ako biskup by si podobné správanie nemohol dovoliť. Praha si v tom čase uvedomila opak a želala si Hlinku za biskupa, aby ho tým paralyzovala. Hlinka, samozrejme, chcel byť biskupom, ale ten vývoj mu absolútne vyhovoval.

Šrobárov pohľad bol veľmi krátkozraký. Keby sa bol v 19. roku pokúsil o menovanie Hlinku za biskupa, ľudová strana by si musela hľadať iného lídra. Čo by bolo potom, to je otázne.

Hlinku v knihe kritizujete, čo je v poriadku. Ale uplatňuje sa rovnaký meter aj na Šrobára? Jeho výroky na Hlinkovu adresu boli nesmierne štvavé, pričom postava kňaza sa vtedy tešila väčšej úcte ako dnes. Šrobár bol väčší antisemita ako Hlinka a najmä bol mimoriadne neschopný, pretože sa z najmocnejšej pozície v štáte dostal rýchlo na okraj.

Áno, Šrobár nebol veľkým politikom, nemal idey ako Hlinka, pričom mal podobné vlastnosti, veľmi dobrú pamäť, pamätal si všetko, čo mu kto kedy povedal, ale nedokázal robiť kompromisy a bol konfrontačný, pri hájení svojich názorov neústupčivý. Museli sa zraziť a zrážali sa politicky aj osobne. Z dnešného pohľadu s Hlinkom prehral, na druhej strane prežil všetko možné a udržal sa v politike až do konca života, ešte aj po druhej svetovej vojne.

Čo bolo nesmierne ponižujúce, keďže de facto zomrel vo funkcii už v komunistickej vláde, nedokázal odísť ani po februárovom puči.

Iste, to je pravda. Ani to nebola jeho veľkosť, keď si o sebe myslel, že je nenahraditeľný. Šrobár mal vzácnu vlastnosť, že bol v správnom čase na správnom mieste, kde sa niečo dialo, tak to bolo aj s jeho účasťou v Povstaní. A nezabúdajte aj na iný talent, dokázal napríklad piť so Stalinom do rána, to sa nepodarilo nikomu. Len si predstavte tú situáciu, ako príde ráno Beneš za Šrobárom a spýta sa ho, čo vyrokoval... (Úsmev.)

Ďalšia postava, Štefánik. Ten síce tragicky zomrel hneď na začiatku republiky, ale vo svojej knihe píšete, že Štefánik dal Hlinkovi odporúčanie počas jeho cesty do Paríža na mierovú konferenciu. Ako to vzniklo, oni sa poznali?

Nikdy sa nestretli, nepoznali sa. Štefánik určite o Hlinkovi vedel, či aj naopak, tým si nie som istý. Tú informáciu som našiel v jedných amerických memoároch, verím im, pretože ten človek si to nemohol vymyslieť. Aj sám som sa pýtal, ako je možné, že mu Štefánik mohol dať odporúčanie, aj keď sa nepoznali. Ako vysvetlenie ponúkam, že Štefánik nepoznal slovenskú politiku, jej konflikty mu boli úplne cudzie. Domnievam sa, že ak ho niekto presvedčil, aby dal nejakému slovenskému politikovi odporučenie adresované americkej delegácii, tak to bez problémov urobil. Kontakty na to mal.

Prečítajte si rozhovor s profesorom Holecom o Ľudovítovi Štúrovi

Dobre ale poznal Šrobára, ktorý Hlinku nemohol ani cítiť.

To áno, ale z korešpondencie, ktorú som čítal, vyplýva, že oni medzi sebou o takýchto veciach nekomunikovali. Uvedomte si, že je 19. rok, Šrobár išiel prudko hore a Štefánik mal more problémov s légiami, mierovou konferenciou, s Benešom, sám so sebou, so všetkými vecami, s ktorými sa nevedel v novom štáte stotožniť. Na detaily nebol čas.

Ešte jeden konflikt. Ide o postavu Martina Mičuru, ktorý bol lídrom slovenskej pobočky československej lidovej strany.  Rozdeľovalo to aj kňazov. Mičura mal s Hlinkom ostrý konflikt. Mohol ho Mičura aj ohroziť?

