Hodža ešte 30. októbra o Československu presvedčený nebol

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hodža ešte 30. októbra o Československu presvedčený nebol

Roman Holec. Foto: profimedia

Rozhovor s historikom Romanom Holecom.

Je popredným slovenským historikom, pravdepodobne najrešpektovanejším z našich historikov za hranicami.  V rozhovore o Milanovi Hodžovi hovorí o tom, aké dôležité bolo, prečo zmeškal prijatie Martinskej deklarácie v roku 1918, prečo ho neznášal Masaryk a aké mal konflikty s Benešom, ako hral na rôzne strany, aj prečo mu vždy chýbali peniaze a ako sa zbližoval s Hlinkom. Hodža bol v demokratických časoch najúspešnejší Slovák v československej politike v 20. storočí, na konci prvej čs. republiky sa ako prvý Slovák stal premiérom a jeho uvažovanie o strednej Európe je zaujímavé dodnes.

Hoci osobne vidím v Hodžovom príbehu obrysy toho, prečo sa na Československo pozeráme ako na prechodnú fázu našich dejín, profesor Roman Holec tvrdí opak, pretože Hodža v Československo veril. Rozhovor sme robili pri príležitosti mimoriadneho štátneho sviatku na 100. výročie prijatia Martinskej deklarácie.

 

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Jedna z kľúčových postáv Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918 je Milan Hodža, ktorý počas jej schvaľovania nebol v Turčianskom sv. Martine prítomný a v jej texte urobil dodatočne dve zmeny.

Martinských deklarantov pred dejinami zachránili dvaja muži – Dérer a Hodža. Dérer síce stihol prísť na schvaľovanie deklarácie včas, cestoval tam z Viedne cez Prešporok, mal teda možnosť všetko vedieť, ale namiesto toho, aby si kúpil noviny, sa počas dňa stráveného v Prešporku venoval svojej matke. Mohol vedieť o vyhlásení Československa, ale nekúpil si noviny a nevedel nič. Hodža vedel o všetkom, 30. októbra už toho boli plné noviny, Pressburger Zeitung písali o vzniku československého štátu so všetkými podrobnosťami, ale význam Martinskej deklarácie zachránil tým, že meškal. Vďaka tomu bola deklarácia schválená typicky po slovensky, na poslednú chvíľu, ale rozhodnutie bolo nakoniec dobré.

Inými slovami, význam je v tom, že vďaka tomu išlo o autonómne rozhodnutie slovenskej elity bez toho, aby vedeli, čo sa stalo dva dni predtým v Prahe.

Samozrejme. V Martine Československá republika nevznikla, už dva dni existovala, keby nebolo Martinskej deklarácie, republika by tu bola aj tak, veci by išli tak či tak. Ale to, že bola prijatá, dodáva všetkému punc legitimity, dobrovoľnosti a prihlásenia sa k vstupu. Keď čítate jej text, on pritom nie je o prihlásení sa k vzniku spoločného štátu, nemali o tom tušenie, stále bola vojna. Autori deklarácie nevedeli ani o Andrássyho nóte z 27. októbra, nevedeli ani o revolúcii v Budapešti. Martin bol odrezaný od sveta, vlaky slúžili potrebám armády. Preto tie dnes čudne znejúce formulácie o československom národe alebo slovenskej vetve znamenali de facto prihlásenie sa ku konceptu československého národa, v Martine chápali, že práve to je predpoklad vzniku štátu, že ide o podmienku, bez splnenia ktorej štáty Dohody nový štát neuznajú. Bolo treba vytvoriť dominantný politický národ.

Hodža vedel o zhromaždení v Martine, prečo naň meškal? Občas počuť legendu, že sa zdržal v nevestinci, môže to byť pravda?