Obe strany boli katolícke, v oboch boli kňazi, jedna bola provládna, druhá protivládna. To bol jediný rozdiel, ale z pohľadu Hlinku absolútne zásadný. Mičura mal hlasy aj na Morave a v Čechách, Hlinka mal zázemie len na Slovensku. Pre Hlinku bol Mičura problém najmä preto, že mal peniaze, mal kontakty v Prahe, bol súčasťou pražských koalícií, to všetko znamenalo prístup k zdrojom. Hlinkova strana bola s výnimkou dvoch rokov vždy v opozícii a opozícia znamená nedostatok peňazí, byť odrezaný od všetkých kohútikov. Vydávali štyri, päť tlačovín, mali množstvo aktivít, ale nemali to z čoho zaplatiť, stále boli v červených číslach. Zato Mičura vedel zabezpečiť štátne peniaze aj pre seba, aj pre cirkev. Hlinku to privádzalo do zúrivosti.

Opäť jedna paralela, rozdelenosť v cirkvi a rozhádanosť kňazov. Už ste hovorili o Jurigovi, ktorý bol tiež kňaz, a jeho konfliktoch s Hlinkom. Aká bola rozhádanosť v cirkvi, špeciálne medzi kňazmi v tom čase?

Spory boli väčšie ako dnes. Cirkev bola viac diferencovaná, kňazi sa nedržali tak skrátka, biskupi boli noví, nemali návyky, bolo to celé voľnejšie. Nielenže Mičura mal na svojej strane dosť kňazov, ale aj v rámci Hlinkovej strany boli dosť veľké pnutia, keď si viacerí navzájom vybavovali účty a snažili sa získať Hlinku pre svoje stanoviská. Hlinka zase nemal problém nabrýzgať aj biskupovi a podobne.

Keď je doba veľkých zmien, tak sa aj v cirkvi zvyknú vyskytovať reformistické prúdy, ktoré sú kritické k tradičným cirkevným inštitútom a nakoniec sa od cirkvi odčlenia. U nás k tomu na rozdiel od Čiech a aj vďaka Hlinkovi, ktorý bol vždy lojálny k Rímu, nedošlo a niektoré Jurigove predstavy, ktoré by sme dnes označili za liberálne, sa nepresadili. Bol to ťažký zápas alebo bolo o jeho výsledku vopred rozhodnuté, vzhľadom na stav spoločnosti a cirkvi?

Nemyslím si, že to bola Hlinkova zásluha, aj keď on dbal o ten konzervatívny prístup. Katolicizmus tu prirodzene mal tradičnejšiu podobu. Aj v uhorskej cirkvi sa našli ľudia ako bol biskup Otakar Prochazka, ktorý mal netradičné názory a trochu z tej cirkvi vyčnieval, ale na Slovensku si prívržencov nezískal. Na katolícky modernizmus, ktorý sa presadzoval na Morave či v českých krajinách, tu ľudia pozerali s veľkým dešpektom. Ani o Jurigovi sa nedá povedať, že by bol nositeľom nejakého hnutia alebo že by ovplyvňoval modernistické prúdy. Záležalo mu len na niektorých témach.

V knihe spomínate Hlinkovo pôsobenie vo vedení Ľudovej banky v čase, keď sa dostala do problémov. Opisujete to ako hraničnú situáciu, keď Hlinka dokonca uvažoval o samovražde. Naozaj to bolo až také vážne?

Bola to veľmi vážna situácia, pretože hrozila jeho osobná diskreditácia. Ako kňaza a človeka, ktorý reprezentuje cirkev. Bola to ťažká doba, banka doplatila na špekulácie s uhorskými štátnymi dlhopismi. Teda cennými papiermi štátu, ktorý odchádzal do dejín. Nikto nevedel, ako sa k nim postaví Maďarsko, Hlinka to riskol a nevyšlo to. Navyše on sa v tej banke správal, akoby mu patrila. Opäť to bolo také džentríctvo. On bol presvedčený, že to je jeho banka, on je jej vývesným štítom a ľudia tam chodia kvôli nemu. Prečo by teda tie peniaze nemohol použiť na nejakú dobrú vec.