Až také nepravdepodobné to nie je (smiech), ale nemyslím si to. Z Viedne cestoval cez Budapešť, všetko sa stihnúť nedá. Hodža bol homo politicus a vedel, že sa láme chlieb, najmä ak predtým čítal, že v Prahe vznikla republika. Do Prahy ísť nemohol, to už zmeškal, preto musel ísť tam, kde sa niečo dialo, teda do Martina.

Prečo neinformoval zasadnutie v Martine o vyhlásení štátu Vavro Šrobár z Prahy? Tiež vedel o zasadnutí v Martine, sám bol v Prahe. Jan Rychlík hovorí, že preveroval možnosť vyslania odkazu vlakom a možné to bolo.

Mám dve vysvetlenia, Šrobár bol v eufórii a nemyslel na to. Tušil, že v Prahe sa niečo môže stať a včas tam stihol prísť, v Uhorsku mal problémy, sledovali ho a hrozilo mu, že ho opäť uväznia. Keď prišiel pred Obecný dom v Prahe, kde zasadal Národný výbor, keď ho videli, boli šťastní, že tam je. Druhé vysvetlenie je, že rolu zohralo jeho politické ego. On bol tam, kde sa tvorili dejiny, prečo by sa mal starať o Martinčanov.

Ale viac by som sa prikláňal k tomu, že to nedomyslel, Národný výbor v Prahe mal veľmi hektické dni, vyjednávania s vojakmi, prevzatie moci, prvé zákony a podobne.

Keď Hodža zmenil znenie Martinskej deklarácie, vyvolalo to nejaký spor alebo to bolo prijaté konsenzuálne?

Keď prišiel Hodža do Martina, zhromaždenie už bolo rozpustené, dokonca Dula bol v tom čase na pošte, odkiaľ posielal telegram do Prahy. Tiež absurdný moment, ten telegram posielal ako predseda Slovenskej národnej strany, nie ako predseda Slovenskej národnej rady, za ktorého ho pár hodín predtým zvolili. Poslal text, ktorý odkazoval na uznesenie z mája 1918, z tajnej porady, že Slováci si vindikujú právo na sebaurčenie atď. Ten text bol nečasový, nevedel, čo sa stalo v Prahe.  V Prahe to, samozrejme, zapadlo, telegramu nikto poriadne nerozumel.

Keď prišiel Hodža, tlačili sa Národné noviny, ktoré mali vyjsť na druhý deň, priniesli mu – ako sa tomu hovorilo – kartáčový obtisk, prvý náhľad, prvé mokré číslo, kde čítal text deklarácie, ktorú predtým schválili.

Máme istotu, že spravil iba dva zásahy?

Áno, vieme to z viacerých memoárov, písaných nezávisle od seba, rovnako o tom písal aj sám Hodža. Prvá zmena bola v tom, že doplnil do textu odkaz na Andrássyho nótu, druhou zmenou bolo škrtnutie samostatného zastúpenia Slovákov na mierových rokovaniach po vojne. Keďže vedel, že vznikol štát, chápal, že štát bude zastupovať oficiálna delegácia štátu, samostatné zastúpenie Slovákov by poprelo princíp, na ktorom bol štát postavený.

Milan Hodža pred prvou svetovou vojnou. Foto: wikimedia

A prečo neurobil viacero zmien do tých často čudných krkolomných formulácií? Netrúfol si na to. Deklarácia bola riadne schválená, nemohol ohroziť jej legitimitu. Preto ju zmenil len kozmeticky a tí štyria-piati, ktorí pri tom boli, ktorí sledovali jeho zmeny, s tým súhlasili. Otázka, či na to mal alebo nemal mandát, sa neriešila, boli revolučné časy, bol prítomný predseda SNR, členovia výkonného výboru, žiadny problém v tom nevideli.

Mimochodom, nezachoval sa nám ani tento kartáčový obtisk, ani rukopis Martinskej deklarácie.

Ako je to možné?