Ale samovražda? Tá bola vtedy veľké tabu. Najmä pre kňaza, ktorý by nemohol mať ani cirkevný pohreb...

... je to v jeho osobnej korešpondencii.

Nešlo len o hyperbolu?

Hlinka nebol mužom hyberbol. Bola to pre neho zlá situácia. Všetko padalo na neho. Mal neobmedzené rozhodovacie právomoci, preto sa nemohol skryť za rozhodnutia správnej rady. Tá robila, čo chcel on. Aj keď mala iný názor, on dokázal presadiť svoje. Preto z nej všetci, ktorí mali zmysel pre ekonomické veci, utiekli. Zostali tam len ľudia, ktorí tomu nerozumeli a ktorí sa dali kúpiť prebendami, ktoré banka platila. Bez ohľadu na to, ako sa jej darilo. Keby ho v tom vtedy Praha nechala „uškvariť“, tak by to bol jeho politický koniec. Možno to potom aj oľutovali.

A stálo by to za to? Navyše štát vtedy musel zachraňovať aj viaceré české banky, ktoré sa z podobných dôvodov dostali do problémov.

Jasné, ale to je práve ten politický inštrumentalizmus. V Prahe boli presvedčení, že ak ho zachránia, tak ho politicky paralyzujú a bude im do konca života vďačný. Hlinka sa úžasným spôsobom otriasol a demagogicky to otočil proti nim.

Keď čítate Slováka, tak vidíte, ako urobil zo štátu zlodeja a šírili konštrukciu, že banka nepadla len vďaka Hlinkovi. Karol Sidor vo svojej mohutnej biografii o Hlinkovi venuje tejto kauze len asi stranu a pol. On do toho, samozrejme, veľmi dobre videl a vedel, čo si môže dovoliť napísať a čo nie. Ja som videl jeho rukopis ešte pred korektúrou, tam ste pekne videli, čo tam pôvodne napísal a čo tam nakoniec nechal. Samozrejme ,do knihy zasahovala ešte aj československá cenzúra, ale tej by, pochopiteľne, táto kauza neprekážala. Tam bola cenzúra aj v Sidorovej hlave. Neznížil sa k demagógii Slováka, ale celú túto kazu veľmi elegantne obišiel. Ale aj Hlinka si už potom na tieto veci dával veľký pozor.

Veľmi voľne nakladal s peniazmi aj Masaryk, čo si myslel o Hlinkovi on?

Nemal o ňom vysokú mienku. Hlinka nevedel Masarykovi zabudnúť Pittsburskú dohodu, čo bolo objektívne maslo na jeho hlave. Dalo sa z toho vykorčuľovať aj inak, ako hovoriť, že Pittsburská dohoda je bezcenný papier alebo falzum. Tam Masaryk šliapol niekoľkokrát vedľa a Hlinka mu to nevedel zabudnúť. Možno najkorektnejší bol ich vzťah ešte v devätnástom roku, keď sa párkrát stretli v Prahe a dokázali spolu komunikovať.

S ktorými českými politikmi mal Hlinka dobrý vzťah?

Nemal so žiadnym z nich nejaký špeciálny vzťah. Bolo to vidieť aj na jeho pohrebe, kde českí politici neprišli, poslali telegramy a tým sa to končilo. Hlinka vyrástol z regionálneho politika na celonárodného, ale nie celoštátneho politika. To platí aj o Šrobárovi. Ani ten nikdy nebol celoštátnym politikom. Tým bol Milan Hodža, ktorý už mal aj stredoeurópsky rozmer.

Celoštátne dokázal fungovať asi aj Tiso.

Áno aj Tiso. Ale Hlinka chodil do Prahy nerád, parlament mu bol cudzí a necítil sa tam dobre. Kuloárne rokovania nepoznal ani z Uhorska a nerozumel tomu. Najlepšie mu bolo v Ružomberku. Hovoril si, som na čele najsilnejšej slovenskej politickej strany, tak nech prídu za mnou.

V knihe zachytávate aj úlohu kňazov, ktorá bola v tej dobe významná. Nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách. Dajú sa nejako zovšeobecniť charakteristické rysy kňaza v slovenskej politike?

Nedá sa to zovšeobecniť v jednej vete, to by som zapadol do veľkého zjednodušenia. V 19. storočí kňazi zohrávali veľmi progresívnu úlohu a suplovali viacero sociálnych vrstiev, ktoré slovenská spoločnosť nemala. Iste, vnášali aj istý konzervativizmus, ale ten bol v spoločnosti prirodzený. Dokázali však pracovať aj s modernými inštrumentmi občianskej spoločnosti. Budovať spolky, zasadzovať sa za všeobecné volebné právo a podobne. V období 1. ČSR už tomuto fenoménu dochádzal dych. Politika už chcela celého človeka a kňazi so svojimi mravnými postojmi a tým, čo od nich spoločnosť očakávala, v nej už boli trochu ako slon v porceláne. Politika pre nich prestávala byť prirodzeným prostredím. Po druhej svetovej vojne, v totalitnom režime sa to opäť trochu otočilo, ich úloha opäť vzrástla a vytvorili jeden významný protitotalitný prúd. To, čo kňazi a cirkev dosiahli počas komunizmu, za to získali veľké renomé. Po roku 1989 sa to opäť mení.

Keď pre časom u nás prebehla diskusia okolo takzvaného Lex Hlinka, teda uzákonenia jeho zásluh o štát, tak sa opakovali dva typy výhrad. Jednou bolo, že sa jeho meno skloňovalo v súvislosti s antisemitizmom, a druhou, že ho niektorí opisovali ako ideového otca režimu, ktorý tu bol za slovenského štátu. Sedia tieto výhrady?

Určite nesedia. Pokiaľ ide o antisemitizmus, tak Hlinka vo svojej dobe nijako nevyčnieval. Hlinkovi boli sympatické názory Salazara, Dollfussa, alebo Mussoliniho, ale takýchto politikov bolo v Prvej republike veľa. Hitlera nemal rád, pretože to, čo robil s cirkvou, s tým sa Hlinka nemohol nikdy stotožniť. V tomto bol Hlinka vyslovene zneužitý a s fašizmom by som ho určite nespájal. Od antisemitizmu k holokaustu je dlhá cesta, niečo také si nevedeli ani predstaviť, Hlinka by nedokázal Šrobára poslať do plynovej komory.

Nenazval by som ho ani otcom národa, ani v žiadnom prípade nie som za to, aby bol niekto sakralizovaný osobitným zákonom. Nech už sa volá Štefánik alebo Hlinka, možno len Masaryk je výnimka. Načo potrebujeme sochy v parlamente, robiť ankety o najväčšom Slovákovi a podobne?

Lex Hlinka predložil Vladimír Palko, ideu skopírovala SNS a napokon prešiel ich zákon. Nemalo ísť o sakralizáciu osoby, ale o budovanie demokratickej tradície, aby sa Hlinkovo meno nespájalo s fašizmom.

Chápem, na to spájanie nie je dôvod, súčasne mi ale ani nekonvenuje mať Hlinku ako v nejakom panteóne, ktorým chceme vzdať hold našim demokratickým tradíciám. Hlinka nepotreboval byť demokratom.

Nikdy ústavný systém prvej republiky nespochybnil a pohyboval sa v jeho hraniciach.

Nespochybňoval, ale stranícky partikularizmus mu bol proti srsti. Mal rád jasne vymedzené veci a v spleti strán a záujmov sa strácal. Hlinka bol typom politika, že keď o niečom Ľudová strana rokovala a nevedela sa dohodnúť, tak vstal a povedal, že toto bude uznesenie. O tom sa už potom nehlasovalo.

Ak si chcete pripomenúť štýl prejavu Andreja Hlinku, možno si ho pozrieť v priloženom videu. Zdroj: YouTube

Dnes bežná vec vo viacerých stranách, Igor Matovič ani nezvolá zasadnutie nejakého orgánu. Ale k otázke: z nejakého odstupu sa o politikovi už dá povedať, či bol pozitívnou alebo negatívnou postavou. Vy sa tomu v knihe trochu vyhýbate a hovoríte o ňom ako o dôležitej postave. Aká by bola vaša odpoveď, keby ste sa mali rozhodnúť, či bol pozitívnou alebo negatívnou postavou?