Rovnako ako to, že sa nám nezachoval originál Pittsburskej dohody ani telo Andreja Hlinku, na slovenských súdoch miznú spisy, je to očividne slovenská tradícia (úsmev). Alebo to patrí k našej politickej kultúre. Nikto nemyslel na dejiny a na historikov. Český historik Klimek povedal, že za to môže upratovačka, keby nebola vyniesla ten kôš s dokumentmi, boli by existovali (smiech). Vec sa má tak, že ani zápisnice sa nerobili pre dejiny, neuvažovali nad tým, nepodpisovali sa do prezenčnej listiny a zápisnice neboli poriadne urobené.

Kedy uveril Hodža v československý štát? Bol predsa súčasťou tzv. Belvederskej dielne, ktorá uvažovala o reforme monarchie, čs. spoluprácu si predstavoval dlho len na pôde kultúry, keď vo svojom Týždenníku zverejňoval text Mikulášskej rezolúcie z 1. mája 1918, zmenil jej znenie a spojenie „uhorská vetva československého národa“ nahradil slovami „slovenský národ“, písal o jeho „samobytnom živote“ a podobne. Kedy uveril v čs. štát?

To nikto nepovie, ani on sám. Vždy bol mužom viacerých politických koncepcií, čo ho robilo silným, pretože nikdy sa neocitol mimo hry, ale robilo ho to aj slabým a nedôveryhodným. Šrobár – s ktorým mal napäté vzťahy – mu vyčítal, že ešte v Budapešti – predtým aj potom, a najmä potom – rokoval s Oszkárom Jászim o možnom autonómnom postavení Slovenska v budúcom Maďarsku, Hodža dohodol jednu demarkačnú čiaru, ktorá bola nevýhodná pre Slovensko, naťahoval rokovania, to všetko mu vyčítali, on na to reagoval tým, že naťahoval čas, čo Slovensko vtedy potrebovalo. Snažil sa byť pripravený na všetky možnosti. Navyše to, či sa Československo udrží, to bola otvorená otázka, nikto to nevedel. Iste, v Prahe bola situácia iná, Praha jasala, bola „naša“, o dva dni v Brne taktiež, ale v Sudetoch tomu uverili až o niekoľko týždňov, tam tiekla krv. Na Slovensku ešte v lete 1919, dokonca na jeseň 1919 mnohí váhali, maďarská propaganda bola silná, na hraniciach boli neustále konflikty, pôsobili tu špióni, odohrali sa dva pokusy Karola o návrat na trón, mobilizácia, vojna s boľševikmi, veľmi neistá doba. Až Trianon urobil definitívnu čiaru. Viem si predstaviť, že Hodža hral v tom čase na viacero strán.

Takže ešte 30. októbra večer v Martine Hodža o Československu ešte presvedčený nebol?

Určite nie. Bola to jedna z alternatív, určite sa mu páčila viac ako maďarská alternatíva, ale isté obdobie určite ešte hral na dve strany. Do kedy presne? To je ťažké povedať.

V našej publicistike sa pestuje Hodžov význam v tzv. Belvederskej dielni, ktorá pred vojnou pripravovala návrhy na reformu monarchie pre následníka trónu, nakoľko tam bol dôležitý, nebol tam prítomný za Slovákov len ako istá kvóta?

Viac-menej áno, Hodža mal stredoeurópsky rozmer, bol polyglot, čo im imponovalo, ovládal slovanské jazyky, vypracúval rôzne expertízy, pripomienkoval niektoré návrhy, ale o reálnom vplyve na Františka Ferdinanda by som nehovoril. Zbieral podnety a to, že sa tam dostal, že uveril vo Františka Ferdinanda, to vypovedá o jeho politickom talente, tak vysoko to nikto zo Slovákov nedotiahol.

Belvederská koncepcia a masarykovská koncepcia československého štátu sú v konflikte, ako sa vnímali Hodža a TGM?

Masarykova koncepcia je neskoršia, v tom čase bol profesor, ale tiež jediný poslanec za svoju stranu vo Viedni, síce s originálnymi názormi, s istým étosom a charizmou, to určite áno, ale s minimálnym politickým vplyvom. Masarykov politický význam bol v tom čase nulový.