Nevedel by som odpovedať. Hlinka nebol čiernobiely. Mal celý rad deficitov, ktoré ho diskvalifikujú ako politika. Možno aj ako kňaza, ale to si ja netrúfam hodnotiť. Ale mal obrovský ťah a hoci bol dosť ohybný, mal aj hranicu, za ktorú nikdy nezašiel. Dnes si neviem predstaviť, že by nejaký politik išiel dobrovoľne do väzenia. Za čo? Za nič, nemusel ísť, ale išiel. Že to potom skapitalizoval, je iná vec, ale to určite nebol jeho prvotný motív. Aj pri svojej politickej negramotnosti, keď to poviem hrubo, dokázal niektoré javy 20. storočia pomerne presne postihnúť. Dokonca aj javy 21.storočia. Sám som si po roku 1989 myslel, že obdobie nacionalizmu, ktoré sa ťahalo celé 19. a 20. storočie, je na konci, že ideme v ústrety nejakej európskej idei. Niečomu novému a veľkému. Mýlil som sa. Ukázalo sa, že nacionalizmus nepovedal svoje posledné slovo ani autonómiou, ani nezávislým štátom a že stále je to ešte silná idea.

Vaša kniha nie je klasickou biografiou. Vybrali ste si kľúčové udalosti z Hlinkovho života a potom ste ich do hĺbky analyzovali. Prečo ste zvolili tento prístup? Pripadalo vám to zaujímavejšie alebo na komplexnú rekonštrukciu Hlinkovho života neexistuje dostatok prameňov?

K Hlinkovi existuje dosť prameňov. Zaujímavých aj protirečivých, čo je pre historika raj, pretože sa môžete vyhrať s interpretáciou. Nechcel som ale robiť monografiu, pretože by som nedokázal ustrážiť rozsah. Urobiť monografiu na tisícpäťsto strán sa mi nezdalo byť produktívne. Ani sa necítim byť kompetentný urobiť komplexnú monografiu Hlinku. Vyhodnotil som to tak, že keď niektoré veci vyberiem, dostanem sa hlbšie k Hlinkovi a budem vedieť povedať viac ako komplexnou biografiou. Napríklad v nej by som si nemohol dovoliť venovať Hlinkovi a Ľudovej banke tridsať strán. Materiálov je strašne veľa, stále sa o Hlinkovi dá písať.

Keď sme čítali vašu knihu, cítili sme tam viackrát ozvenu súčasnosti, aj dnes je politika veľmi rozhádaná, dominujú jej osobné konflikty, obrovská nekompetentnosť aj nekultúrnosť, sporia sa navzájom kňazi. Nijako ste to v knihe so súčasnosťou neporovnávali, nechceli ste?

Presne o to mi išlo. Manželka číta moje väčšie texty a je ostro proti tomu, aby som ich aktualizoval, mal som tiež veľké diskusie s Ivanom Kamencom, v niečom som na neho dal, v niečom nie, ale išlo mi o to, aby si čitateľ paralely urobil sám, pretože ich je vidieť a prerastá to osobu Andreja Hlinku alebo iných aktérov.

Posledná otázka. Čo vás na odkrývaní osobnosti Hlinku prekvapilo najviac, bol nejaký objav, ktorý vás vyslovene potešil?

Prekvapilo ma, ako detailne sa venoval problematike manželstva, ako ho zaujímala, aký jej prikladal význam. Robil si výstrižky, tiahlo sa to s ním celý život, aj ako kňaz vraj najradšej sobášil. A ten objav s tým súvisí – objavil som brožúru, ktorú napísal pod pseudonymom Pravdomil, o ktorej viem, že ju preukázateľne napísal on. Odvtedy, už po vydaní knihy, som objavil ďalšiu brožúru a opäť je to jeho autentický text, tentokrát úvahy o štáte.

Foto: Andrej Lojan

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0