Pochopil Hodža pri diskusiách o reforme monarchie, že ju vlastne reformovať nemožno? Respektíve, kedy začal vnímať československú opciu?

Myslím si, že reforme monarchie veril, napokon nástup Františka Ferdinanda na trón možnosti zmeny poskytoval. Až počas vojny vo Viedni, čo bolo pre neho ideálne miesto, bolo to hlavné mesto, kde je možné získať najlepšie informácie, a on udržiaval kontakty s českými ríšskymi poslancami, vnímal Maffiu – český odboj. Hodža bol podľa mňa najlepšie informovaný slovenský politik, až vtedy začal uvažovať o tejto opcii. Aj keď ona bola beznádejná ešte v roku 1917, ešte na jar 1918 to vyzeralo všelijako, ale z toho, že sa takmer každý deň stretal s nejakým českým politikom a diskutoval o možných alternatívach, vidieť, že bral už túto možnosť vážne.

Cestoval aj do Prahy?

Bolo to komplikované, bol pripútaný vo Viedni, ale to bolo lepšie a istejšie, všetci chodili do Viedne a on ich tam mohol stretnúť.

Hodža mal úplne inú anabázu ako ostatní slovenskí politici po roku 1918, nemal oporu ani v Prahe a kontaktoch s TGM, ani doma, v prostredí SNS či v ľudovej strane, naopak, pred vojnou sa opieral o Rumunov, Srbov a Slovákov na Dolnej zemi. Vďaka čomu sa po vyhlásení čs. štátu presadil?

Mal azda jedinú predispozíciu, že bol evanjelik, ale to nezohralo významnú rolu. Presadil sa vďaka svojmu talentu, bol to homo politicus, československé pomery mu zo začiatku nepriali, ale keď sa dostal do agrárnej strany, ktorá bola v Československu najsilnejšia, preskočil Štefánka, Šrobára a spôsobil to, že slovenskí agrárnici sa spojili s českými a on sa stal podpredsedom strany a bol medzi Slovákmi – pre Čechov – číslo jeden, vystupoval ako neoficiálny zástupca Slovákov.

Masarykov príchod do Prahy 21. decembra 1918. Foto: wikimedia

Po roku 1918 mal najlepšiu východiskovú pozíciu Šrobár, ktorý mal ohromnú moc. Vďaka čomu vyhral  Hodža konflikt so Šrobárom?

Šrobár mal vplyv do roku 1920, kým bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, „slovenským diktátorom“. Mal vtedy obrovskú moc, oveľa väčšiu, ako by v demokratickej krajine mala prislúchať jednému človeku, na slovenskom území ale boli špeciálne pomery. Konflikt s Hodžom bol dlhodobý, Šrobár nebol dobrý politik, ukázalo sa to už medzi hlasistami, trval urputne na svojom, nebol tímový hráč, nedokázal robiť kompromisy, politicky nebol schopný. To veľmi rýchlo pochopil aj Hrad, keď splnil svoju úlohu, stal sa ešte ministrom zdravotníctva a potom ho odsunuli do Senátu. Dosť tým trpel, uvedomoval si to. Hodža v tom čase neustále rástol, z pozície zástupcu predsedu agrárnej strany sa stal ministrom a jeho ambície boli ešte vyššie, tlačil sa Benešovi do zahraničnej politiky.

Rivalizoval Beneša a chcel sa stať dokonca ministrom zahraničných vecí.

Presne tak a práve jeho uhorská minulosť mu dávala osobité predispozície. To, že poznal rumunských, sedmohradských, srbských či chorvátskych politikov, v čase Malej dohody veľa znamenalo. Beneš nikdy predtým nebol na Balkáne, bol mužom západnej Európy s väzbou na Francúzsko, keď ale prišiel na Balkán, s hrôzou zistil, že Hodža si so všetkými tyká, všetkých poznal – a Beneš tam bol ako kôl v plote.

Hodža sa tým ale postavil aj Masarykovi, ministrom zahraničných vecí sa nestal, vďaka čomu ale spor s TGM a Benešom ustál?

Vďaka tomu, že bol nenahraditeľný pre agrárnu stranu. Navyše, neustále bol mužom rôznych koncepcií. Keď videl, že Beneš má svoj status aj v úradníckych vládach, aj vo vládach, ktoré smerovali doprava, že Beneš bol konštanta, hoci sám nestraník, bol socialistom, ako vravel – socialistom dogiem, Hodža vtedy začal hovoriť o novom koncepte – agrárnej zelenej internacionály. Bola to predstava o organizácii, ktorá mala združovať všetky agrárne strany strednej a východnej Európy, čiastočne aj západnej Európy, centrum malo byť v Prahe a vychádzala zo silných pozícií čs. agrárnikov. Hodža začal hovoriť o agrárnej demokracii, hovoril, že pre rurálne národy je dôležitý vzťah k pôde, že ich robí inými, čo prepájal s kultúrou, literatúrou, veľký význam prikladal napr. ruskej literatúre, s tým sa skúšal presadiť. Švehla, predseda agrárnej strany, bol už ťažko chorý, preto bol Hodža v tomto koncepte mužom číslo jeden. Vytváral tým istý protipól Benešovej politiky, prestavoval aj iné uvažovanie o svete ako Masaryk.

Milan Hodža na archívnej snímke s Andrejom Hlinkom.

Ako ho v tom čase vnímal TGM? Prezident síce parlamentnými politikmi pohŕdal, cenil si ale Švehlu, navyše pri Hodžovi musel vnímať jeho ambície aj to, že uvažuje o veciach vysoko nad priemerom ostatných politikov.

Masaryk nemal Hodžu veľmi v obľube, mimoriadne ho iritovala Hodžova politická kultúra a vôbec spôsob jeho politického života. To, čo nazývame džentríctvo, čo v Prahe nepoznali. Predstavte si na jednej strane asketického Beneša, ktorý nemá nijaké neduhy, nepije, nefajčí, žiadne ženy, žiadne slabiny, ale súčasne je to aj človek veľmi škatuľkový, nespoločenský, fádny. Na druhej strane osobnosť Hodžova, politik s úžasnou charizmou, ktorý dokáže komunikovať, sociálne žiť, nemá problém so štátnymi peniazmi nakladať ako so svojimi. Napríklad keď ostrihomskému kardinálovi Csernochovi zaplatil 23 miliónov čs. korún, čo boli vtedy obrovské peniaze, aby utíšil spory s Ostrihomom, keďže táto arcidiecéza siahala aj na naše územie. Viedol sa spor pred súdom v Haagu a Hodža to chcel vyriešiť, chcel mať dobré vzťahy s cirkevnými prelátmi aj dobré vzťahy s Hlinkom a vedel, ako to dosiahnuť. Zabil možno štyri muchy naraz, až na to, že použil peniaze, ktoré neboli jeho. Potom tu bola coburská aféra, kde zohral negatívnu rolu, ale nakoniec negatívnu rolu zohral aj Beneš, pretože išlo o dobré vzťahy s Bulharskom. Netvrdím, že Beneš sa nechal kúpiť, ale neústavne konal aj on. To všetko Masaryka na Hodžovi iritovalo, prekážali mu ženy, ktoré sa okolo Hodžu neustále krútili, mal milenku vo Viedni, pričom išlo o ženu, ktorá mala napojenie na iné štáty, Hodža bol ministrom čs. vlády a to predstavovalo riziko.

Nezachytil som, že by s Hodžom TGM niekde polemizoval, to mu nestál ani za to?

Určite jeho idey považoval za niečo nižšie, ale Hodžove idey o agrárnej demokracii mu boli najmä úplne cudzie. Dnešným slovníkom by sme povedali, že Masaryk reprezentoval občiansku spoločnosť, v priemyselne vyvinutom Československu vnímal Hodžove predstavy ako niečo atavistické, ako jeho hry. Boli to dva svety. Masaryk to nemohol akceptovať, možno mu Hodža v niečom pripomínal Štefánika, lenže na rozdiel od Štefánika mal Hodža koncepty, bol teoreticky pripravený.

Mimochodom, Hodža a Štefánik cez vojnu nekomunikovali?

Nie, ani nemohli. Hodža nebol súčasťou Maffie, nemal až také hlboké kontakty na odboj, pôsobil na cenzúrnom úrade vo Viedni, oficiálnu korešpondenciu si nemohol dovoliť. Rozmýšľam, či sa mohli stretnúť, ale neviem o tom.

Bol si Hodža vedomý veľkej roly Štefánika pre Masarykovu politiku v exile?

Informácie určite mal, ale aké hlboké, či to vedel celé domyslieť, o tom by som nerád špekuloval. Neviem napríklad povedať, či Hodža dokázal v tom čase doceniť rolu légií. Škultéty, ktorý bol redaktorom Národných novín, ešte v lete 1918 považoval légie len za fámu. Pripúšťal, že niekto bojuje na druhej strane, ale neveril, že to môže mať taký veľký rozsah. Nesmieme zabúdať, že bola cenzúra. Hodža mal informácie lepšie, nad rámec cenzúry, ale či vedel doceniť význam légií, to neviem. Svojím správaním bol mužom monarchie, ktorý vyhľadával informácie o československom projekte. Zato Masaryk bol republikánom do špiku kostí, Hodžom si aj preto nebol istý. Hodža napríklad neskôr zamestnával sekretárku Otta von Habsburga, to vnímali ľudia ako Masaryk alebo Beneš ako ohrozenie štátu zvnútra. Hodžovi to neprekážalo.

Máme nejaký záznam o tom, ako hodnotil Hodža prezidenta Masaryka?

Nie. Pokiaľ ide o vnímanie Hodžu, musíme mať na pamäti aj vplyv Beneša na Masaryka, ktorý ho hodnotil stále negatívne. Keď v roku 1929 odišiel Hodža z politiky, Hrad zohral dôležitú úlohu.

Ako zvládal Hodža to, keď sa neskôr agrárna strana v Čechách postupne svojím slovníkom fašizovala? Nemyslím na Háchu, skôr na Berana, ktorý sa stal čelným predstaviteľom strany a potom premiérom Druhej republiky.

Pred časom vyšla monumentálna práca o Rudolfovi Beranovi, ktorá, myslím, presvedčivo ukázala, že Beran nebol fašista, bol radikál. Keď chcel pôsobiť v čase protektorátu a Druhej republiky, nedalo sa to bez prispôsobenia slovníka, ale rubikon neprekročil.

Eduard Beneš s manželkou v roku 1935. Foto: wikimedia

Akú rolu hral pred vojnou v tejto strane Hodža, keď mal na agrárnikov vplyv vývoj v Nemecku a Taliansku?

Hodža po odchode Švehlu myslel na čo najvyššiu funkciu, počítal s tým, že Masaryka nahradí Beneš, a on chcel mať čo najlepšie východisko k čo najvyššej pozícii. Bolo jasné, že predsedom strany ako Slovák nebude, navyše aj so Švehlom si lepšie rozumel ako s mladšími a radikálnejšími agrárnikmi. Preto išiel po čo najvyššej štátnej funkcii.

Keď sa stal Milan Hodža čs. premiérom, na Slovensku to vyvolalo veľké očakávania. Hodža mal navyše ambíciu pôsobiť na Slovensku zjednocujúco, čo dosiahol?

Aby sme nezabudli na jeho ďalší koncept, ešte predtým než sa stal premiérom, ktorým reagoval na vývoj domácej politiky, bola koncepcia regionalizácie. Nebol to autonomizmus, išlo mu aj o decentralizáciu Podkarpatskej Rusi či východných Čiech. Oficiálne bol proti autonómii, ale národnostný štatút, o ktorom hovoril, bol v podstate niečo ako autonómia. Treba si uvedomiť, že Podkarpatská Rus bola už dosť dobre integrovaná do Československa, nemeckí agrárnici sa podieľali na vláde, maďarskí do nej smerovali. Navyše v 30. rokoch sa postupne ekonomicky mení aj Slovensko, bolo to výsledkom rastúcej hrozby hitlerizmu, ale vďaka tomu sa začínajú budovať fabriky na Považí, bolo po hospodárskej kríze a Slovensko sa v polovici 30. rokov konečne dostáva na ekonomickú úroveň, ktorú malo v roku 1914 pred prvou svetovou vojnou.

Až vtedy?

Áno, to sú paradoxy doby. Slovensko patrilo medzi najrozvinutejšie časti Uhorska, ale reštrukturalizáciou a ekonomickým liberalizmom Prahy po vzniku čs. štátu Slovensko dosť trpelo. Až po skončení hospodárskej krízy a po začatí veľkých centrálnych investícií, ktoré boli posunuté do vnútrozemia kvôli nemeckej hrozbe, sa začína rozvoj a Slovensko sa dostáva na úroveň, na ktorej bolo pred prvou svetovou vojnou. To Hodža, samozrejme, neovplyvnil, na druhej strane z toho v 30. rokoch profitoval.   

Po druhé, aby sme ešte dopovedali predchádzajúcu otázku, Hodža mal dobré vzťahy s Hlinkom. Keď Hlinka niečo potreboval, vždy išiel za Hodžom a Hodža vždy, keď mohol, tak mu to vybavil.

Hodža v 30. rokoch podporoval tzv. zemistov, generáciu nacionálnejších politikov vo svojej strane. Dalo by sa povedať, že Hodža na konci Prvej republiky takmer splynul s pôvodným autonomistickým programom Hlinkovej strany?

Určite sa tým smerom posúval, keď porovnáte Hodžu 20. rokov, aj keď nikdy nebol vysloveným čechoslovakistom, od Šrobára sa odlišoval, akceptoval československý politický národ, napísal knihu Československý rozkol, ale posúval sa. Nepovedal by som, že až na pozície autonomizmu, pretože ten priestor bol obsadený Hlinkom a Rázusom, ale k tomu smeroval, k vnútornému posilneniu Slovenska a tým aj Československa. Čo napokon chcel aj Hlinka.  

Občas sa objavujú údajné Hodžove výroky, ktorými mal dať po smrti Hlinku za pravdu jeho autonomistickému programu. Je možné, že by niečo také povedal?

Viem si to predstaviť, tým smerom sa naozaj posúval. Napokon, podobný vývoj vidieť aj na Osuskom v Paríži, ktorý sa ostro vymedzoval voči Benešovmu strnulému čechoslovakizmu, z ktorého Beneš nikdy neodstúpil. Hodža, Osuský a ďalší vedeli, že Slovensko a doba je už niekde inde.

Profesor Roman Holec. Foto: profimedia

Ak zhrnieme jeho najväčší problém, nebol Hodža, povedané dnešným slovníkom, Kaliňákom svojej doby?

Myslím si, že skôr nie. Hodžovi zväčša nešlo o vlastné obohacovanie, narábal s peniazmi neporiadne, darebácky. Stále mu chýbali peniaze, pretože ich použil na nejaký dôvod, chýbali ale potvrdenia a podobne. Existuje podozrenie, že sa mohol obohatiť neskôr, počas druhej svetovej vojny, keď bol v Paríži a v Londýne, kde bol tlačený k stene, kde mal Hodža veľké prevody peňazí. Zachytila to britská tajná služba, bol preto mimoriadne nedôveryhodný vo Veľkej Británii. Viem si predstaviť aj to, že nejakú rolu v dezinformovaní mohol zohrať aj Moravec a predstavitelia čs. exilovej vlády.  

Pavol Lukáč tvrdil, že dôvodom, prečo mal rezignovať na svoju rolu v exile, bola milenka.

Áno, Hodžova milenka bola väznená, čím Hodžu prinútili prijať nedôstojnú funkciu, dostal sa na úroveň istého Pavla Macháčka, skorumpovaného slovenského politika a nímanda, ktorý sa ocitol v exile, Hodža s Benešom urobil dohodu, aby dosiahli, že jeho milenka bola prepustená na slobodu. Súčasťou dohody bol Hodžov odchod z exilovej politiky.

Pre dnešok je dôležitá iná vec, Hodža si uvedomoval nebezpečenstvo Sovietskeho zväzu. Beneš bol tlačený okolnosťami, nemal veľký manévrovací priestor, ale toto nebezpečenstvo tak nevnímal. To bolo posledné varovanie Hodžu v jeho poslednej knihe, napísanej už v Amerike. Uvedomoval si, akou hrozbou pre Európu je Sovietsky zväz, a čo znamená, ak sa Československo raz dostane do jeho sféry vplyvu.

Keď si dnes pripomíname 100. výročie vzniku Československa, vidíme veľký rozdiel medzi Prahou a Bratislavou. U nás síce formálne zaznievajú slová o veľkom význame, ale to výročie zďaleka tak neprežívame ako Česi. Akoby sme Československo oceňovali, ale tak trochu ako prechodnú fázu, ktorá umožnila neskoršiu samostatnosť. Milan Hodža bol naším najúspešnejším politikom v období prvej čs. republiky, ale jeho kariéra sa začala úvahami o reforme monarchie, potom uveril čs. idei, bol však v spore s Hradom a Benešom, neskôr hlásal regionalizmus, zblížil sa s Hlinkom a napokon v exile napísal knihu o federácii v strednej Európe. Nestelesňuje práve jeho príbeh to, ako podmienečne či prechodne vnímame príbeh Československa dnes?

Myslím si, že Hodža napokon v Československo uveril, že sa s ním stotožnil. Určite nebol prvý, ale nebol ani posledný, ktorý by za túto ideu bojoval, doprial si čas, ale keď sa rozhodol, ostatné karty, s ktorými dovtedy hral, zanechal tak. Tak ako v jeden moment uveril vo Františka Ferdinanda a bol jeho esom, aj keď uvažoval aj o iných koncepciách, tak po prvej svetovej vojne sa esom stalo Československo. Operoval s ním až do smrti, aj jeho projekt stredoeurópskej federácie rátal s Československom, nepočítal s vývojom podobným EÚ, kde by národné štáty strácali do takej miery svoju suverenitu, to si nevedel predstaviť, hoci koketoval aj s Paneurópskou predstavou. Ale som presvedčený, že v Československo veril. Ak v niečom videl prekážku, tak to bol Beneš a strnulé pražské kruhy. Myslím si, že keby Hodža žil ešte desať rokov, zohral by svoju úlohu, napokon by skončil v emigrácii, ale určite by sa postavil proti sovietskemu vplyvu, určite by bol proti odmietnutiu Marshallovho plánu. Jeho veľkosť je v tom, že na rozdiel od Beneša sa nemýlil a uvedomoval si to ešte počas vojny.

Je nejaká otázka, ktorú si v súvislosti s Hodžom kladiete vy?

Je to Mníchov. Myslím si, že Beneš nemal inú možnosť, ako tú, ktorú zvolil. Československo bolo obkľúčené, ísť do vojny znamenalo istú porážku a stratu tisícov životov. Zaujímal by ma Hodžov názor, či by sa stotožnil s Benešom alebo by o tom rozmýšľal inak.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo